Začínam sa učiť 16 cudzích jazykov naraz

Málokto tuší, že väčšina (najmä komiksových) príbehov o Mikimausovi a káčerovi Donaldovi, ktoré už desaťročia kolujú po Európe, v skutočnosti nepochádza z USA, ale z Talianska.

Walt Disney (1901 – 1966) bol správny americký biznismen. Áno, síce zrejme vymyslel a ako prvý nakreslil figúrky káčera Donalda a Mikimausa, ale potom si, obrazne povedané, „vyložil nohy na stôl“ a ďalšie desaťročia už len predával licencie na používanie svojich postavičiek. Príbehy už zaňho vymýšľali aj kreslili iní.

Disney mi v tomto pripomína Steva Jobsa. Aj o Jobsovi zlé jazyky tvrdia, že vôbec nebol až taký technický génius a vynálezca – skôr génius marketingu a motivácie (niekedy, u svojich podriadených, podporovanej drsnými prostriedkami). Veď keď človek dokáže okolo seba vytvoriť povestné „pole skreslenej skutočnosti“ (reality distortion field), v ktorom sa dajú aj tuctové či až podpriemerné výrobky (ehm, softvéry Applu, ehm) prezentovať ako svetoborné a „magické“, už sa natoľko nemusí opierať o technickú odbornosť; tú prenechá iným.

Obsah článku

1. Taliansky Mikimaus
2. Rýdzo francúzsky Astérix
3. Hitparády disneyovských komiksov
4. „Originál s titulkami“ nielen vo filmoch, ale aj v knihách?
5. Mikimaus nemá rád meteorológov
6. Interlineárne vydania
7. Rozdiel medzi interliterálnymi a interlineárnymi vydaniami
8. Výhoda interliterálnych vydaní oproti paralelným
9. Mikimaus s Komenským ruka v ruke – v 16 kópiách
10. HypLern – interliterálne vydania od Holanďana z Toronta
11. Ilia Frank – ruská variácia interliterálnych vydaní
12. Kde na to všetko nájsť čas? Paradajkový systém
    • 8 zdrojov, z ktorých sa učím cudzie jazyky
13. Nepretrhnúť reťaz! Alebo pravidelnosť, nie kvantita
    • 5 paradajkových reťazí na cudzie jazyky
14. Rovnako dôležité: dĺžka reťaze aj dlhodobá percentuálna úspešnosť
15. Reťazové a odtienkové gúglovské tabuľky
16. Databáza 29 zdrojov na 16 cudzích jazykov
    • Zoznam 16 cudzích jazykov, ktoré sa idem učiť naraz
17. Čítam 32 kníh naraz. Alebo 41?
• 17b. Narcizmus alebo motivácia? Užitočnosť (a)sociálnych sietí
18. … ale filmy pozerám po jednom
19. Zanedbávaný Komenský a paralelná literatúra
20. Pozor na modernizácie (nielen) Komenského Labyrintu
21. Kedy je modernizácia klasikov v poriadku a kedy nie

1. Taliansky Mikimaus

Meno Walta Disneyho poznajú deti na celom svete, ale kto väčšinu príbehov vymyslel a nakreslil, nevie takmer nikto. Relatívne najznámejší spomedzi disneyovských kresličov je Carl Barks (1901 – 2000), ale aj on je skôr len „tajný tip“. No že väčšinu príbehov vydávaných v Európe vymysleli a nakreslili dokonca talianski autori (a takmer žiadne z nich neboli preložené do angličtiny ani publikované v domovskej krajine postavičiek, teda v USA) – o tom sú zväčša informovaní len najpodkutejší „káčerológovia“ pôsobiaci v odbore zvanom donaldizmus.

Prečo spomínam Mikimausa, káčera Donalda a strýka Držgroša (nesmiem zabudnúť ani na svoje alter ego Goofyho) v článku o tom, ako sa najlepšie môžeme učiť cudzí jazyk?

Lebo keď som bol dieťa, učil som sa po nemecky (aj) pomocou disneyovských komiksov zo slávnej knižnej nemeckej edície Lustige Taschenbücher. Vychádzať začala v roku 1967 a vychádza približne raz mesačne dodnes; najnovší zväzok má číslo 569.

Ak sa občas inflácia zvykne ilustrovať pomocou ceny hamburgera Big Mac, šlo by to aj podľa týchto nemeckých knižných disneyoviek: 1. zväzok v roku 1967 stál (v prepočte) 1,25 €; 72. zväzok v roku 1981 už dvojnásobok, teda 2,50 €; na prelome storočí okolo zväzku č. 300 to už boli 4 eurá; v roku 2010 pri zväzku č. 400 sa cena vyšplhala na 5 €; o 5 rokov neskôr na 6 €; príchod nového desaťročia v roku 2020 oslávili zvýšením ceny na 7 €; a najnovšie si myšia i káčeria rodina „pochutnali“ na krízach s vírusom i vojnou a od minulého roka stojí jeden zväzok už 8 €. Vyše šesťnásobné zdraženie za 55 rokov: nie zlé!

Ako dieťa som si, pravdaže, naivne myslel, že v týchto knižkách čítam preklady z angličtiny do nemčiny. Že vo veľkej väčšine šlo o preklady z taliančiny, som zistil až v dospelom veku, keď som s čítaním disneyovských komiksov už prestal.

Zdá sa však, že teraz sa k nim vrátim! Medzitým som sa totiž (už v dospelom veku) začal učiť po francúzsky a spomenul som si na „nemecké disneyovky“: ako sa mi osvedčili pri osvojovaní nemčiny.

2. Rýdzo francúzsky Astérix

Ako stredoškolák som už nadobudol tú správnu averziu voči všetkým prekladom, a tak pri výbere francúzskeho komiksu som si už dal pozor. Siahol som po tom „najfrancúzskejšom“ z komiksovej tvorby, čo si len možno predstaviť: po Astérixovi. Tieto komiksové knižky študujem dodnes a momentálne som na 20. diele z 39. (Na jeseň tohto roka má vyjsť 40. diel od celkom nového autora po tom, čo už zväzky 35 až 39 prvý raz vymyslel a nakreslil niekto iný než Goscinny alebo Uderzo.)

„Pravé originály“ sa mi teda míňajú: autor „scenárov“ René Goscinny zomrel už v roku 1977, a tak od pôvodnej „klasickej“ dvojice Goscinny & Uderzo je len prvých 24 dielov a „spomienkové zväzky“ číslo 32 a 34.

Astérixa však už študujem inak než kedysi nemecké disneyovky, ktorými som sa prehrýzal, ako som to len detskými silami zvládal. Pri Astérixovi používam takzvané „falošné paralelné vydanie“: na jednom tablete mám otvorený a čítam francúzsky originál; na druhom tablete anglický preklad tej istej knižky, do ktorého pozerám len vtedy, keď niečomu nerozumiem vo francúzskom origináli.

A je veľkou radosťou môcť konštatovať, že s každým novým dielom Astérixa pozerám do anglickej verzie (alebo do slovníkov) čoraz menej. Kým pri 1. časti boli úvodné slová na obálke každého dielu, predstavujúce hlavných hrdinov, pre mňa ešte strašidelnými hieroglyfmi („Nous sommes en 50 avant Jésus-Christ…“ až po triumfálne, hoci v pôvodnej šťave idiomu nepreložiteľné « C’est pas demain la veille! »), dnes sa mi už zdajú také jednoduché a samozrejmé, že by som ich už možno dokázal odrecitovať aj naspamäť.

Občas, keď mi je v živote odopreté niečo, po čom túžim, na útechu si pod nos zamrmlem posledné slová z obálky všetkých dielov Astérixa: « Non, Obélix!… Tu n’auras pas de potion magique! Je t’ai dit mille fois que tu étais tombé dedans étant petit! »

Pravdaže, francúzštinu neštudujem výlučne pomocou Astérixov. Začal som ju študovať „klasicky“: pomocou (českej) učebnice pre samoukov. Astérixa som s ňou kombinoval. Viac o tejto stratégii neskôr.

Zároveň priznávam, že aj po mnohých rokoch štúdia je moje ovládanie francúzštiny (na rozdiel od angličtiny, nemčiny či ruštiny) len na pasívnej úrovni.

No to mi neprekáža, lebo mojou hlavnou motiváciou pri štúdiu cudzích jazykov je naučiť sa ich do tej miery, aby som mohol čítať najlepšie literárne diela z daného jazyka v origináli. Keďže som vyštudoval prekladateľstvo, viem, že verný preklad neexistuje. Kto si chce vychutnať plnú kvalitu klasického literárneho diela, môže to urobiť len v pôvodnom jazyku.

Filmové umenie si vážim rovnako ako literárne. Z analogických príčin sa vyhýbam akýmkoľvek dabovaným filmom či seriálom. Jedinými serióznymi možnosťami sú pre mňa buď originál (ak už ovládam jazyk filmu), alebo originál s titulkami. To je skvelý vynález, lebo aj keď (povedzme) pozeráme filmy Ingmara Bergmana a neovládame švédčinu, tak predsa len: pôvodná intonácia reči v kombinácii s preloženými titulkami veľa napovie. (Tak ako sa dokážeme rozcítiť pri počúvaní „rockovej balady“ nejakej americkej či britskej kapely, hoci typicky ani poriadne nerozumieme, o čom sa v pesničke spieva.)

Ach, aká škoda, že niečo podobné ako titulky vo filmoch neexistuje aj v oblasti literatúry! To by sa nám čítali knihy v cudzích jazykoch!

Alebo žeby… žeby predsa len existovalo?! O tom je dnešný článok.

3. Hitparády disneyovských komiksov

Začiatkom tohto roka ma totiž zrazu „osvietilo“: z ničoho nič som si spomenul na talianskych Mikimausov. Vždy som sa chcel učiť po taliansky (aj po španielsky, po latinsky atď. atď.). Čo keby som sa po desaťročiach oblúkom vrátil k Mikimausom a Donaldom zo svojho detstva – ale tentoraz v ich talianskych origináloch?!

Bolo veľmi ťažké vyhrabať na internete nejakých talianskych Mikimausov, ale napokon sa mi to (zatiaľ s jedným príbehom) podarilo. A našiel som k nemu ako pomôcku aj nemecký preklad z mne dobre známej edície Lustige Taschenbücher.

Pravda, nechcel som si vziať na mušku len tak hocijakého „talianskeho Mikimausa“. Dobre vieme, že väčšina toho, čo ľudia vytvoria (či už v literatúre, vo filme, alebo v čomkoľvek inom), je priemerná až podpriemerná.

Nie – ak už sa mám pustiť do talianskeho Mikimausa, musí to byť nejaká lahôdka odobrená odborníkmi na donaldizmus. Tí dokážu najlepšie disneyovské komiksy vychváliť do nebies, ale rovnako úprimne zatracujú ako bezcenný brak tie nepodarené. (Že za „nepodarené“ alebo nanajvýš priemerné sa bude dať označiť veľká väčšina z nich, sme si práve vyjasnili.)

Webových stránok donaldistov je, našťastie, veľké množstvo, a tak zistiť, ktoré konkrétne disneyovské komiksy považujú káčerológovia (myšológovia) za najkvalitnejšie, nebolo vôbec ťažké. (Mená komiksov nájsť je ľahké – samotné komiksy v origináloch už ťažké.) Takýchto rebríčkov je na internete veľmi veľa z rôznych krajín, ale najviac nad všetkými vyčnieva monumentálna databáza I.N.D.U.C.K.S., ktorej cieľom je katalogizovať úplne všetky disneyovské komiksy, aké kedy vyšli od počiatku vekov až do dnešných dní.

Zdá sa, že sa jej to darí. (Len s prístupom na databázový server je to občas ošemetné; treba byť trpezlivý pri načítavaní stránok, lebo nie vždy sa to podarí na prvý ani druhý pokus.) Momentálne má server I.N.D.U.C.K.S. v rebríčku 42 641 disneyovských komiksov.

Kto si chce pozrieť prvú stovku disneyovskej hitparády, nech sa páči. Bude trochu predpojatá v prospech americkej tvorby, pretože – predsa len – I.N.D.U.C.K.S. je americký server.

Ako vidno, prvých 16 miest hitparády neomylne obsadil Carl Barks. (Ktorý sa špecializoval na káčera Donalda a Mikimausovi sa nevenoval.)

Ale pozor: už na 17. mieste je prvý taliansky príbeh – takisto o káčerovi Donaldovi, a to od najrenomovanejšieho talianskeho disneyovského autora, Romana Scarpu. V konkurencii vyše 42-tisíc dielok nie je 17. miesto vôbec zlé!

Romano Scarpa sa znova vynára na 26. mieste (opäť taliansky káčer Donald) a na 32. miesto sa vyšvihol dokonca dnešný taliansky kreslič – Casty s príbehom o Mikimausovi z roku 2015.

Európske disneyovské rebríčky neraz oproti hitparáde I.N.D.U.C.K.S. vo väčšej miere favorizujú európskych disneyovských kresličov.

Tu je napríklad nemecká hitparáda najlepších dielov edície Lustige Taschebücher v nemeckej Duckipédii. (Vy ste nevedeli, že káčer Donald má aj svoju vlastnú Wikipédiu zameranú výlučne naňho a jeho početné disneyovské kreslené príbuzenstvo?! Ako by to bolo, keby ju nemal!) Rebríček siaha cez pol storočia: od 1. dielu z roku 1967 až po diel č. 492 z roku 2017.

A teraz pointa: na 1. mieste v rebríčku je 41. diel edície (káčer Donald z roku 1976), za ktorým stoja výlučne talianski autori. Takisto 2. miesto hitparády je talianskym dielom: ide o magnum opus Romana Scarpu – Olympijský oheň z roku 1988. Vznikol vtedy v nadväznosti na letnú olympiádu v Soule. Povedali by ste, že niekto dokáže nakresliť 250-stranový (!) komiks? Romano Scarpa to dokázal a začlenil do príbehu ako figúrky z „vesmíru“ káčera Donalda, tak aj tie z Mikimausovho „univerza“. Tento zväzok si budem musieť zohnať v talianskom origináli, aj keby traktory z neba padali.

Tak to v nemeckom rebríčku pokračuje ďalej a ďalej – totálna dominácia talianskych kresličov disneyoviek; „pôvodných amerických“ autorov budete v nemeckom rebríčku hľadať len s veľkou námahou.

Mne sa nakoniec podarilo v talianskom origináli nájsť 38. miesto hitparády I.N.D.U.C.K.S.: detektívny príbeh so sci-fi nádychom od Romana Scarpu nazvaný Mikimaus a štvrtá dimenzia (Topolino e la dimensione Delta, 1959).

Pravda, oproti mojim detským rokom je tu obrovský rozdiel: kým nemčinu som sa roky učil u súkromnej učiteľky na bratislavskom korze a až potom som sa „odvážil“ skúsiť to s disneyovskými komiksmi v nemčine, taliančinu som sa doteraz neučil ani sekundu.

Nie je šialené v takejto situácii siahnuť rovno po talianskom origináli, hoci s „pomôckou“ jeho nemeckého prekladu vždy poruke?

Napriek tomu som to skúsil. A výsledok ma ohromil.

4. „Originál s titulkami“ nielen vo filmoch, ale aj v knihách?

Hoci som sa taliančinu zatiaľ naozaj nikdy neučil, zrejme vďaka solídnemu základu (pasívnej) francúzštiny som zistil, že Mikimausovi v talianskom origináli rozumiem celkom slušne; dokonca aj bez pozretia do nemeckého prekladu! Pravdaže, na plný pôžitok pri čítaní sa (zatiaľ!) bez nemeckej verzie nezaobídem.

Občas si musím pomôcť aj slovníkom či Google Translate: to vtedy, keď nemecká verzia (pochopiteľne!) nesleduje taliansky originál slovo po slove (doslovnosť prekladu je prvým príznakom jeho nekvality), ale (napríklad) taliansky vtip preloží celkom iným nemeckým vtipom. Tak je to správne a z hľadiska tradičného (!) prekladateľa jediné možné riešenie – no len za cenu odchýlky od originálu (akokoľvek dômyselnej či dokonca, podľa niektorých, občas „lepšej než originál“). Preto tak často zdôrazňujem, že verný preklad neexistuje.

No hoci neexistuje, predsa len sa ponúka ešte jedno prekladateľské riešenie – netradičné, no nepochybne sprostredkujúce čitateľom vernejší obraz originálu (aj keď čitateľ jazyk originálu neovláda). Práve na oslavu tohto netradičného prekladateľského riešenia som napísal dnešný dlhý blogový článok.

Áno, tušíte správne: bude to niečo ako ten „originál s titulkami“, ktorý poznáme z filmov, no prenesený do oblasti literatúry.

Pritom vôbec nejde o nové netradičné prekladateľské riešenie. Práve naopak: má za sebou tradíciu tisícročí (!). A jedným z najohnivejších zástancov jedného z variantov tohto netradičného riešenia je ten bard, po ktorom sme si síce pokrytecky pomenovali našu najväčšiu slovenskú (prepytujem?) univerzitu, no inak na jeho rady v oblasti vzdelávania kašleme (hoci pompézne tvrdíme opak).

Áno, pravdaže: tým nadšencom, ktorý sa tak veľmi (no márne…) zasadzoval za spomínané netradičné prekladateľské riešenie a považoval ho za kľúč k učeniu sa cudzieho jazyka, bol Jan Amos Komenský pred 400 rokmi. O Komenskom ešte bude podrobne reč v závere článku.

5. Mikimaus nemá rád meteorológov

Ilustrujme si teraz problém, o aký ide, na príklade z talianskeho Mikimausa, ktorého práve čítam.

V jednej skvelej pasáži Mikimaus navštívi meteorologický ústav, no odchádza odtiaľ sklamaný a hovorí pritom (obrázok s touto textovou bublinou nájdete celkom hore v úvode článku):

Bah! Se ho ben capito, la loro conclusione e’ che forse domani pioverà! Ma non era questo che volevo sapere!

Do slovenčiny jeho výrok prekladám takto:

Pcha! Ak som ich správne pochopil, zhodujú sa len v tom, že zajtra možno bude pršať! Ale to som si mohol domyslieť aj sám!

V nemčine Mikimausov výrok mierne pozmenili a zostručnili a znie približne takto:

Pcha! Viac než predpovedať, že v noci bude tma, tiež nedokážu! Ale to viem aj bez nich!

Druhá veta pritom v talianskom origináli znamená niečo ako „Ale to som nechcel vedieť!“ / „Ale to som sem neprišiel zistiť!“, čo však v doslovnom preklade do nemčiny a slovenčiny neznie dobre, a tak sme sa v slovenskej a nemeckej verzii vety rozhodli pre „ľubozvučnejšie“ domáce idiomy.

Problém tu vidno ako na dlani: ak si niekto želá naučiť sa po taliansky len na základe pozerania do „paralelnej verzie“ (originál + preklad), (najmä) pri druhej Mikimausovej vete stroskotá. Veď veta „Ale to viem aj bez nich!“ hovorí niečo celkom iné než veta „Ma non era questo che volevo sapere!“. (A pri nemeckej verzii bubliny platí to isté aj pre prvú vetu.)

Napriek tomu ide o „správny“ nemecký preklad. (A verím, že aj ten môj je prijateľný.) Presne takto sa štandardne prekladá: prekladáme vždy myšlienky, nie jednotlivé slová. No už preto „verný preklad neexistuje“: lebo čo konkrétne je „myšlienkou“ v pôvodnom jazyku a približne akou ekvivalentnou myšlienkou by sme ju mohli nahradiť v jazyku prekladu, vždy bude závisieť od subjektívneho posúdenia prekladateľa. Jeden prekladateľ uvidí ťažisko myšlienky v pôvodnom jazyku tam – iný zas inde. (Aj) preto sa potom preklady toho istého diela do toho istého jazyka neraz navzájom tak líšia. (Stačí sa pozrieť na stovky prekladov Biblie…)

Na prvý pohľad mi bolo jasné, že veta „Ma non era questo che volevo sapere!“ nijako nemôže znamenať „Ale to viem aj bez nich!“. Toľko som už z taliančiny pochytil aj ja, hoci som zatiaľ len na 15. strane 71-stranového komiksového príbehu a inak som sa taliančinu neučil ešte vôbec nikdy.

Aby som zistil, čo „naozaj“ znamená veta „Ma non era questo che volevo sapere!“, musel som si ju vyťukať do apky Google Translate. Pre istotu – lebo áno, svojím spôsobom je každé slovko v tejto vete „trošku známe“ každému, kto už ovláda zopár cudzích jazykov (hlavne francúzštinu). Takže tušil som, čo veta znamená, ale aby som získal istotu, vyťukal som si ju do Google Translate.

To má, akokoľvek ide o manuálny proces a „stratu času“, aj svoje výhody: ako totiž človek postupne ťuká do ľavého okienka apky Google Translate jednotlivé slová, v pravom okienku v reálnom čase nabiehajú ich preklady. A menia sa v reálnom čase podľa toho, ako vetu postupne kompletizujete. Veľmi užitočné pre každého, kto sa učí cudzí jazyk!

Apka Google Translate (a všetky podobné automatické prekladače) je, pravdaže, na seriózne prekladateľské účely nepoužiteľná. Žiadny profesionálny prekladateľ by sa jej pri tvorbe prekladu nedotkol ani trojmetrovou štangľou, ako znie anglosaský idiom. Preto je v každej serióznej prekladateľskej agentúre používanie softvérov typu Google Translate na pracovné účely prísne zakázané. (A rovnako by malo byť zakázané v každej serióznej redakcii masmédia prekladajúceho texty z cudzieho jazyka do domáceho.) No práve na pomocné, neprofesionálne, improvizované účely (keď jazyku originálu nerozumieme buď vôbec, alebo len veľmi málo) je apka Google Translate ako uliata a rád ju na takéto účely používam.

No predsa len: ako sme spomenuli, ak človek musí každú chvíľu hľadať slová v slovníku či vyťukávať slová do apky Google Translate (alebo čo i len ťuknúť prstom na slovo na displeji a počkať, kým vyskočí jeho preklad) – ide o časové zdržanie.

Naozaj neexistuje žiadna rýchlejšia možnosť?

6. Interlineárne vydania

Skvelá správa: existuje! A má tradíciu tisícročí.

Menej dobrá správa: napriek tradícii tíscročí je (zatiaľ ešte) veľmi málo rozšírená.

Reč je o interlineárnych vydaniach. Alebo, aby sme to ešte spresnili: o „interliterálnych“ vydaniach (novotvar!).

O čo ide a v čom je (kľúčový!) rozdiel medzi interlineárnym a interliterálnym vydaním?

Interlineárne vydanie je také, ktoré každý riadok textu uvádza (minimálne) dvakrát: hneď pod riadkom textu originálu je ten istý riadok textu ešte raz, ale už preložený do iného jazyka.

Staré texty – najmä Biblie – sa takto vydávajú už mnoho, mnoho storočí. Do inej, „bežnej“ literatúry interlineárne vydania zatiaľ príliš neprenikli.

Možno namietnete: „Ale moment! Predsa sa celkom bežne vydávajú bilingválne/dvojjazyčné knihy, kde na ľavej strane vidíme originál a na pravej strane preklad! Nie je to v podstate to isté ako ospevované interlineárne vydanie?“

Veruže nie je. Je to oveľa pomalšie pre každého, kto si želá naučiť sa cudzí jazyk (ten „na ľavej strane“). Keď musíte pri čítaní neustále prebiehať očami zľava doprava a zase naspäť, aby ste zistili, presne ktorá veta na ľavej strane zodpovedá presne ktorej vete na pravej strane – je to už takmer rovnako časovo neefektívne, ako keby ste si slovíčka „z ľavej strany“ individuálne vyhľadávali v slovníku, vyťukávali ich do apky Google Translate alebo ich pridŕžali prstom, kým nevyskočí ich automatizovaný preklad.

A paralelné vydania majú jeden kľúčový nedostatok, ktorý sme si ilustrovali na príklade výroku Mikimausa. „Pravá strana“ nikdy nebude „ľavej strane“ zodpovedať presne – práve preto, že ak by preklad na pravej strane bol doslovný (a z tohto pohľadu pre toho, kto sa učí cudzí jazyk, najužitočnejší), bol by zároveň ohyzdný a nedokázal by ho „na pravej strane“ čítať nikto, kto chce mať z čítania obyčajný pôžitok.

A zase ak preklad „na pravej strane“ paralelného vydania doslovný nie je, čiže keď je štandardný, „literárny“ – potom už jednotlivé slová „na pravej strane“ nebudú tým „na ľavej strane“ zodpovedať tak, ako to potrebuje niekto, kto sa učí cudzí jazyk.

Čo teda s tým?

Interlineárne vydania vyriešili aspoň problém neustáleho „behania očami zľava doprava a naspäť“: keďže každý riadok textu originálu má hneď pod sebou riadok prekladu, aspoň rýchla orientácia v texte je pre čitateľa možná a čítanie je časovo efektívnejšie.

No vyššie spomenutý kardinálny problém paralelných vydaní to ešte stále nerieši. Problém zostáva rovnaký – len sme ho „presunuli inam na stránke“. Ak je pod každým riadkom textu originálu iba jeden riadok prekladu, už zase stojíme pred dilemou, či ten riadok textu má obsahovať doslovný preklad (čiže slovo po slove – no výsledok bude často taký kostrbatý, že po dočítaní celej vety jej aj tak neporozumieme, hoci všetky jednotlivé slová vo vete vidíme pred sebou doslovne preložené) – alebo či druhý riadok bude obsahovať „literárny“, teda plne zrozumiteľný preklad: lenže potom už sa nebudú dať priradiť jednotlivé slová navzájom k sebe v hornom a dolnom riadku. (Ako sme si to ilustrovali na príklade Mikimausovho výroku.)

Znova: čo s tým? Nemalo byť práve interlineárne vydanie tým zasľúbeným, ideálnym riešením?

Veď aj je: ale ešte v jednom zásadnom vylepšení – a takéto „vylepšené interlineárne“ vydania môžeme nazývať novotvarom „interliterálne“.

7. Rozdiel medzi interliterálnymi a interlineárnymi vydaniami

Termín si požičiavam z fundovanej diskusie (z roku 2016) o interlineárnej literatúre vo fóre forum.language-learners.org. Diskutujúci vo vlákne sa zamýšľali nad tým, ako pomenovaním vyjadriť rozdiel medzi „jednoduchšími“ interlineárnymi vydaniami (to sú tie s dvoma riadkami textu) a „vylepšenými interlineárnymi“ vydaniami. Ktorýsi diskutujúci navrhol (v angličtine) novotvar prídavného mena interliteral, ktorý týmto preberám do slovenčiny v podobe interliterálny. Napriek tomu, že mi je jasné, že pôvodná slovná hračka z angličtiny sa v slovenčine stráca; v slovenčine totiž nemáme prídavné meno „literálny“, kým v angličtine prídavné meno literal znamená doslovný. V konečnom dôsledku však beztak ide o latinský koreň slova – latinskú zloženinu.

Som si vedomý toho, že prídavné meno interliterálny neznie dvakrát pôvabne, no žiadny lepší termín mi nenapadá. (Ak napadne čitateľom tohto článku, poteším sa návrhom vo svojej mailovej schránke!) Pričom špecifický termín podľa mňa potrebujeme, lebo podobne ako diskutujúci v citovanom vlákne považujem rozlišovanie medzi „jednoduchým“ interlineárnym a „vylepšeným“ interlineárnym vydaním za kľúčové.

V čom teda spočíva „vylepšené interlineárne“ vydanie – interliterálne?

V tom, že každý riadok textu knihy sa v ňom nachádza až (potenciálne) trikrát.

Áno, je to tak: prvou povinnou súčasťou každého interliterálneho vydania je, že pod každým riadkom textu a pod každým slovom (!) textu nájde čitateľ doslovný preklad daného slova. A to presne v tom význame, ktorý je použitý v aktuálnej vete.

Už v tom je zásadná výhoda interlineárneho/interliterálneho vydania oproti automatickým prekladačom/slovníkom: keď človek pridrží prstom na displeji slovo (prípadne klikne myšou na slovo na displeji) a vyskočí slovníkový preklad. (No aj to nie vždy…) Lenže automatický preklad, ktorý vyskakuje, zvykne vyletieť bez kontextu: ak má slovo 5 významov, vyskočí zo slovníka všetkých 5 významov naraz a čitateľ knihy si musí lámať hlavu nad tým, ktorý z tých piatich rôznych významov sa vyskytuje vo vete, ktorú práve v knihe číta. To sú ďalšie straty času pri štúdiu cudzieho jazyka!

V interliterálnom vydaní nič také nehrozí: každé slovo v spodnom riadku presne a doslovne zodpovedá slovu rovno nad ním v hornom riadku – vybraný je ten správny význam z piatich významov slova (ten, ktorý je použitý v aktuálnej vete) a slovo v preklade je hneď aj rovnako vyskloňované alebo vyčasované ako slovo v origináli. (Automatické slovníky, naproti tomu, do vyskakujúcich okienok umiestňujú všetky slová iba v základných tvaroch, ktoré sa od tých vyskloňovaných/vyčasovaných môžu – najmä pri nepravidelných slovesách – líšiť až na nepoznanie.)

No čím sa „interliterálne“ vydanie zásadne líši oproti interlineárnemu, je v tom, že pod každým riadkom textu v origináli sú až dva (!) ďalšie riadky. Ten druhý riadok síce môže byť väčšinou prázdny, no je tam celý čas k dispozícii – pre prípad potreby. Teda práve pre tie prípady, keď doslovný preklad jednotlivých slov v druhom riadku môže spôsobiť nezrozumiteľnosť celej vety pre čitateľa. Vtedy sa pozrieme ešte aj do tretieho riadka a konečne nám „svitne“, o čom je veta v origináli v prvom riadku.

V interliterálnych vydaniach je teda druhý riadok pod riadkom s originálom vyhradený pre doslovný preklad a ďalší, tretí riadok pod riadkom s originálom je vyhradený pre prípadne potrebný „literárny“, „idiomatický“, „obyčajný“ preklad toho istého riadka.

Čitateľ interliterálneho vydania tak dostáva naservírované až tri verzie toho istého textu naraz: v pôvodnom jazyku + v doslovnom preklade + (len keď je doslovný preklad nezrozumiteľný) v „normálnom“ preklade.

Za „interliterálne“ vydania môžeme s prižmúrením oka označiť aj také, v ktorých sa „normálny“ preklad nenachádza priamo pod každým riadkom textu, ale napríklad v špeciálnom stĺpci na okraji strany. (Videli sme to vyššie na ukážke zo Starého zákona.) To už nie je celkom ideálne, pretože čitateľ znova bude musieť „očami prebiehať“ medzi riadkami s originálom a doslovným prekladom na jednom mieste strany/displeja a pasážou s „normálnym“ prekladom na inom mieste strany/displeja, ale aspoň základná podmienka interliterálneho vydania, že musia byť dostupné všetky tri verzie toho istého textu naraz, je splnená: originál + doslovný preklad + „normálny“ preklad.

Áno, takto sa dajú ideálne učiť cudzie jazyky! Čo by som za to dal, keby som talianskeho Mikimausa mal k dispozícii práve v interliterálnom vydaní a nie v tom „falošnom paralelnom“, ktoré si pre Mikimausa aj Astérixa zostrojujem pomocou dvoch tabletov!

Ach, keby som všetko, čo Mikimaus hovorí, videl hneď trikrát: aj po taliansky, aj v doslovnom preklade („slovo za slovom“), aj v „normálnom“ preklade – ako ešte rýchlejšie by sa mi taliančina učila, koľko času by som tým ušetril!

8. Výhoda interliterálnych vydaní oproti paralelným

Tým nechcem povedať, že interliterálne vydania majú byť jediným zdrojom učenia sa cudzieho jazyka. Chcem tým povedať, že vďaka interliterálnym vydaniam sa môže človek pokúsiť „čítať knihy v origináli“ (a v pôvodnom – žiadnom zjednodušenom!) okamžite, už od prvého dňa učenia – bez toho, že by sa predtým daný cudzí jazyk učil čo i len minútu!

Toto je nesmierna výhoda, ktorú práve interliterálne vydania ponúkajú oproti všetkým iným druhom vydaní. Pri paralelnom vydaní nemáte šancu ponoriť sa do neznámeho textu na ľavej strane – bude to pre vás jednoducho „stena textu“ plná neznámych slov a vizuálna koordinácia medzi oboma stranami bude namáhavá pre oči aj náročná na čas.

Nepomôžu vám ani „automaticky vyskakujúce slovníky“ pri pridržaní slova či kliknutí naň: veď pri jazyku, ktorý je pre vás celkom nový, by ste asi museli ťukať/klikať na každé slovo bez výnimky a text by ste nakoniec aj tak nepochopili, pretože preložené slová z automatizovaných slovníkov vám budú vyskakovať vždy len v základných tvaroch a v mnohorakých významoch, v ktorých sa ako úplný začiatočník v danom jazyku nebudete mať šancu vyznať. A ani pochopenie doslovných prekladov jednotlivých slov nemusí viesť k porozumeniu celej vety (ako sme už vyššie rozobrali).

Sú aj také „vyskakujúce knihy“ (pop-up books – a nemyslí sa tým leporelo pre škôlkarov), napríklad v apkách EWA alebo LingQ (prípadne na serveri AnyLang), kde sa dá ťukať/klikať aj na jednotlivé neznáme slová, aj na separátne tlačidlo, ktoré zobrazí preklad celej vety. No zase to nie je to isté ako v interliterálnom vydaní, kde netreba ťukať ani klikať vôbec na nič a napriek tomu má čitateľ celý čas pred očami všetky tri verzie: originál + doslovný preklad + „normálny“ preklad. Ak na zobrazenie ktorejkoľvek z týchto troch verzií treba najprv niekam ťuknúť/kliknúť, už to spôsobuje také časové zdržanie a zneprehľadnenie zosúladenia všetkých troch verzií, že do čítania knihy v jazyku, ktorý ste doteraz nikdy neštudovali, sa radšej vôbec nepustíte. Ale v interliterálnom vydaní to môžete skúsiť aj ako úplný začiatočník: ono vás skutočne bude sprevádzať „za ručičku“, slovo za slovom, od prvého riadka knihy po posledný.

Pravdaže, ak je vaším cieľom cudzí jazyk sa naučiť, budete sa pozerať podľa možnosti len na vrchný riadok textu – ten v origináli. Do druhého riadka (s doslovným prekladom) alebo do tretieho riadka (s „normálnym“ prekladom) sa pozriete len vtedy, keď nerozumiete slovu celkom hore – v riadku s originálom.

Možno sa vám zdá, že nie – takto sa knihy určite čítať nedajú a zrak vám vždy bude mimovoľne odbiehať do spodných dvoch riadkov s prekladom, lebo veď „tam sa text bude čítať jednoduchšie“. Isteže áno: treba skrátka mať sebadisciplínu, že čítam text v hornom riadku a do druhého alebo tretieho riadka sa pozerám len vtedy, keď nerozumiem prvému riadku. Môžem potvrdiť, že takéto predsavzatie (u mňa) funguje a nepredstavuje žiadnu zrakovú ani väčšiu „vôľovú“ záťaž.

Vydavatelia interliterálnej literatúry navyše dobre vedia, o čo ide, a tak si dávajú pozor, aby prvý riadok textu (či už v papierových vydaniach, alebo v elektronických) bol vyobrazený v písme štandardnej veľkosti, kým dva „prekladové riadky“ pod ním bývajú vyobrazené drobnejším písmom. To pri čítaní interliterálneho vydania skutočne pomáha, aby čitateľ ani mimovoľne zrakom neodbiehal z originálu do prekladu, keď netreba.

Moderný softvér na interliterálnu literatúru zvykne ponúkať i špeciálne tlačidlá, ktorými sa zobrazenie druhého a tretieho riadka s prekladom dá (dočasne) vypnúť, takže ak si čitateľ želá, môže pred sebou (dočasne) vidieť len text v origináli a nič iné. Obidva riadky s prekladom si môže zapnúť len vtedy, keď si ich bude želať vidieť. No to už je zase manuálne stlačenie tlačidla – potenciálna časová strata; z vlastnej skúsenosti môžem hlásiť, že ma ani permanentná prítomnosť oboch prekladových riadkov pri čítaní interliterálneho vydania nijako nevyrušuje a som schopný sústrediť sa nepretržite na „prvý, najväčší“ riadok s originálom bez zbytočného odbiehania k prekladu.

Napriek svojmu nadšeniu pre Mikimausa v talianskom origináli som si zadovážil už aj „klasickú“ učebnicu taliančiny pre samoukov a myslím, že sa s Mikimausom bude vhodne priebežne dopĺňať. Ba čo viac, začal som preberať aj úvodné lekcie taliančiny v apke EWA pre samoukov (niečo ako apka Duolingo, Babbel či SuperMemo Piotra Woźniaka; EWA mi poslala akciovú ponuku na predplatné za 35 € ročne, tak som ju prijal; EWA však ponúka na výučbu len 4-5 jazykov na rozdiel od desiatok jazykov v konkurenčných apkách). Samotný Mikimaus by mohol byť fádny, samotná učebnica takisto, rovnako samotná apka – no kombinácia Mikimaus + učebnica + apka, to je možno to pravé! Ani nehovoriac o tom, že v zálohe na mňa číha aj interliterálny Pinocchio, a tak sa mi trojkombinácia rozšíri až na štvorkombináciu učebnica + apka + Mikimaus + Pinocchio. A zmysel to dáva, pretože pôjde o štyri rôzne médiá/zdroje učenia sa taliančiny: tradičnú učebnicu pre samoukov (hoci v elektronickom vydaní) + elektronickú multimediálnu apku + (falošné) paralelné vydanie knihy + (optimálne) interliterálne vydanie knihy.

Ako sme spomenuli, predstava, že najlepšie sa cudzí jazyk naučíme možno vtedy, keď sa bez akejkoľvek rozsiahlejšej predošlej prípravy ponoríme rovno do čítania kníh v origináli (a v žiadnych zjednodušených verziách – v skutočnom origináli), čo sa dá prirovnať k známemu, hoci drastickému prístupu „hoďte ho do vody, veď on sa naučí plávať!“, mala v minulosti svojich prominentných zástancov.

Bol to už spomínaný Jan Amos Komenský (hoci ten vydával paralelné vydania svojich textov, nie interlineárne), ale aj slávny anglický filozof John Locke a najmä učenec James Hamilton, ktorý v 1. polovici 19. storočia začal vydávať celú sériu klasických diel v interlineárnych vydaniach. (Hoci prísne kritériá interliterálneho vydania, ako sme ho definovali vyššie, by Hamiltonove edície nespĺňali.) Koho zaujíma história interlineárnej literatúry, dočíta sa o nej v texte na serveri Latinum (obsahuje mnohé konkrétne odkazy na interlineárne a paralelené vydania starých klasických literárnych diel) alebo v článku Ernesta Bluma z časopisu American Scholar.

9. Mikimaus s Komenským ruka v ruke – v 16 kópiách

Mikimaus mi otvoril oči. To vďaka nemu som pochopil, že interliterálne – nie paralelné – vydania sú to pravé orechové. Že ak nájdem nejaké interliterálne vydanie diela v jazyku, ktorý som si vždy želal naučiť sa, no doteraz som si na to nenašiel čas, smelo sa budem môcť ihneď pustiť do čítania takej knihy v origináli napriek tomu, že som sa daný jazyk dosiaľ nikdy neučil.

Keď to funguje s taliančinou, prečo by to nemalo fungovať aj s ľubovoľným iným jazykom?

A prečo by to malo fungovať len s jedným cudzím jazykom? Prečo nie hneď s viacerými (doteraz pre mňa celkom) cudzími jazykmi naraz?!

Zatiaľ som schopný čítať knihy len v siedmich jazykoch, čo sa mi zdá trápne málo. (Môj otec čítal knihy v minimálne desiatich jazykoch a rozhodne by sa patrilo prekonať aspoň túto rodinnú latku.) Zatiaľ čítam knihy v slovenčine, češtine (pcha!), angličtine, nemčine, ruštine, francúzštine a poľštine. Pri francúzštine a najmä poľštine sa však pri čítaní ešte poriadne „zadrhávam“, a čo z nich ovládam, to len na pasívnej úrovni. Tá mi však už stačí na štúdium najlepšej literatúry z daných jazykov v origináli, čo bola moja hlavná motivácia.

Niekedy však človek príjemne prekvapí seba samého. Len pred pár dňami ma cez facebookového Messengera kontaktovala typická internetová volavka (slovenskí politici by vedeli rozprávať!) – ale zato Francúzka priamo z Nice (vraj!), a po francúzsky! Bežne by som takú volavku ihneď zablokoval, ale keď sa otvára príležitosť na čet priamo vo francúzštine, prečo to neskúsiť? A bol som potešený, že som slečne dokázal (iste s mnohými gramatickými chybami, ale predsa pre ňu zrozumiteľne) lámanou francúzštinou cez čet vysvetliť, že som príliš zaneprázdnený („trop de travail!“), a tak z flirtovania nič nebude. (Môže existovať niečo francúzskejšie než flirtovanie?) Aj som sa popritom naučil zopár slangových konverzačných výrazov, ktoré mi chrstla do tváre. Slečna sa dialóg pokúsila obnoviť predvčerom („Tu es là?“), ale myslím, že jej už neodpoviem, lebo roboty je naozaj permanentne veľa.

Prečo to teda neskúsiť s interliterálnymi vydaniami hneď vo viacerých mne zatiaľ neznámych (resp. len čiastočne ovládaných) cudzích jazykoch? Len o angličtine, nemčine a ruštine môžem zatiaľ povedať, že pri čítaní prakticky nevnímam rozdiel (v náročnosti) oproti čítaniu slovenských či českých textov.

Takže prečo to neskúsiť naraz hneď… napríklad s troma cudzími jazykmi? Alebo s piatimi? Či až desiatimi? Alebo čo tak s pätnástimi cudzími jazykmi naraz? Veď interliterálne vydanie skutočne „vedie čitateľa za rúčku“, slovo za slovom – netreba sa ničoho báť!

Nakoniec som sa ustálil na čísle 16. „Idem sa učiť 16 cudzích jazykov naraz.“ Áno, mám chuť aj na ďalšie cudzie jazyky (minimálne na desiatku ďalších), ale zase nepreháňajme. Buďme realisti!

Najprv skúsim zvládnuť tú šestnástku cudzích jazykov, ktorú som si práve pred seba vytýčil – a ak ju zvládnem a ešte zostanú sily a čas, môžem začať pridávať ďalšie jazyky. (Najmä orientálne ma lákajú: arabčina, perzština, čínština – no tých je hneď viacero, japončina, kórejčina…) Pravdaže, (aj a možno najmä) prostredníctvom interliterálnych vydaní.

Ak by som zvládol spomínanú šestnástku, znamenalo by to, že by som sa (s päticou jazykov, ktoré už dnes dokážem čítať viac-menej na úrovni slovenčiny) dostal na číslo 21 cudzích jazykov, a to už znie solídne.

Lenže kde splašiť interliterálne vydania v šestnástke cudzích jazykov, ktorú si želám študovať, keď sme už úvodom skonštatovali, že interliterálne vydania sú dnes naďalej skôr raritou?

Hľadal som na internete dlho a mal som to už chuť vzdať, ale nakoniec sa mi podarilo vygúgliť citované vlákno v anglickom fóre a v ňom dva skvelé zdroje interliterálnych vydaní aj novšej literatúry – teda nie nevyhnutne storočia či až tisícročia starej, ako je to pri interlineárnych či paralelných vydaniach antických klasikov alebo Biblie. Pod „novšou literatúrou“ mám na mysli trebárs tú z polovice 20. storočia, ktorá už znie celkom moderne. (Nijako sa nebránim štúdiu prastarých klasikov – práve naopak; no variabilnosť materiálu na štúdium nikdy veci – a motivácii študenta cudzieho jazyka – neuškodí.)

Tieto dva skvelé zdroje interliterálnych vydaní teraz predkladám ako odporúčania čitateľom tohto článku.

Pravda, má to háčik: pri prvom zdroji už treba ovládať angličtinu; pri druhom už treba ovládať (typicky) ruštinu (pri zopár tituloch stačí angličtina, nemčina alebo poľština). Ak však už ovládate jeden z týchto jazykov alebo ideálne obidva, v týchto dvoch zdrojoch nájdete celú pokladnicu interliterálnych vydaní v desiatkach cudzích jazykov.

10. HypLern – interliterálne vydania od Holanďana z Toronta

Prvý zdroj, ktorý odporúčam, je server HypLern.com Holanďana Keesa Van den Enda žijúceho v Toronte. (Vymenil som si s ním zopár dlhších mailov.) Keď som si prvýkrát otvoril stránku HypLernu, až som takmer zhíkol od nadšenia: interliterálne knižky v desiatkach cudzích jazykov! Bolo mi jasné, že si budem želať prečítať každú jednu.

Vyskočila mi aj reklama na „doživotné predplatné“ HypLernu za 290 dolárov. Keďže to je predsa len väčší peniaz, s kúpou som zaváhal – s tým, že časom si našetrím.

Lenže hneď na druhý deň mi pri prezeraní stránok (a bezplatných ukážok z interliterálnych vydaní) HypLernu vyskočila „akciová ponuka“: doživotné predplatné za 90 dolárov! Pri takej cene som už neváhal ani sekundu a doživotné predplatné som si ihneď kúpil. Mám už teda prístup k všetkým interliterálnym knižkám z ponuky HypLernu: ako v ich webových verziách, tak aj v trojici najbežnejších formátov elektronických kníh (EPUB, MOBI, PDF).

Na ukážku, ako vyzerá interliterálne vydanie od HypLernu, tento obrázok:

Pekne vidno trojicu riadkov, ktoré sú povinnou súčasťou interliterálneho vydania. Najvýraznejším písmom je prvý riadok v ukrajinskom origináli. Pod ním je už drobnejším písmom druhý riadok s doslovným prekladom do angličtiny – a doslovný preklad je na učenie sa nových slovíčok ideálny; nie učenie sa ich memorovaním, ale celkom prirodzene tým, že sa s nimi v priebehu čítania kníh opakovane stretávame. A vidíme aj tretí riadok, hoci ten je zaplnený len sporadicky: vtedy, keď by slová v druhom (doslovnom) riadku nad ním mohli byť nezrozumiteľné.

Práve takto vyzerá príkladné interliterálne vydanie.

Pravdaže, na rok 2023 som ani vo sne neplánoval, že sa budem učiť po ukrajinsky! No keď mi niekto takto, ako na striebornom podnose, podáva takúto úžasnú literárnu pomôcku – prečo by som to neskúsil? Slovenčinu aj ruštinu už ovládam, a ukrajinčina je vraj „niečo medzi nimi“ – mohlo by mi to ísť celkom svižne.

Apropo, holandský majiteľ HypLernu na solidaritu s Ukrajinou dve ukrajinské interliterálne knižky, ktoré má v ponuke, na rozdiel od svojich vydaní vo všetkých ostatných jazykoch nepredáva, ale dáva ich k dispozícii zadarmo.

Testoval som aj vydania od HypLernu v natívnych formátoch elektronických kníh, teda vo formátoch EPUB a MOBI, no dosť u mňa štrajkovali (niektoré sa mi ani neotvorili, hoci som skúšal rôzne prístroje aj apky). Optimálny na štúdium interliterálnych vydaní od HypLernu bude v tomto prípade formát PDF, ktorý sa mi všade otvára bez problémov. Áno, formát PDF je nemotorný a elektronické knihy by sa v ňom štadardne rozhodne čítať nemali, ale v prípadoch núdze je formát PDF dobrá záložná možnosť a interliterálny formát je práve jeden z tých najnáročnejších na správne zobrazenie. Klobúk dolu pred majiteľom HypLernu, že už vo webových verziách vyzerajú jeho interliterálne vydania vynikajúco – a že sa vôbec pokúsil o to isté aj v natívnych formátoch e-knižiek (teda EPUB, MOBI), hoci pri nich, zdá sa, ešte zostáva veľa problémov.

Kees Van den Ende (pritom mladý človek!) v citovanom vlákne vo fóre (z roku 2016) tvrdí, že ovláda tieto jazyky:

Ak som správne rátal, to je 14 jazykov. Pravda, to bolo už v roku 2016; dnes, o 7 rokov neskôr, už Keesovi nepochybne pribudli do kolekcie ďalšie jazyky. V mailoch mi nadšene spomínal, že momentálne s kolegom pracujú na tom, aby do knižnice HypLernu pridali ďalší jazyk: kečuánčinu. (Nájsť – a interliterálne prekladať a vydávať – knižky v jazyku pôvodných Indiánov Južnej Ameriky nebude práve jednoduché.)

Človek si nevdojak spomenie na Old Shatterhanda, teda slávneho nemeckého autora „cestopisov“ Karla Maya v jeho psychopatickej fáze zo záveru 19. storočia, keď o sebe vyhlasoval:

Ich spreche und schreibe: Französisch, englisch, italienisch, spanisch, griechisch, lateinisch, hebräisch, rumänisch, arabisch 6 Dialekte, persisch, kurdisch 2 Dialekte, chinesisch 2 Dialekte, malayisch, Namaqua, einige Sunda-Idiome, Suaheli, Hindostanisch, türkisch und die Indianersprachen der Sioux, Apachen, Komantschen, Snakes, Utahs, Kiowas nebst dem Ketschumany 3 südamerikanische Dialekte. Lappländisch will ich nicht mitzählen.

Prekladám:

Hovorím a píšem: po francúzsky, anglicky, taliansky, španielsky, grécky, latinsky, hebrejsky, rumunsky, šiestimi arabskými dialektmi, po perzsky, dvojicou kurdských a dvojicou čínskych dialektov, po malajsky, v namaštine, zopár idiomami sundčiny, po svahilsky, hindustánsky, turecky a indiánskymi jazykmi Siouxov, Apačov, Komančov, Hadích Indiánov, Utahov, Kiowov popri kečuánčine troch juhoamerických dialektov. Lapončinu do toho ani nerátam.

To je (ak sa to vôbec dá správne zrátať) okolo 47 jazykov, a to ešte Old Shatterhand – so skromnosťou sebe vlastnou – iste nevymenoval všetky.

11. Ilia Frank – ruská variácia interliterálnych vydaní

Druhý zdroj interliterálnych vydaní, ktorý v dnešnom článku odporúčam (a aj holandský majiteľ HypLernu, keďže ovláda ruštinu, je jeho nadšeným fanúšikom), je ruský lingvista a majiteľ jazykovej školy Ilia Frank (profil v ruštine/angličtine).

Uňho už nejde o „exemplárne čisté“ interliterálne vydanie tak, ako ho vidno od HypLernu, ale prispôsobil si ho po svojom. Vskutku originálnou metódou – nikde inde na svete som nič podobné ešte nevidel.

Základné 3 podmienky interliterálnych vydaní však knižky od Iliu Franka spĺňajú: čitateľ pri čítaní knihy vidí všetky 3 verzie textu naraz: text v origináli v cudzom jazyku + doslovný preklad + (kde je to potrebné) „normálny“ preklad.

Ilia Frank však narušil konvenciu, že všetko musí byť usporiadané do troch riadkov presne pod seba.

Nie: Ilia Frank sa rozhodol každý riadok (či presnejšie: každú pasáž) z originálu uviesť dokonca dvakrát: raz v origináli s povsúvanými doslovnými a prípadnými „normálnymi“ prekladmi, ako aj s gramatickými vysvetlivkami (vsunutými do zátvoriek a od textu originálu typicky odlíšenými kurzívou aj inou farbou písma), a druhý raz: tú istú pasáž ešte raz v origináli, ale už bez akýchkoľvek vsuviek a pomôcok.

Zdalo by sa to paradoxné: najprv pasáž v origináli s vysvetlivkami, a až potom bez vysvetliviek? A načo by som tú pasáž ešte raz čítal(a), keď už mi bola celá predtým vysvetlená slovo po slove?

Ilia Frank vysvetľuje, že učenie sa cudzích jazykov považuje za niečo podobné tomu, keď sa učíme plávať. Podľa Franka čítať text v origináli s vysvetlivkami je „ako učiť sa plávať, ale pre istotu sa pritom ešte pridŕžať dosky“. A pokúsiť sa prečítať si ešte raz tú istú pasáž, no druhý raz už celkom bez pomôcok, je ako dosky sa pustiť a skúsiť – aspoň na chvíľku! – plávať samostatne.

Frank rád zdôrazňuje, že učiť sa cudzie jazyky musí byť prostriedkom k nejakému cieľu – nie cieľom samotným. Cudzie jazyky sa teda neučíme preto, „aby sme ich ovládali“ – ale aby sme vďaka tomu, že ich ovládame, dokázali niečo, čo by bez ich ovládania možné nebolo. V našom prípade je to čítanie literárnych diel v pôvodných jazykoch.

Ako to vyzerá v praxi? Tu je ukážka z jedinej slovenskej knihy, ktorú má v ponuke Ilia Frank (HypLern nemá zo slovenčiny zatiaľ vôbec nič); ide o zbierku vtipov v slovenčine a preklady a vysvetlivky sú v ruštine (ako je to zvykom u Iliu Franka – zatiaľ len malý počet kníh „v metóde Iliu Franka“ je dostupných s vysvetlivkami v angličtine, nemčine či poľštine):

Ako vidno, pre čitateľa ovládajúceho ruštinu je všetko nesmierne prehľadné a dá sa očakávať, že sa pomocou knižky dokáže naučiť „plávať po slovensky“ samostatne aspoň chvíľkovo. Nepochybne by knižka mohla byť dobrou vstupnou bránou do slovenčiny pre kohokoľvek, kto už ovláda ruštinu – respektíve by ju mohol kombinovať s klasickou učebnicou slovenčiny pre cudzincov či s inými zdrojmi.

Knižky od Iliu Franka sa dajú bez problémov kupovať na jeho stránkach pomocou PayPalu. Vďaka vojne rozpútanej súdruhom hrdlorezom Putinom je kurz ruského rubľa v kýbli (za 1 euro dostanete až 100 rubľov), a tak sa mi napríklad podarilo kúpiť od Iliu Franka hneď 3 elektronické interliterálne knihy naraz (v 3 rôznych jazykoch) za smiešnych 5,71 €.

12. Kde na to všetko nájsť čas? Paradajkový systém

Ale teraz kľúčová otázka: kde vziať na simultánne štúdium 16 cudzích jazykov čas? Veď francúzskej volavke som neklamal: naozaj som permanentne zaneprázdnený.

Do štúdia si treba zaviesť systém a prvým krokom je pre mňa roztriedenie rôznych typov zdrojov, z ktorých sa učím cudzie jazyky. Dospel som k ôsmim druhom zdrojov:

Ďalej je kľúčový „paradajkový“ systém časového manažmentu (pomodoro).

Podľa neho je optimálna dĺžka pracovného úseku 25 minút – po nich si už treba dať 5-minútovú prestávku.

Naozaj sa mi zdá, že 25 minút je tá správna, ideálna dĺžka: najmä vtedy, keď sa človeku do nejakej konkrétnej činnosti nechce.

25 minút totiž nie je „ani pridlhý, ani prikrátky“ časový úsek.

Keď sa človeku do nejakej činnosti nechce, tak si môže povedať: „Ach čo! 25 minút, to nie je také strašné – nejako ich už zvládnem!“

Naproti tomu 30 minút, teda polhodina – to už znie pomerne hrozivo. Zdalo by sa, že rozdiel „5 minút hore-dole“ nemôže byť veľmi významný, no z psychologického hľadiska to podľa mojich skúseností tak je.

No 25 minút nie je ani prikrátky úsek, pri ktorom (napríklad 15-minútovom) by si človek alibisticky mohol povedať: „Mám len 15 minút? Tak to sa mi ani neoplatí s tým začínať – veď za 15 minút by som aj tak nestihol nič urobiť…“

Za 25 minút sa však dá stihnúť urobiť celkom slušný objem práce.

Samozrejme, celý vtip „paradajkového systému“ je v tom, že keď už raz človek začne, zrazu ho to „chytí“ a má chuť (po 5-minútovej prestávke) pokračovať ďalším 25-minútovým úsekom („ďalšou paradajkou“): „Keď som tak hravo zvládol prvých 25 minút a ubehli mi ako voda – určite zvládnem ešte aspoň jeden taký úsek!“

Tento efekt sa často dostavuje (aké radostné prekvapenie!) aj práve pri neobľúbených činnostiach, ktorým sme sa pôvodne absolútne nemali chuť venovať. Keby nás nenaštartoval „paradajkový systém“ úvodným 25-minútovým úsekom, je možné, že by sme danú činnosť odložili na zajtra, na budúci týždeň, mesiac, rok…

Mne sa bežne stáva (ale to už je porušenie „paradajkovej disciplíny“), že ma nejaká činnosť až tak „uchváti“, že sa po 25 minútach jednoducho „nedokážem zastaviť“ a „paradajka“ sa mi predĺži na 35 minút, 45 minút, občas až na hodinu či ešte dlhšie – bez prestávky.

Pozoruhodné je, že sa mi to deje rovnako často pri činnostiach, na ktorých vykonávanie som mal veľkú chuť a tešil som sa na ne (napríklad na čítanie knihy obľúbeného autora), ako (a to už je veľmi prekvapujúce) pri činnostiach, na ktoré som pôvodne nemal vôbec žiadnu chuť a odkladal som ich, ako sa len dalo.

No aj tu sa prejaví „paradajkový efekt“: „Fíha! Ako uletelo tých prvých 25 minút! A predsa len som v tejto otravnej veci dosť značne pokročil! No, tak keď už mi to tak dobre ide a ‚som v laufe‘, pokračujem ďalej aj bez prestávky – aspoň budem mať túto otravnú vec čo najskôr z krku!“

Je to porušovanie „paradajkovej disciplíny“, ale keďže vedie k vybaveniu prác, na ktoré človek pôvodne vôbec nemal chuť, účel je splnený – a tak si veľké výčitky za „porušovanie paradajkovej disciplíny“ nerobím.

Experimentoval som aj s dlhšou základnou časovou jednotkou paradajok, napríklad 30 alebo 45 minút, ale vždy som sa nakoniec vrátil k „optimálnej 25-ke“. Veď ak po uplynutí 25 minút chýba na „doťuknutie“ určitého úseku práce iba málo, vždy je možné (hoci sa to neodporúča) „porušiť paradajkovú disciplínu“ a improvizačne si aktuálnu paradajku predĺžiť na 30 minút, 35, 45, hodinu či ešte viac – podľa potreby! No základnú jednotku, to základné očakávanie je podľa mojich skúseností vhodné ponechať na „osvedčenej 25-ke“.

Podľa svojich skúseností musím skonštatovať, že tradičnú dĺžku „vyučovacej hodiny“ na školách, teda 45 minút, považujem za nevhodnú. Povedal by som, že je to jednoznačne pridlhý časový úsek. Zrejme by – v súlade s „paradajkovou metódou“ – boli efektívnejšie dva 25-minútové úseky s 5-minútovou prestávkou uprostred. (Treba pripomenúť, že paradajkový systém ráta aj s dlhšími prestávkami, napríklad 20- alebo 30-minútovými, po každej tretej alebo štvrtej paradajke klasickej, teda 25-minútovej dĺžky – akoby „za odmenu“.) V každom prípade sa mi zdá veľmi nerealistické očakávať od malých detí, hormonálne rozdrancovaných tínedžerov, ba aj od mladých dospelých na vysokých školách, že sa na čokoľvek dokážu sústrediť 45 minút nepretržite. Zrejme ide o ilúziu a sebaklam, že to deti, žiaci a študenti v školách každodenne pol dňa zvládajú – nuž a potom nečudo, že skupinová výučba v tradičnej škole býva tak málo efektívna. Odhliadnuc od všetkých problémov skupinovej výučby môže byť jedným z dôvodov neefektívnosti aj pridlho nastavená základná vyučovacia jednotka: teda až 45 minút namiesto zjavne realistickejších 25.

Veľmi sa mi počas „prebiehajúcich paradajok“ osvedčuje aj časomiera: buď taká, ktorá číselne znázorňuje, teda odratúva ubiehajúce minúty a sekundy do konca pomodora, alebo taká, ktorá to isté znázorňuje graficky (ak niekoho vyrušujú konkrétne čísla). (Na vizuálnom princípe fungujú aj presýpacie hodiny.) V paradajkovej apke môže ísť napríklad o plný kruh, z ktorého každú sekundu ubúda, až z neho po 25 minútach nezostane vôbec nič a ozve sa alarm. (Analógia „školského zvonenia“ na konci vyučovacej hodiny.)

Najlepšia „grafická paradajková“ apka, akú som zatiaľ objavil, je singapurská Focusmeter pre Android. Vynikajúci je aj japonský multiplatformový paradajkový softvér Pomofocus (funguje i cez bežné okno prehliadača, a tak je na „veľkých počítačoch“ s Windows a na Macu dostupný aj bez inštalácie) – ihneď som si k nemu za 36 dolárov kúpil doživotnú licenciu. (Pre iPhone/iPad som zatiaľ nič podobne flexibilné ako Focusmeter a Pomofocus nenašiel, hoci „paradajkových apiek“, teda na systém pomodoro, sa dajú v obchodoch s apkami nájsť stovky.)

Keď človek „v priebehu paradajky“ celý čas vidí časomieru (či už číselnú, alebo grafickú), má to ten blahodarný efekt, že sme motivovaní stihnúť toho „v aktuálnej paradajke“ čo najviac. A to najmä, ak sme sa rozhodli, že jednotlivé paradajky v priebehu dňa venujeme rôznym činnostiam, ktoré treba vykonať (jednou z nich pokojne môže byť trebárs aj upratovanie domácnosti, vysávanie a podobne!). Keď teda vieme, že po skončení aktuálnej paradajky a 5‑minútovej prestávke bude už nasledovať paradajka venovaná inej činnosti, a teda k aktuálnej činnosti ktovie, kedy sa nabudúce znova dostaneme, o to viac sme motivovaní stihnúť toho v aktuálne prebiehajúcej paradajke čo najviac. A práve tu pôsobí pohľad na časomieru s neustále ubúdajúcimi minútami a sekundami veľmi motivačne.

Pravdaže, koho by, naopak, pohľad na časomieru nemotivoval, ale znervózňoval, nemusí sa na ňu pozerať vôbec – veď po 25 minútach sa beztak ozve alarm signalizujúci koniec paradajky.

No úplne najviac sa mi nepretržite viditeľná časomiera osvedčuje práve pri tých neobľúbených činnostiach – do ktorých sa nám vôbec, ale vôbec nechce. Kým pri obľúbených činnostiach môže byť pohľad na časomieru paradajky frustrujúci („Bože, ako rýchlo tie minúty ubiehajú – už zase nič poriadne nestihnem a tejto príjemnej činnosti bude čoskoro koniec!“), pri neobľúbených, nepríjemných činnostiach je, naopak, pohľad na ubiehajúcu časomieru zdrojom neustálej radosti: veď čo sekunda, to maličký „dôvod na oslavu“, lebo koniec paradajky – teda koniec nemilej a nepríjemnej činnosti – sa nezadržateľne blíži.

V podstate keď človek začne 25-minútovku nepríjemnej činnosti, ani sa nenazdá a už uvidí na časomiere údaj pod dvadsiatkou: a keď už človeku na časomiere svieti trebárs číslo 19, 18 či 16 – hneď si povie, že „to už je malina!“ a hravo „skonzumuje celú 25-minútovú paradajku“ nepríjemnej činnosti: a možno nakoniec aj s chuťou, hoci sa mu do nej pôvodne vôbec nechcelo.

Ako „paradajkový systém“ súvisí s učením sa cudzích jazykov? Tak, že niekedy sa nám do učenia cudzieho jazyka bude chcieť viac, inokedy menej. Je to prirodzené. Práve v kritických chvíľkach potrebujeme „motivačné nakopnutie“, aby sme sa do činnosti predsa len pustili. A „paradajkový systém“ sa mi tu osvedčuje optimálne.

No pokiaľ ide o učenie sa cudzích jazykov, osvedčuje sa mi (výnimočne) aj kratšia základná dĺžka paradajky: teda nemusí to byť celých 25 minút, ale pri štúdiu cudzieho jazyka stačí pokojne aj 15 minút. Pri štúdiu cudzieho jazyka totiž môže aj 25 minút pôsobiť pomerne hrozivo (tak ako pri bežnej, menej náročnej činnosti môže hrozivo pôsobiť polhodina) – preto mám dobrú skúsenosť s tým, že pri štúdiu cudzích jazykov si ako základnú paradajkovú jednotku nenastavím 25 minút, ale iba 15.

Vyššie opísaný blahodarný „paradajkový efekt“ sa zvykne dostaviť tak či onak: často človeka to, čo už raz začal, tak „chytí“, že napriek tomu, že mal v paradajkovej apke nastavenú dĺžku 15 minút, „ešte chvíľku sa mi chce pokračovať“ (teda odignorujeme, že už zazvonil alarm). Typický výsledok u mňa býva taký, že hoci som mal „cudzojazyčnú paradajku“ nastavenú v dĺžke 15 minút, v skutočnosti ju uzavieram po 18 minútach, po 20, po 22… alebo, áno, aj po tých „bájnych“ 25 minútach – bez toho, že by som si to bol tak predsavzal a v apke nastavil.

Keby som si už na začiatku určil: „Tomuto cudziemu jazyku sa teraz idem venovať plných 25 minút!“ – možno by to bol priveľký nátlak na seba samého; možno by som to psychicky nezvládol. Keď si namiesto toho zhovievavo poviem: „Tomuto cudziemu jazyku sa teraz idem intenzívne venovať 15 minút: veď 15 minút je omrvinka, to iste zvládnem!“ – výsledok býva taký, že sa mu aj tak nakoniec venujem dlhšie než len 15 minút; neraz až tých optimálnych 25.

13. Nepretrhnúť reťaz! Alebo pravidelnosť, nie kvantita

Ďalší dôležitý princíp, ako dospieť k systému pri štúdiu cudzích jazykov, je princíp reťaze.

Jeho motto znie: „Nepretrhnúť reťaz!“ To znamená, že ak nejakú činnosť plánujeme vykonávať každý deň, máme sa jej venovať skutočne každý deň – pričom každý deň, v ktorom sa nám jej podarí venovať, je „novým želiezkom reťaze“.

Je to pre mňa motivujúce – bežne sa mi stáva, že nejakú potrebnú a užitočnú, no otravnú činnosť vykonám len preto, aby som „nepretrhol reťaz“; inak by som nad ňou asi len mávol rukou a odsunul ju na zajtra.

Ako „reťaze“ súvisia s tým, keď sa učíme cudzie jazyky? Tak, že kľúčová je pravidelnosť, ani nie tak objem.

Ak máte na štúdium angličtiny k dispozícii hodinu a pol týždenne, lepšie bude, keď sa jej budete venovať každý deň 15 minút (čo celkovo vyjde na hodinu a trištvrte; hoci v nedeľu si môžete dopriať oddych a dospejete tak k poldruha hodine), než keby ste sa angličtine venovali len raz týždenne 90 minút v kuse (a ešte k tomu v skupinovom jazykovom kurze, ktorý býva mimoriadne neefektívny).

Zdalo by sa, že 90 minút je 90 minút, ale nie je to tak. Ako zdôrazňuje Ilia Frank, učiť sa cudzí jazyk je návyk (ako učiť sa šoférovať): treba naň hlavne opakovanú prax, až pokým sa nám nový návyk/nová zručnosť nevžije natoľko, že ich začneme vykonávať „automaticky“, „na autopilota“.

Tak ako vo svojom rodnom jazyku slovenčine rozprávame bez premýšľania nad jeho gramatikou. A keď sa nás cudzinci spýtajú, prečo nejaké slovenské slovo skloňujeme alebo časujeme tak či onak, neraz ani nedokážeme vysvetliť, prečo po slovensky rozprávame, ako rozprávame: dokážeme len myknúť plecom – „tak sme po slovensky rozprávali odjakživa!“.

Učenie sa cudzieho jazyka prebieha minimálne rovnako intenzívne v podvedomí ako na povrchu, keď si jasne uvedomujeme, že „áno, v tejto chvíli sa učím cudzí jazyk“.

A myslím, že existujú vedecké výskumy, podľa ktorých sa učíme dokonca aj v spánku (!). V spánku sa vraj spracúvajú zážitky z prežitého dňa, „vytvárajú sa medzi nimi prepojenia“ a tým sa – celkom podvedome – „buduje pamäť“, osvojujeme a utvrdzujeme si získané poznatky. Keď sa učeniu cudzieho jazyka budete venovať každý deň (aj keby to bolo „len“ 15 minút), alebo aspoň 6- či 5-krát za týždeň, o to vyššiu budete mať šancu, že „učenie v spánku“ bude aj u vás efektívne. No ak sa budete jazyk učiť len raz za týždeň, už to také efektívne nebude, lebo váš mozog „nebude mať v spánku čo spracúvať“ z oblasti „jazykových zážitkov“ posledného dňa či dní, keďže mu „jazykové zážitky“ budete dodávať len raz týždenne a nie (ideálne) každý deň.

Vyššie uvedených 8 zdrojov štúdia cudzích jazykov si preto potrebujem zoradiť do reťazí, aby som sa im mohol venovať podľa možnosti každý deň. Pričom za základnú časovú jednotku považujem tú paradajkovú: (v prípade cudzích jazykov) 15 minút, eventuálne 25.

Aby „jazykových reťazí“ zase nebolo priveľa, 8 zdrojov som preskupil tak, aby mi vytvorili 5 jazykových paradajkových reťazí. Zdroje č. 1 a 2 dostali vlastné reťaze; a potom zdroje 3 + 4, 5 + 6 a 7 + 8 vytvorili zvyšné tri reťaze:

Optimálny počet položiek v reťazi je 3. Ako vidno, toto sa mi podarilo nastaviť len v 2. a 3. reťazi. Štvrtá reťaz už má 4 položky, prvá má až nerozumných 6 položiek a piata reťaz dokonca šialených 13 položiek. To bude sotva zvládnuteľné, ale aspoň sa o to pokúsim.

Prečo je optimálny počet položiek práve 3? Skúsenosť z desaťročí štúdia (nielen) jazykov mi ukázala, že trojdňový cyklus je ten najrozumnejší kompromis. Keď sa má človek venovať nejakému konkrétnemu materiálu každý deň, môže to byť otupné a frustrujúce. Ak sa mu, naopak, venuje len raz týždenne alebo trebárs každý piaty deň, už môže zabudnúť, čo sa z neho naučil naposledy. No keď si ho vezme do ruky každý tretí deň, zdá sa mi to optimálne aj z hľadiska variabilnosti (aby učenie nebolo otupné ani nudné – vždy z toho istého materiálu), aj z toho hľadiska, aby sme popri učení nezabúdali, čo sme sa už naučili minule.

Ak teda študujem francúzštinu, študujem ju síce každý deň, ale každý deň z iného zdroja. Ak som v pondelok študoval učebnicu francúzštiny pre samoukov, najbližšie sa do nej znova pozriem až vo štvrtok a v nedeľu (čiže každý tretí deň). V utorok (a v piatok a budúci pondelok) síce takisto budem študovať francúzštinu, ale (napríklad) z apky. A v stredu a v sobotu to bude zase iný zdroj francúzštiny: napríklad niektorá interliterálna kniha.

A tento istý princíp (podľa možnosti) trojdňových cyklov dodržiavam pri všetkých jazykoch, ktoré sa učím.

Ako teda vidno, s reťazami č. 2 a 3 nebude problém: v 2. reťazi („apkovej“) sa v trojdňových cykloch bude striedať štúdium francúzštiny, španielčiny a taliančiny v multimediálnej apke EWA. Podobne v 3. reťazi („komiksovo-antologickej“) sa v trojdňových cykloch budú striedať francúzsky Astérix s talianskym Mikimausom a s francúzskou paralelnou čítankou/antológiou.

Náročnejšie to už bude so 4. reťazou („paralelno-vyskakujúcou“), keďže obsahuje až 4 položky. Znamená to, že ak by som aj pri tejto reťazi chcel dodržať optimálny trojdňový cyklus, musel by som (približne) každý tretí deň vybaviť až dve položky zo štyroch.

Ešte horšie je to s 1. reťazou („samoučnou“), v ktorej je až 6 učebníc pre samoukov pre 6 rôznych jazykov. Znamená to, že ak by som chcel aj v tejto reťazi dodržať optimálny trojdňový cyklus, musel by som každý deň vybaviť až dve položky tejto reťaze. Čiže napríklad: v pondelok 2 × (aspoň) 15 minút študovať francúzštinu a španielčinu; v utorok 2 × (aspoň) 15 minút taliančinu a latinčinu; a v stredu 2 × (aspoň) 15 minút vietnamčinu a starú gréčtinu. A od štvrtka do soboty by sa celý (dvoj)cyklus zopakoval, podobne aj od nedele do (budúceho) utorka.

Uvidíme, ako sa mi bude dariť alebo nedariť s tými reťazami, ktoré obsahujú viac než optimálne 3 položky. Najkritickejšie je to, pravdaže, s 5. reťazou („interliterálnou“), no vnímam ju ako experimentálnu a pri nej je vzhľadom na počet položiek 13 prakticky garantované, že optimálny trojdňový cyklus sa v nej nebude dať dodržiavať.

Aby som sa vo všetkých zdrojoch na štúdium cudzích jazykov nestratil (celkovo je to 29 zdrojov na 16 cudzích jazykov), zostrojil som si v databázovom softvéri Infinity (aký príznačný názov práve pre štúdium cudzích jazykov, ktoré je bezodné!) na adrese lale.avenarius.sk alebo olale.avenarius.sk zoznam všetkých 29 zdrojov.

Je roztriedený ako na 8 rôznych typov zdrojov (na ľavej strane), tak aj na 5 paradajkových reťazí (pomocou záložiek na hornom okraji).

Databázový softvér je zároveň nastavený tak, že keď si v ňom zaznamenám pokrok v niektorom zo študovaných zdrojov (napríklad že som sa pri čítaní knihy posunul zo strany 121 na stranu 125), daný zdroj sa automaticky presunie na spodok zoznamu.

Čiže navrchu každého zoznamu (aj celkového, aj v čiastkových kategóriách) uvidím vždy tie zdroje, ktorým som sa venoval v najvzdialenejšej minulosti – teda tie zdroje, ktorým sa mám nabudúce venovať ako prvým.

Vďaka prehľadnému databázovému softvéru sa nemusím stresovať, že by som sa v 29 rôznych zdrojoch na 16 cudzích jazykov „utopil“. Aj keby sa mi v niektorý deň nepodarilo „ukuť želiezko reťaze“ – nič sa nedeje: stačí sa pozrieť do databázového softvéru a ihneď uvidím, ktorý zdroj mám (v každej z piatich kategórií reťazí) študovať nabudúce, lebo bude vždy automaticky uvedený celkom navrchu v každom príslušnom zozname.

Keďže mám 5 jazykových paradajkových reťazí, znamená to, že každý deň si na štúdium cudzích jazykov mám nájsť aspoň 5 × 15 minút = hodinu a štvrť denne. Myslím si, že toto aj pri mojej permanentne enormnej pracovnej záťaži ešte stále realistické je.

A ak by sa mi v niektoré dni podarilo študovať cudzie jazyky trebárs až 5 × 25 minút (a to už je smelší/menej realistický cieľ, lebo celkovo by to vyšlo až na 2 hodiny a 5 minút za deň), tým lepšie! (Podobne sa mi cez voľnejšie dni môže v tých reťaziach, ktoré obsahujú viac než 3 optimálne položky, podariť „zlupnúť“ viac než iba jednu 15- alebo 25-minútovú paradajku.)

14. Rovnako dôležité: dĺžka reťaze aj dlhodobá percentuálna úspešnosť

V súvislosti s princípom reťaze však treba vysloviť jedno dôrazné varovanie.

Ak by sa totiž niekto prehnane upínal na to, že „preboha, táto reťaz sa mi nesmie prerušiť!“ – mohlo by to viesť až k neuróze.

Reťaz nesmie byť samoúčelná. Veď reťaz každodenne nekujeme preto, „aby sme mali reťaz“ – ale aby sme sa čo najčastejšie, čo najpravidelnejšie venovali činnosti, ktorú považujeme za prospešnú.

Princíp reťaze sa často používa aj pri opačnej snahe: tej zbaviť sa zlozvykov či škodlivých návykov. Či už sú to cigarety, alkohol, prejedanie, pornografia, onánia, priveľa času stráveného hraním počítačových hier, na „sociálnych sieťach“, pozeraním televízie… Pri takýchto „obrátených“ reťaziach sa teda za úspešne ukuté nové želiezko reťaze považuje každý deň, v ktorom sa daného zlozvyku zdržíme.

Čím dlhšia reťaz dní, teda čím dlhšia abstinencia od zlozvyku – tým lepšie! Ale aj tu si treba dávať pozor, aby sme neskĺzli do chorobného perfekcionizmu, ktorý sa inak ako neurózou skončiť nemôže. Ak je dnes 15. marca, prvých 14 dní v marci sme sa statočne neprejedali, ale dnes 15. marca sa „neustrážime“ a prejeme sa (možno aj z „objektívnych príčin“ – napríklad ak práve dnes oslavujeme narodeniny), naozaj je to taká tragédia?

Áno, „reťaz sa nám pretrhne“: 16. marca budeme musieť začať kovať úplne od začiatku, od čísla 1, celkom novú „reťaz neprejedania“ – namiesto úctyhodného čísla 16.

Toto je psychologicky veľmi dôležitý moment, ktorý mnohí nezvládajú. Mnohí ľudia majú tendenciu, „keď už sa mi tá reťaz pretrhla“, hodiť flintu do žita – a úplne sa „opustia“. Keď už sa prejedli v 15. deň mesiaca, tak mávnu ruku a povedia si: „No čo! Reťaz je aj tak pretrhnutá – to už sa môžem rovno prejesť aj v 16. a 17. deň mesiaca… Veď nová reťaz je beztak na nule – to už je jedno, či novú reťaz začnem kovať dnes, zajtra alebo pozajtra!“

Ide o chybné uvažovanie. Je to pasca chybného uvažovania; ak do nej raz nebadane vkĺzneme, neskôr sa v nej môžeme celkom prepadnúť a len namáhavo sa z nej znova budeme štverať von.

Takže nie: vôbec nie je jedno, či novú reťaz (po dni alebo dňoch zlyhania) začneme kovať „dnes, zajtra, pozajtra alebo až na budúci týždeň“. Treba ju – ak na to máme energiu (nútiť sa do ničoho nasilu netreba) – začať kovať podľa možnosti ihneď, dnes, najneskôr zajtra.

Áno, takéto „uvažovanie v kratučkých časových úsekoch“ treba uplatňovať aj na ploche jedného (práve prebiehajúceho) dňa. Prejedol som sa na raňajky, takže reťaz dní neprejedania sa mi nenávratne pretrhla? Čo sa dá robiť – stalo sa, nedokázal som sa ovládnuť, lebo som človek, nie stroj. To však neznamená, že ak som sa nedokázal zdržať na raňajky, dáva mi to teraz povolenie prejesť sa aj na obed a na večeru, lebo veď „reťaz dní je pretrhnutá, je na nule, tak už je to jedno“.

Nie je to vôbec jedno. Má cenu vrátiť sa k dobrým návykom okamžite, aj v priebehu „ráno pokazeného“ dňa. Napriek tomu, že celkovo si deň nebudeme môcť zapísať ako úspešný, teda taký, ktorý nám „predĺžil reťaz“.

Aby som sa aspoň symbolicky odmeňoval za snahu „napraviť pokazený deň“, teda vrátiť sa na správnu koľaj aj v priebehu dňa, hoci deň ako celok to už nezachráni, používam na označenie takýchto dní vo svojom denníku špeciálny emotikon zástavky (🏁): signalizuje, že hoci išlo ako celok o deň zlyhania (teda deň, ktorý pretrhol reťaz), aspoň som v jeho priebehu „zlozvyku odmával“. Dá sa teda povedať, že išlo o deň čiastočného, nie úplného zlyhania (úplné zlyhanie a jasné pretrhnutie reťaze označujem emotikonom nožníc: ✂). A ak išlo „len“ o čiastočné zlyhanie, tak aj taký „spočiatku/čiastočne pokazený“ deň je čiastočný úspech. A každý úspech, aj drobný, predsa poteší a motivuje do budúcna!

Ak už sa mi niektorá reťaz v niektorý deň pretrhla – tak nech aspoň na záver takého dňa vidím pri nej ikonku zástavky 🏁 a nie ikonku nožníc ✂. O to ľahšie sa mi na druhý deň ráno bude kovať prvé želiezko celkom novej reťaze.

Ak som v daný deň plánoval študovať cudzí jazyk 15 minút, ale stihol som len 10 minút, potom ma niečo nečakané vyrušilo a späť k štúdiu som sa už počas zvyšku dňa nedostal – áno, takýmto dňom sa mi pretrhla reťaz, ale keďže tam bolo aspoň tých 10 minút, pri tejto reťazi si za tento deň budem môcť zaznamenať aspoň ikonku zástavky 🏁 namiesto ikonky nožníc ✂.

Na svoje zlyhania, „pretrhnutia reťazí“, sa teda treba pozerať z inej perspektívy: prvých 14 dní v marci som sa neprejedal, ale v 15. deň som sa neudržal a „pretrhol som reťaz“? Ale veď z dlhodobejšieho pohľadu je to ešte stále fantastická úspešnosť: ak som sa neprejedal 14 dní z 15, znamená to, že moja úspešnosť je 93 %! Spýtajte sa hociktorého hokejového brankára, čo by dal za úspešnosť zákrokov 93 %! Takú majú len tí najlepší brankári v histórii hokeja.

Keď sa na to pozrieme takto, teda z dlhodobejšieho pohľadu percentuálnej úspešnosti, môže nám to „zachrániť motiváciu“. Lebo áno: reťaz sa mi dnešným prejedaním síce pretrhla, ale ešte stále mám špičkovú úspešnosť 93 %; ak by som však teraz rezignoval, mávol nad tým rukou, „však reťaz je už pretrhnutá!“, a prejedal by som sa aj zajtra, už mi úspešnosť za marec klesne na (14/16) 88 %. A ak sa budem prejedať aj pozajtra („Však čo! Reťaz je pretrhnutá! Nie je jedno, kedy presne začnem kovať novú reťaz?!“), klesne mi marcová úspešnosť už na 82 %.

Ale aj naopak: ak sa po dnešnom zlyhaní „rýchlo otrasieme“ a už zajtra sa vrátime na správnu koľaj a zajtra sa už neprejeme, tak hoci to bude „iba prvé želiezko celkom novej reťaze“, svoju dlhodobejšiu úspešnosť za marec tým zvýšime zo špičkových 93 % až na bájnych (15/16) 94 %. A ak novú reťaz natiahneme „až“ na 5 dní (a 5 dní je predsa hračka pre niekoho, kto len pred pár dňami dokázal ukovať aj 14-dennú reťaz, no nie?), marcová úspešnosť nám narastie až na takmer strojových (19/20) 95 %.

Ako vidno, na každom dni záleží: v pozitívnom aj negatívnom zmysle. Svojimi chvíľkovými alebo prechodnými zlyhaniami sa nesmieme nechať odradiť, znechutiť – lebo z dlhodobejšieho pohľadu ešte stále budeme mať byť na čo hrdí. A keby náhodou nie, už dnes či najneskôr zajtra máme šancu napraviť to. A pozajtra znova. Každý deň je nová šanca! Ak sme sa prejedali prvých 15 dní v marci, ale zajtra sa už neprejeme, svoje dlhodobé marcové skóre už len jediným, prvým úspešným dňom zvýšime z 0 % na 6 % – a to je celkom slušný „úvodný skok“! A ak sa vydržíme neprejesť 5 najbližších dní za sebou, zrazu nám skóre narastie na (5/20) 25 %. A ak by sme sa vydržali neprejedať až do konca mesiaca, zrazu sa mesiac marec z prevažne neúspešného (a v prvej polovici až zúfalého) premení na prevažne úspešný so skóre (16/31) 52 %.

Vždy, keď sa mi pretrhne nejaká reťaz a bude ju treba už zase začať „kovať celkom od začiatku“, spomeniem si na výrok z Buddhovej Dhammapady (mierne som si ho skrátil či upravil – ale veď jazyk pálí beztak neovládam a ktovie, ako je to v origináli; zvýraznenie v citáte je moje):

Z tohto „osvieteného“ pohľadu je teda každé zlyhanie dokonca dôvod na oslavu. „Musím už zase niektorú reťaz začať kovať od samého začiatku? Hurá, hurá! Veď podľa Buddhu ma čaká tá najväčšia radosť!“

A kedy treba s kovaním novej reťaze začať, kedy treba urobiť tie „prvé kroky“? Odpoveď je jednoznačná: hneď teraz, respektíve pri prvej realistickej príležitosti. Nie „násilne či horúčkovito vydobytej“, ale takej, ktorá sa nám naskytne prirodzene. Aj keby to bolo uprostred dňa po jeho nevydarenej prvej polovici. Aj keď sme si vedomí, že za dnešný (sčasti nevydarený) deň už môžeme získať „maximálne zástavku 🏁“ – že prvé želiezko novej reťaze sa nám môže podariť ukuť až zajtra.

Keď človek svoje zlyhania berie takto (teda keď sa zo svojich zlyhaní „rýchlo otrepe“ a pri prvej možnej príležitosti sa vráti k tomu, o čom vie, že je správne a v minulosti sa mu už mnohonásobne osvedčilo), mám skúsenosť, že Buddhom prisľúbená „najväčšia radosť“ sa neomylne dostaví.

Vyššie uvedené by potvrdili špičkoví športovci. Keď hokejový brankár dostane „lacný gól“, prvé, čo musí urobiť, je na to zabudnúť – celkom si to vyhodiť z hlavy a chytať ďalej, akoby sa to ani nestalo. Aj o vrcholových tenistoch a tenistkách sa hovorí, že herné rozdiely medzi nimi sú zväčša také nepatrné, že o víťazovi/víťazke zápasu v skutočnosti neraz rozhodne – hlava, teda psychika. „Ak moja loptička skončila centimeter za čiarou a stratil(a) som tým gem, nechám sa tým vyviesť z konceptu, prestanem si veriť a prestanem ‚hrať svoju hru‘? Ak som dokonca hlúpou dvojchybou súperovi daroval(a) ‚brejk‘, rozhodí ma to psychicky až tak, že už celkom rezignujem a darujem súperovi aj zvyšok zápasu?“ Najúspešnejší tenisti a tenistky sú tí, ktorí nielen v teórii, ale hlavne v praxi dokážu (už podvedome, automatickým reflexom) na tieto otázky odpovedať ráznym „Nie!“: svoje (chvíľkové, dočasné) zlyhania dokážu „hodiť za hlavu“ a „pokračujú vo svojej hre, akoby sa nechumelilo“. Nepozerajú sa ani o 5 sekúnd dozadu, ani o 5 sekúnd dopredu: sústreďujú sa len a len na prítomný okamih – na loptičku, ktorá k nim prilietava z opačnej strany kurtu. V tom nám všetkým môžu byť príkladom – vrcholový šport (pre mňa jednoznačne druh umenia podobne ako film, literatúra, opera či maliarstvo) je užitočná metafora, ktorá môže poučiť a inšpirovať každého z nás v bežnom živote.

15. Reťazové a odtienkové gúglovské tabuľky

Podobne ako pri paradajkových apkách, aj na „sledovanie reťazí“ nájdete v obchodoch s apkami množstvo softvérov. Stačí hľadať napríklad podľa kľúčových slov habit tracker (monitorovanie návykov).

Hľadal som dlhé hodiny – aj na Androide, aj na „jablčných“ prístrojoch –, ale napriek stovkám takýchto apiek som nenašiel žiadnu, ktorá by plne zodpovedala mojim potrebám. Zatiaľ každej takejto apke, ktorú som vyskúšal, niečo chýbalo: či už funkčnosť, alebo prehľadnosť. No potrebujem (podľa možnosti) aj multiplatformovosť, keďže každodenne používam platformy Windows, Android (na mobile a tabletoch) aj iOS (na iPadoch).

Prehľadnosť je kľúčová: keď otvoríme apku, na prvý pohľad (bez akéhokoľvek skrolovania či ťukania na akékoľvek tlačidlá) má byť jasné, ktorým reťaziam/činnostiam sa (podľa možnosti) máme venovať práve teraz, v ktorých konkrétnych reťaziach sa nám dlhodobejšie nedarí (a preto práve v nich „treba pridať“, „lepšie si na ne posvietiť“), a aj naopak: v ktorých reťaziach sme nadpriemerne úspešní (lebo keď tú úspešnosť opakovane vidíme na vlastné oči, motivuje nás to v nasadenom trende pokračovať).

Keďže žiadnu apku, ktorá by spĺňala všetky tieto kritériá, som nenašiel, musel som si na „sledovanie reťazí“ zostrojiť svojpomocnú gúglovskú tabuľku na adrese retaze.avenarius.sk. Na svojej hlavnej ploche zobrazuje jedinú vec: aká dlhá je táto reťaz.

Každé políčko hlavnej plochy tabuľky teda odpovedá na jednoduchú otázku: „Áno alebo nie? Podarilo sa v tento deň túto reťaz predĺžiť o ďalší deň, teda ‚ukuť nové želiezko reťaze‘?“ Ak áno, tabuľka uvádza číslo – aktuálnu dĺžku reťaze v dňoch. Ak sa v daný deň želiezko reťaze ukuť nepodarilo, v políčku je namiesto čísla ikonka nožníc ✂ na znak pretrhnutej reťaze.

Každodenných reťazí si momentálne kujem a evidujem 80 (ich počet sa postupom času mierne zvyšuje).

Doplnkom tabuľky retaze.avenarius.sk je ďalšia gúglovská, „odtienková tabuľka“ ot.avenarius.sk, ktorá je venovaná len jednému (aktuálnemu) mesiacu a obsahuje nielen jednoduché odpovede na otázky typu „Áno alebo nie?“, ale aj konkrétne číselné hodnoty.

Napríklad ak sa snažíme schudnúť (alebo udržiavať optimálnu hmotnosť), do podrobnejšej tabuľky si každý deň po rannom vážení môžeme zapísať svoju aktuálnu hmotnosť.

No aj tu platí: pozor na neurózy, pozor na perfekcionizmus! Výkyvy v hmotnosti, aj prudšie o kilo či dve, zo dňa na deň, sú celkom bežné a netreba sa nimi znepokojovať (a ani ich predčasne oslavovať).

Niektorí „odborníci na chudnutie“ odporúčajú, aby sa človek vážil napríklad len raz týždenne – práve preto, aby sa nevystavoval „každodennému stresu“ z toho, čo mu ráno ukáže váha.

Osobne nesúhlasím. Podľa mňa ten, kto chce schudnúť, resp. udržiavať si optimálnu hmotnosť, by sa naozaj mal vážiť každé ráno. Ak sa totiž bude vážiť len raz týždenne, hrozí, že (ako naschvál) práve to jedno ráno bude „dňom (abnormálnej, nevedomej) odchýlky“ – a potom môže človek celý nasledujúci týždeň mať mylnú predstavu o svojej skutočnej hmotnosti.

(Môže sa znepokojovať nadváhou, hoci v skutočnosti je jeho hmotnosť v poriadku – to len v to jedno ráno nastala pri vážení dočasná, abnormálna odchýlka smerom nahor. Ale aj opačne: niekto môže oslavovať, že sa mu „konečne podarilo“ schudnúť, ale v skutočnosti má naďalej nadváhu – to len v to jedno ráno nastala pri vážení dočasná, abnormálna odchýlka, tentoraz lichotivým smerom nadol.)

Takže nie: odporúčam každodenné váženie. (A hádam mám kompetenciu v tejto oblasti trocha poradiť: 1. januára 2013 som si pri zahanbujúcej hmotnosti 111 kíl dal predsavzatie schudnúť kilo týždenne – a po približne 18 týždňoch, uprostred mája 2013, som pri síce ešte stále nadváhe, ale už nie takej hrozivej hmotnosti 93 kíl mohol skonštatovať, že predsavzatie som plus-mínus dodržal.)

Zároveň odporúčam viac-menej ignorovať váženia za jednotlivé dni – treba ich všetky brať len ako orientačné, predbežné. Jednotlivými váženiami sa naozaj netreba znepokojovať, ale ani ich predčasne oslavovať.

Na druhej strane aj takéto jednotlivé váženia nám môžu aspoň čo-to napovedať (hoci ich vždy treba brať s rezervou): vidím v nejaké ráno markantný nárast hmotnosti? Možno ide o náhodnú a jednorazovú odchýlku, ktorá už zajtra ráno „sama zmizne“ – ale môže to byť aj príležitosť na krátke zamyslenie, čo také som včera (a to najmä večer) zjedol či vypil, keď došlo k takémuto nárastu hmotnosti; prípadne či som sa v predošlý deň dostatočne hýbal. Ak mi v niektoré ráno, naopak, „elektrický bravčomer“ optimisticky ukáže markantný úbytok hmotnosti, takisto to môže byť pre mňa príležitosť zamyslieť sa nad tým, čo v predošlý deň (z oblasti stravy a/alebo pohybu) mohlo k tomuto radostnému vývinu prispieť – a zopakovať to aj v dnešný deň. O takéto – hoci iste nepresné a iba orientačné – možno užitočné každodenné tipy a „pošťuchnutia“ by sme prišli, ak by sme sa vážili iba raz týždenne.

Skutočnú výpovednú hodnotu však podľa mojej skúsenosti majú až týždenné priemery, ktoré tabuľka ot.avenarius.sk takisto zobrazuje (automaticky kalkuluje). Áno: ak týždenný priemer našej hmotnosti ukazuje jej úbytok oproti minulotýždňovému priemeru, to už je skutočný dôvod na radosť a menšiu oslavu, lebo 7-krát za sebou k abnormálnej odchýlke pri vážení nedôjde; už pôjde o naozajstný trend. Podobne ak je priemer za nový týždeň vyšší než za predošlý týždeň, budeme už s istotou vedieť, že niečo nerobíme dobre a že niečo na našom každodennom stravovaní a/alebo telesnej aktivite budeme musieť zmeniť.

Odtienkové tabuľky ot.avenarius.sk automaticky kalkulujú priemerné hodnoty nielen za hmotnosť, ale za úplne všetky merané kritériá/činnosti uvedené v jednotlivých riadkoch tabuľky.

Tých je momentálne 121 a ich počet takisto postupom času (mierne) narastá. Napríklad v celkom prvej odtienkovej tabuľke za január 2019 bolo riadkov/meraných kritérií/proto-reťazí ešte „iba“ 90; v odtienkovej tabuľke za radostne volebný február 2020 (tesne pred príchodom celosvetovej aj domácej kataklizmy vírobdobia) bolo riadkov/kritérií/proto-reťazí 92 a v januári 2022 už 114. „Proto-reťazí“ preto, lebo samotná reťazová tabuľka retaze.avenarius.sk pribudla až od 10. decembra 2021.

Spomedzi desiatok „reťazových apiek“ (habit trackers), ktoré som vyskúšal, ma relatívne najviac zaujali Habitify (Android + iPhone/iPad + web/Windows + Mac); everyday (Android + iPhone/iPad + web/Windows + Mac); Productive (Android + iPhone/iPad); Strides (iba iPhone/iPad + iWatch + Mac); a Recurrence (iba iPhone/iPad + Mac). Za ich užitočné používanie typicky treba platiť predplatné – mesačné, ročné alebo (čo býva najvýhodnejšie) doživotné. Ceny nie sú nijako prehnané, ale ako som spomenul: žiadna z apiek neponúka všetku funkčnosť, prehľadnosť a multi-platformovosť, ktoré potrebujem, a tak som odkázaný na svojpomocne zostrojené a zostrojované gúglovské tabuľky. („Zostrojované“, lebo najmä každý mesiac ich treba manuálne zaktualizovať na nový mesiac, čo je oštara najmä pri tých typicky troch mesiacoch v roku, ktoré majú výnimočne až 6 namiesto 5 víkendov.)

Nikde nie je predpísané, že nejakú činnosť musíme vykonávať každý deň. Niektoré činnosti stačí vykonávať každý druhý deň, každý tretí deň, každý týždeň či mesiac. Tak si aj pri štúdiu cudzích jazykov môžeme (napríklad) povedať, že sa ich budeme učiť len cez pracovné dni – cez víkendy nie. Osobne to neodporúčam – najlepšie je zachovať každodenný rytmus (aj keby to malo byť len „symbolických“ 15 minút v sobotu a nedeľu), ale možné to určite je. Keď je „reťazová apka“ (habit tracker) flexibilná, umožňuje takéto variabilné nastavenie plánu činnosti/frekvencie návyku. Potom stačí, keď príslušnú činnosť vykonávame (napríklad) každý druhý deň alebo len cez pracovné dni, a stále to znamená nepretrhnutú reťaz dní.

Vyššie spomenutá reťazová apka everyday je dokonca taká zhovievavá, že povoľuje jednodňový výpadok a ešte stále považuje reťaz za nepretrhnutú. To ja som na seba prísnejší: jednodňový výpadok je jednodňový výpadok – ako to môže byť „nepretrhnutá reťaz“? Vývojárka apky everyday je možno fanúšička volejbalu, lebo až vtedy, keď v nejakom návyku nastane dvojdňový výpadok (dva dni za sebou neurobíme nejakú aktivitu), považuje reťaz za pretrhnutú. (A vo volejbale dlhé roky platilo pravidlo, že na zisk/stratu bodu treba vyhrať/prehrať dve lopty za sebou.)

Chápem, prečo si vývojárka apky everyday zvolila takýto „láskavý“ prístup: aby pomohla používateľom apky predchádzať neurózam (frustráciám a demotivujúcim sklamaniam z pretrhnutých reťazí), o ktorých som písal v predošlej sekcii.

Súhlasím, že treba byť láskavý (voči iným ľuďom, ale rovnako aj voči sebe), a tak na to idem inak: reťaz „nemilosrdne“ považujem za pretrhnutú už po jednodňovom výpadku, ale aby sa predišlo neurózam, frustrácii, demotivujúcemu sklamaniu z pretrhnutej reťaze, ukazuje moja reťazová tabuľka retaze.avenarius.sk pri každej reťazi aj jej dlhodobé trendy.

Mám vyskúšané, že to funguje: keď sa mi nejaká reťaz pretrhne (najmä keď je už úctyhodne dlhá), samozrejme, že ma to hnevá, som smutný, frustrovaný, sklamaný a možno aj trochu demotivovaný začínať už zase „kovať novú reťaz celkom od začiatku“. Potom si však spomeniem na Buddhov citát – a hneď mi je lepšie. A potom si v reťazovej tabuľke pozriem dlhodobé trendy – a naozaj ma dokážu dostatočne utešiť a najmä motivovať, že napriek tomu, že sa mi dnes reťaz tak nešťastne pretrhla, z dlhodobého pohľadu to až také zlé nie je, a hneď dostanem chuť už zajtra (ba donkichotsky už teraz, v tejto minúte) začať kovať dnes pretrhnutú reťaz od samého začiatku odznova.

Pri každom riadku (návyku, činnosti, reťazi) v reťazovej tabuľke retaze.avenarius.sk preto svieti až 10 číselných údajov:

No ako som spomenul, jednou zo základných požiadaviek na kvalitnú „reťazovú apku“ (habit trackera) je jej ľahká prehľadnosť.

Keď sa pri každom návyku nachádza až 10 rôznych čísiel (!), kto by ich mal čas a chuť lúštiť? Ešte to hlavné číslo – aktuálnu dĺžku reťaze (v dňoch) na hlavnej ploche tabuľky – vidno zreteľne aj bez väčšej (zrakovej a mentálnej) námahy. Ale lúštiť pri každom návyku/riadku ešte aj 9 rôznych percentuálnych údajov – na to si v priebehu našich hektických dní nenájde čas takmer nikto.

Áno, ak nás bližšie zaujíma nejaký konkrétny návyk (riadok, reťaz) – vtedy radi zablúdime zrakom aj do príslušných stĺpcov a buniek a preštudujeme si konkrétne percentá.

Typicky to však bude tak, že používateľ si po otvorení „reťazovej apky“ (habit trackera) želá hlavne okamžite a bez akéhokoľvek „lúštenia“ čísel či textu uvidieť, ktorým aktivitám sa má ešte dnes/práve teraz venovať, v ktorých aktivitách sa mu momentálne (relatívne) nedarí (a preto v nich treba pridať) a v ktorých je, naopak, v týchto dňoch relatívne úspešný.

Táto prehľadnosť sa v mojich tabuľkách dosahuje pomocou farebného odtienkovania políčok. Zelená farba políčka = v tejto aktivite sa mi darí („Bravo, len tak ďalej!“); žltá farba políčka = v tejto aktivite dosahujem zatiaľ iba priemernú úspešnosť („Treba pridať!“); červená farba políčka = v tejto aktivite sa mi zatiaľ vôbec nedarí – úplne ju zanedbávam („Tomuto treba, podľa možnosti, dať dnes a v najbližších dňoch prioritu, aby sme sa z červenej farby políčok tejto reťaze dostali aspoň na žltú!“).

Políčka reťazovej (aj odtienkovej) tabuľky neukazujú len tieto tri farby (teda červenú, žltú a zelenú ako semafor na križovatke), ale ukazujú celú škálu odtieňov farebných prechodov medzi nimi: zelená farba s klesajúcimi percentami postupne prechádza na žltú a žltá postupne prechádza na oranžovú a potom až na červenú. Napríklad keď v nejakom políčku vidíme tmavozelenú farbu, vieme, že v tejto aktivite sme mimoriadne úspešní (možno až stopercentní); keď je políčko síce zelené, ale nie tmavozelené, vieme, že v tejto aktivite sme síce úspešní, ale nejaké rezervy tam predsa len ešte budú a skóre by sa dalo ešte o čosi vylepšiť.

Som prekvapený, že len v máloktorých apkách som našiel túto užitočnú pomôcku – teda zafarbenie čísiel. Mnohé apky dokonca ani vôbec neuvádzajú dlhodobú percentuálnu úspešnosť plnenia návyku. (Používatelia takýchto apiek sa potom pri pretrhávaní svojich reťazí zrejme frustrácii a možno až neurózam nevyhnú – keďže apka im v takej nemilej situácii neposkytne žiadnu útechu.)

Niektoré apky síce dlhodobú percentuálnu úspešnosť reťaze uvádzajú, ale len celkovú (teda od začiatku používania apky po dnešok) – to však zďaleka nestačí. Ak apku používam už 3 roky, potom to, či dnes „predĺžim reťaz“ alebo nepredĺžim, nebude na celkové percentuálne skóre mať takmer žiadny vplyv (percentuálna hodnota sa totiž zmení len o desatiny, stotiny či tisíciny, čo v apke beztak nebude vidno).

Nie, skutočne treba evidovať a používateľovi apky prehľadne zobrazovať rôzne typy dlhodobejších skóre úspešnosti: preto v mojej reťazovej tabuľke retaze.avenarius.sk vidno úspešnosť za aktuálny deň, týždeň, mesiac, ročné obdobie, rok aj úspešnosť celkovú. Pričom týždeň, mesiac, ročné obdobie a rok sa interpretujú až dvojako, čím sa dostávame k cekovému počtu 10 rôznych údajov o úspešnosti každého z evidovaných návykov.

A všetko napriek tomu zostáva vďaka farebnému kódovaniu prehľadné aj na jeden pohľad.

Medzi reťazovou tabuľkou retaze.avenarius.sk a odtienkovou tabuľkou ot.avenarius.sk je jeden zásadný rozdiel: kým v reťazovej tabuľke sú každodenné návyky („reťaze“) usporiadané podľa priority (čiže najdôležitejší návyk/aktivita je celkom hore; ale najmenej dôležité, až triviálne návyky a aktivity sú celkom dole – ak pri nich vidíme červené políčka, až tak nás to trápiť nemusí, lebo nepôjde o nič extra dôležité…), tak v odtienkovej tabuľke sú návyky/aktivity usporiadané chronologicky: celkom hore v tejto tabuľke sú tie aktivity, ktoré robíme hneď, keď sa ráno zobudíme; približne uprostred tabuľky sú aktivity, ktoré robíme okolo obeda; a na spodku tabuľky sú aktivity, ktoré robíme večer alebo až tesne pred zaspaním.

Keďže cudzí jazyk sa môžeme učiť kedykoľvek v priebehu dňa (aj hneď, ako sa ráno zobudíme), „cudzojazyčné“ reťaze mám v odtienkovej tabuľke uvedené medzi rannými aktivitami. Čo neznamená, že ich treba robiť práve ráno – znamená to len toľko, že sa dajú robiť aj ráno.

Naproti tomu v reťazovej tabuľke mám aktivity/reťaze súvisiace so štúdiom cudzích jazykov zaradené až niekde v druhej (spodnej) polovici. Lebo áno, síce považujem vo svojom živote za dôležité, aby som sa učil cudzie jazyky – ale je aj dosť veľa iných aktivít/návykov/reťazí, ktoré považujem za ešte dôležitejšie. (A to sú tie, ktoré sa v reťazovej tabuľke nachádzajú nad aktivitami súvisiacimi so štúdiom cudzieho jazyka.) Ako vidno z reťazovej tabuľky, oveľa viac než na štúdiu cudzích jazykov mi v živote záleží na štúdiu literatúry ako takej (hoci to sa už trocha prekrýva so štúdiom literatúry v cudzích jazykoch v interliterálnych vydaniach – čo je veľmi príjemné), na štúdiu filmu, na zdravom pohybe – preto mám literatúru, film a zdravý pohyb uvedené takmer na úplnom vrchole reťazovej tabuľky (na 2. až 4. mieste spomedzi všetkých 80 reťazí).

Odtienková tabuľka môže slúžiť ako „checklist“ („kontrolný zoznam aktivít“) počas celého priebehu dňa; preto sú aj ranné aktivity farebne odlíšené od predobedných, popoludňajších, večerných a od aktivít pred odchodom na spánok. Keď sa ráno zobudíme, vieme, že zatiaľ nám stačí, keď sa v odtienkovej tabuľke budeme pozerať len na aktivity na vrchole tejto tabuľky (so žltým pozadím). Ostatné aktivity (s iným farebným pozadím) prídu na rad až neskôr v priebehu dňa, a tak ich dovtedy môžeme ignorovať.

Pri skúmaní mobilných apiek som bol (znova) veľmi (nemilo) prekvapený, ako zanedbávajú fakt, že niektoré naše každodenné aktivity sú predsa oveľa dôležitejšie než iné. Väčšina „reťazových apiek“ (habit trackerov) však všetky aktivity zobrazuje, akoby boli rovnocenné. To je zjavný nezmysel. Ak je mojím cieľom napríklad zbaviť sa závislosti od alkoholu, potom návyk/reťaz „Dnes nepijem alkohol“ má oveľa väčšiu váhu a dôležitosť než triviálny návyk typu „Po raňajkách si umyjem zuby“. Väčšina apiek však všetky aktivity/návyky zobrazuje rovnakým písmom, akoby boli rovnocenné. Maximálne umožňujú ich manuálne zoradenie od najdôležitejšej aktivity po menej dôležité, no typ písma býva rovnaký – naďalej vyzerajú na prvý pohľad všetky rovnako. Naproti tomu v reťazovej aj odtienkovej tabuľke už typ, veľkosť, farba písma aj jeho farebné pozadie okamžite signalizujú, ktoré sú v našom živote tie najdôležitejšie činnosti/návyky, ktorým máme venovať prioritnú pozornosť.

Už celkom nezmyselné je to, čo robia niektoré apky: že uvádzajú celkovú (!) percentuálnu úspešnosť za všetky návyky dohromady. Čiže hádžu všetky návyky/aktivity/reťaze do jedného vreca – a to už nedáva vôbec žiadnu logiku. Ak sa od pondelka do štvrtka dvakrát opijem a každý deň si po raňajkách umyjem zuby, taká apka mi ukáže „celkovú úspešnosť 75 %“, lebo jednoducho vydelila počet „úspešných vykonaní (ne)činnosti“ počtom príležitostí/dní (6/8) a dospela tým k „celkovému skóre úspešnosti“ 75 %. To je však kolosálny nezmysel, lebo ak sme sa v polovicu dní opili, hoci je naším cieľom zbaviť sa závislosti od alkoholu, potom predsa nemôžeme mať „celkovú úspešnosť 75 %“. Také skóre by možno prichádzalo do úvahy, keby bola situácia opačná: alkoholu sme sa od pondelka do štvrtka ani nedotkli, ale dvakrát sme si po raňajkách zabudli umyť zuby. To síce nie je práve gustiózne, ale nie je to žiadna tragédia – skôr na zasmiatie. Ako vidno z týchto príkladov, „reťazová apka“ (habit tracker), ktorá neumožňuje priradiť úroveň priority jednotlivým návykom/aktivitám/reťaziam (a tých úrovní priority by malo byť aspoň 3 či 5), nemôže plnohodnotne plniť svoj účel – a už vôbec nie kalkulovať „celkové percentuálne skóre úspešnosti“.

Z týchto vysvetlení je zrejmé, že v priebehu každého dňa je užitočné priebežne nazerať do oboch typov tabuľky: aj do odtienkovej tabuľky, kde vidíme činnosti zoradené v približnom choronologickom poradí, v akom sa dajú (nemusia) vykonávať („checklist“); aj do reťazovej tabuľky, kde pre zmenu vidíme činnosti/návyky zoradené podľa priority. Ten druhý pohľad býva užitočný najmä v druhej polovici dňa, respektíve k večeru: vidíme, že deň sa už chýli ku koncu; je nám jasné, že všetky činnosti/návyky už dnes nemáme šancu stihnúť – takže ktorým dať prednosť v čase, ktorý nám dnes ešte zostáva? Tu môže pomôcť práve pohľad do reťazovej tabuľky, aby sme sa prioritne venovali takým činnostiam, ktoré sú navrchu tejto tabuľky (lebo majú najvyššiu prioritu); prípadne takým činnostiam, ktoré zatiaľ v oboch tabuľkách „svietia načerveno“, čiže ich zatiaľ najviac zanedbávame. Ak v reťazovej tabuľke zbadáme v druhej polovici dňa či večer nejakú činnosť, ktorá je vysoko prioritná (blízko vrcholu tabuľky) a ešte navyše aj „zafarbená na červeno“ – je to jasný kandidát, že práve tejto aktivite (a takýmto aktivitám) by sme počas zvyšku dňa mali dať prednosť pred inými aktivitami a návykmi.

Pravdaže, gúglovské tabuľky nie sú ideálne médium na takýto typ softvéru, teda na „evidenciu návykov“ (habit tracker). (Už len preto, lebo každý minimálne mesiac treba manuálne upravovať ich nastavenie a výpočtové vzorce…) Gúglovské tabuľky sú pre mňa len núdzovým riešením, ku ktorému som sa musel uchýliť iba preto, lebo napriek ponuke stoviek rôznych „reťazových apiek“ (habit trackerov) v obchodoch s apkami som nenašiel ani jednu, ktorá by mi vyhovovala.

Je zjavné, že na „ideálnu“ apku v tejto oblasti ešte iba čakáme. Podobne je to pri softvéri na čítanie elektronických kníh: nepoznám ani jeden skutočne špičkovej kvality; za najlepší pre Android považujem taiwanský Moon+ Reader Pro a za najlepší pre „jablčné“ zariadenia maltský Marvin, ktorý jeho vývojár opustil už pred mnohými rokmi (a to je veľká hanba pre platformu Applu: že Marvina očividne dodnes nedokázala prekonať žiadna kvalitnejšia apka), ale za špičkový softvér by som ich neoznačil. Sľubne vyzerá parádne multiplatformový (Android + iOS + web) jamajský BookFusion, ale zatiaľ je len vo vývoji. O celkom elementárnych „korporátnych“ softvéroch čítačiek s okresanou funkčnosťou, akými sú Amazon Kindle (softvérový aj hardvérový), Google Play Books, Apple Books či Adobe Reader, ani netreba strácať reč.

Keby raz vznikla ideálna „reťazová apka“ na evidenciu návykov (ideálny habit tracker), tak by v sebe zjednotila obidva pohľady, ktoré som si svojpomocne vyrobil v dvojici gúglovských tabuliek retaze.avenarius.sk a ot.avenarius.sk. Obidve tabuľky by sa nachádzali naraz v jednej apke a ľahko (jedným ťuknutím prstom) by sa medzi obidvoma pohľadmi dalo prepínať. Čiže prepínať medzi pohľadom na činnosti zoradené podľa priority a činnosti zoradené chronologicky (od rána do večera). O niečo podobné sa relatívne najnádejnejšie pokúša mnou otestovaná a už spomenutá apka Habitify, ale zatiaľ sú to z môjho pohľadu z jej strany len slabé náznaky tej funkčnosti, ktorá je potrebná, a apka Habitify zároveň vykazuje mnohé z nedostatkov, ktoré som rozobral vyššie (najmä nie je z môjho pohľadu dostatočne prehľadná).

Keďže nie som programátor, zostáva mi len trpezlivo čakať, či sa nenájde nejaký softvérový vývojár (prípadne tím softvérových vývojárov), slovenský alebo zahraničný, ktorý by sa ujal vývinu apky na „evidenciu návykov“ (habit trackera) v tých intenciách, ktoré som opísal v tejto sekcii dnešného článku. (Áno, našiel som v niektorom obchode s apkami aj jedného habit trackera zo slovenskej produkcie od akéhosi sólo-vývojára; sympatický pokus, ale funkčne ani zďaleka – zatiaľ – neponúka to, čo každodenne potrebujem.)

Ak by tento môj článok (a konkrétne túto – konečne sa končiacu – 15. sekciu v ňom) raz čítal nejaký softvérový vývojár či vývojári a mali by záujem nejakého špičkového „habit trackera“ vyvinúť, budem rád, ak sa mi ozvú na e‑mail, a s nadšením im budem robiť alfa- aj betatestera.

Napriek tomu, že obchody s apkami už dnes ponúkajú stovky „habit trackerov“, exkluzívna kvalita im zatiaľ chýba, a tak túto softvérovú oblasť (podobne ako oblasť čítačiek elektronických kníh) vnímam ako výraznú dieru na trhu, ktorú by mohol zaplniť niekto, kto by dokázal vytvoriť apku na evidenciu návykov/reťazí (alebo na čítanie elektronických kníh) na prvotriednej úrovni.

16. Databáza 29 zdrojov na 16 cudzích jazykov

Zoznam 16 cudzích jazykov, ktoré sa idem učiť naraz

17. Čítam 32 kníh naraz. Alebo 41?

Desaťročia sa mi pri čítaní kníh osvedčoval systém, že čítam 7 kníh naraz. (Pred 10 rokmi som o tom na Facebooku napísal v angličtine menšiu stať.)

Človek sa však rokmi vyvíja, prehodnocuje svoje postoje a spôsoby práce. Treba veriť, že človek je postupom rokov nie čoraz šialenejší, ale čoraz múdrejší.

Preto som prehodnotil svoj prístup k štúdiu literatúry z predošlých desaťročí a odteraz budem čítať 32 kníh naraz. Alebo 41?

Ako vidno, nie som veľkým fanúšikom (literárnej) monogamie.

Už desaťročia sa mi zdala bizarnou predstava, že by som čítal len jednu knihu, až po jej dokončení začal čítať druhú knihu, až po jej dokončení tretiu knihu a tak ďalej.

Zdá sa mi podobne bizarnou, ako keby si človek predsavzal, že sa v bežnom živote bude stýkať už iba s jednou osobou. (Áno, existuje inštitút manželstva, ale treba veriť, že nevedie až k takej totálnej izolácii od okolitého sveta.) Alebo ako keby si človek predsavzal, že sa bude baviť výlučne najprv s jednou osobou, až potom s druhou, až po nej s treťou… V žiadnom prípade sa však nezapojí do diskusie s viacerými ľuďmi naraz, teda v širšom kruhu.

Nebolo by to šibnuté nastavenie mysle? No pri čítaní kníh akoby sme mu podliehali.

Čo vlastne znamená „čítať knihu“? Ako sa vyjadril Schopenhauer, znamená to „chvíľu rozmýšľať hlavou a mozgom iného človeka“. A to nie je dvakrát príjemný proces. (Aspoň nie pre mňa.)

Pred rizikom priveľa čítania dôrazne varovali ako Schopenhauer, tak aj Seneca, Lichtenberg, Tolstoj a mnohí ďalší.

Súhlasím s nimi napriek tomu, že som fanatický čitateľ a jedným z mojich obľúbených aforizmov je ten od Logana Pearsalla Smitha: „Hovorí sa, že život je to pravé, ale ja si radšej čítam.“ („People say that life is the thing but I prefer reading.“)

Vo svojich varovaniach sa filozofi zhodli v jednom: ak nejaký človek neustále číta, je to príznak hlúpeho človeka. Ak ten človek nebol hlúpy už predtým, než začal neustále čítať, tak neustále čítanie je zaručený recept na to, ako ohlúpnuť.

Schopenhauer sa vyjadril až tak dôrazne, že vo chvíli, keď máme v hlave vlastné originálne myšlienky, namiesto ich kreatívneho spracovania či využitia (na vlastnú tvorbu?) siahnuť po knihe sa rovná „hriechu proti Duchu svätému“. Píše to napríklad v slávnych esejách z roku 1851, »Samomyslenie« a »O čítaní a knihách«.

Podobne argumentoval Emerson v asi najvplyvnejšej eseji americkej literatúry, »Samostatnosť« (»Self-Reliance«, 1841).

Ako sa tomuto škodlivému vplyvu čítania brániť? Usúdil som, že jedine tak, že budem čítať 7 kníh naraz. (V trojdňových cykloch, ako som vysvetlil vyššie pri štúdiu cudzích jazykov.)

Ak je to naozaj tak, že „čítať knihu znamená rozmýšľať mozgom cudzieho človeka“, tak aspoň nech je tých cudzích ľudí viacero. Aby sa nám pri čítaní nestalo, že podľahneme vplyvu (mozgu) jedného konkrétneho autora – lebo potom tých, ktorí majú iné názory ako „náš autor“ („naši autori“), budeme nevyhnutne považovať za kacírov. (V novoreči zavíreného 21. storočia aj za „manipulátorov, dezinformátorov, konšpirátorov“.)

Nie „monogamia“, ale pluralita myslenia je dôležitá. Aspoň v slobodnej Európskej únii určite – ak si neželáme žiť v Rusku, Bielorusku či Severnej Kórei, kde sa kladie dôraz na „jediný správny (sveto)názor“.

A nič nepodporuje pluralitu myslenia tak ako práve ochota čítať rôznych autorov, z rôznych krajín, z rôznych storočí (!), s rôznymi svetonázormi (aj takými, ktoré odporujú nášmu).

Môj „systém sedmičky“ bol a zostáva taký, že tri knižky z tejto sedmičky sú „non-fiction“ (teda nebeletristické), dve sú „fiction“ (beletria, typicky romány) a dve knižky sú antológie (typicky poviedok, ale môže byť aj poézia). A túto sedmičku krútim dookola v trojdňových cykloch.

Snažím sa, aby v rámci aktuálnej sedmičky podľa možnosti každá kniha bola v inom jazyku, z iného storočia a z iného žánru. Práve to vedie k čo najväčšej otvorenosti mysle – k pluralite myslenia. Aby sme neustrnuli v jedinom smerovaní – keď by všetky knihy, čo čítame, boli „na jedno kopyto“.

Pravdaže, nie je možné len tak vziať do ruky a začať čítať hocičo. Naopak, pri výbere kníh na čítanie treba byť maximálne opatrný – teda čítať treba podľa možnosti len to najlepšie, čo kedy bolo v danom jazyku, žánri, storočí napísané. (A presne ktoré tituly to sú, na tom sa nikdy úplne nezhodnú ani literárni kritici a historici.)

Snažím sa teda čítať len to najlepšie, ale zároveň to vždy čo najpestrejšie namiešavať z najrozličnejších zdrojov.

Pred pár rokmi som si však čoraz zreteľnejšie začal uvedomovať, že „niečo tu neštimuje“. Áno, tento desaťročiami osvedčený „systém sedmičky“ sa mi plne osvedčuje na štúdium tradičných kníh – a pre tradičné knihy (ktoré sa dajú jasne rozdeliť na beletriu a nebeletriu, na celistvé diela a antológie) ho plánujem dodržiavať aj v ďalších desaťročiach.

Asi by mi tento systém „čítam 7 kníh naraz“ vystačil nadosmrti, keby nebol vynájdený internet. Lenže internet vynájdený bol a s ním uzrel svetlo sveta nový literárny žáner: blog, respektíve „internetová publikácia“.

Typický (čiže namyslený) intelektuál mávne rukou: „Blog?! Pcha! Bľabotanie pomätených myslí! Do blogu píšu len tí, ktorí by pred vynálezom internetu nemali šancu verejne publikovať!“ (A možno poukáže aj na môj blog ako na názornú ilustráciu.)

Aj ja som mal k blogom/internetovým publikáciám spočiatku takýto skeptický postoj, no keďže som postupom rokov narážal na stále ďalšie a ďalšie blogy, prípadne aj izolované internetovo zverejnené články, ktorých kvalita bola rovnaká, ak nie ešte vyššia ako pri tradične vydávaných knihách, musel som tento postoj prehodnotiť.

Medzi takéto blogy špičkovej kvality patria napríklad internetové publikácie od Poliaka Piotra Woźniaka (najmä jeho monumentálne spisy o spánku a o tom, prečo tradičná škola zlyháva); od kanadského blogera s pseudonymom Farnam Street; blog Američana Jamesa Cleara (v nadväznosti na jeho prelomový knižný „svojpomocný bestseller“ Atomické návyky, ktorý sa zrodil práve z jeho blogu); „covidové polemiky“ rektora pražskej univerzity Michala Klímu; články Bustera Bensona najmä o tom (tu a tu; prvý článok si otvorilo už vyše 1,7 milióna čitateľov; ktorá tradičná kniha až na zopár výnimočných sa môže pochváliť takým nákladom?!), akí bývame vo svojom myslení predpojatí a čítame hlavne to, čo nám potvrdí názory, ktoré už zastávame (nazýva sa to confirmation bias: veď hlavne, prepánajána, nečítajme nič, čo by našim názorom a presvedčeniam odporovalo, nútilo nás sebakriticky a skepticky sa nad nimi zamyslieť, spochybniť ich, prípadne až zmeniť!); a mnohé iné.

Tieto vysokokvalitné internetové prózy začali nepríjemne narúšať môj osvedčený model „čítam 7 kníh naraz“. Sú to knižky? Nie, nie sú. Sú však rovnako kvalitné ako tie najlepšie knihy – a kvalitnejšie než väčšina kníh?! Áno, sú. Môžu byť aj rozsiahlejšie než tradičná knižka so stovkami strán? (Pozri kolosálne internetové texty Piotra Woźniaka.) Áno, môžu. (Dĺžka textov rozhodne nie je ukazovateľom ich kvality; typicky je to dokonca naopak, no sú aj výnimky a Woźniak patrí medzi ne.)

Čo je to teda za zvláštny nový literárny žáner 21. storočia? Výraz „blog“ celkom nesedí, lebo „blog“ naozaj znamená primárne pôvodný „internetový denník“ a skutočne často obsahuje neumelé a sotva koherentné či čitateľné výlevy amatérov.

Nakoniec som pre tento nový žáner vynašiel nové pomenovanie a skratku: SNF – scopeless non-fiction. Čiže niečo ako „nebeletria bez hraníc“. Lebo skutočne: ak je pre tieto internetové prózy niečo príznačné, je to to, že nemajú konca kraja. Môžu to pokojne byť (a často sú to) stručné článočky, ale ich celkový počet/objem je neprehľadný a neznámy.

Hoci Woźniaka, Farnam Street či Cleara čítam už roky, stále neviem, „koľko mi zostáva do konca“. Už len preto, že „žiadny koniec neexistuje“ – všetci traja sú žijúci autori, a tak kým stihnem prečítať to, čo už na svojich stránkach zverejnili, môžu dopísať a zverejniť nové články.

Pritom si vôbec nedávam cieľ prečítať od každého z nich úplne všetko. Nie, kdeže – to nie je v ľudských silách. Mojím cieľom je prečítať si od každého z nich len to najlepšie, lenže aj toho je toľko, že sa v tom topím.

Všetci traja majstrovsky ovládajú základné internetové umenie: umenie hyperlinkov. To znamená, že v článku, ktorý čítame, bývajú vložené desiatky odkazov na ďalšie články toho istého autora (alebo aj na iné zdroje, ktoré autor odporúča), a tak čítanie takýchto internetových textov zo žánra SNF pripomína nikdy sa nekončiaci „súboj s deväťhlavým drakom“: jednu hlavu drakovi zotneme (jeden článok si prečítame), ale namiesto nej mu vyrastie ďalších 9 nových hláv (článok, ktorý sme práve dočítali, obsahoval 9 linkov na ďalšie, absolútne neodolateľné články, a tak namiesto toho, aby sa nám objem textov na čítanie po dočítaní článku zmenšil, ešte sa nám rozrástol).

Na to, aby som sa v žánri SNF neutopil, si preto musím vo svojom elektronickom (famóznom!) poznámkovom bloku, teda v „Dyna-lište“ (takisto kanadský vynález, hoci od dvoch čínskych imigrantov), namáhavo viesť zoznam tých článkov od Woźniaka (tu), Farnam Street (tu) či Cleara (tu), ktoré som už prečítal, a tých, ktoré ma ešte len čakajú. Tie, ktoré som už prečítal, mám v zozname preškrtnuté. Problém však je v tom, ako som práve vysvetlil, že tieto zoznamy sa čítaním jednotlivých článkov nezužujú, neskracujú – ale, práve naopak, typicky sa ešte rozširujú! To sú tie paradoxy internetovej literatúry 21. storočia.

„Koľko percent mi ešte zostáva“ do konca prečítania Woźniaka, Farnam Street, Cleara a ďalších? Prečítal som z nich už 20 %, 50 % alebo 80 %? Vôbec netuším. Práve preto tento novodobý žáner nazývam SNF: scopeless non-fiction („bezmedzná nebeletria“).

No ak ide pri jeho najlepších predstaviteľoch o taký kvalitný žáner, kvalitou jasne predčiaci väčšinu tradičných kníh (väčšina kníh je nekvalitná, rovnako aj väčšina blogov je nekvalitná; preto najlepšie knihy sú – samozrejme! – kvalitnejšie než väčšina blogov; lenže pozor, platí to aj naopak: najlepšie blogy sú kvalitnejšie než väčšina kníh!), prečo by som mal pri štúdiu literatúry dávať prednosť tradičným knihám pred žánrom SNF?

Nedávalo mi to zmysel, a tak som z výčitiek svedomia, že „zanedbávam SNF“, začal aj autorov žánru SNF zaraďovať do „sedmičky kníh, ktoré čítam naraz“. Na to však doplácala sedmička tradičných kníh – lebo už ich nebolo 7, ale iba (prinajlepšom) 6. A také zaobchádzanie si najlepšia klasická literatúra predsa takisto nezaslúži.

Špičková literatúra je špičková literatúra – bez ohľadu na to, v akom médiu na ňu natrafíme: či už to bude tradičné médium knižky (elektronickej či papierovej), alebo novodobý blog z nekonečných hlbín internetu.

Ocitol som sa v patovej situácii a pochopil som, že svoj desaťročiami zaužívaný model „čítam 7 kníh naraz“ musím ešte rozšíriť o autorov SNF, lebo aj tých rokmi neustále iba pribúda a pri najlepšej vôli sa nedajú vtesnať do „tradičnej sedmičky“.

Takže už pri štúdiu literatúry som prvý raz uplatnil systém separátnych paradajkových reťazí, ako som ho vyššie vysvetlil v súvislosti so štúdiom cudzích jazykov.

Pochopil som, že tak ako štúdium cudzích jazykov z tradičných učebníc pre samoukov musí byť „separátna reťaz“ oproti štúdiu jazykov z multimediálnych apiek alebo z interliterálnych vydaní klasických literárnych diel, rovnako musí byť separátnou reťazou štúdium tradičných knižiek (u mňa od leta 2010 a vynálezu iPadov už iba v elektronickej podobe) a štúdium žánra SNF. Sú to skrátka dve separátne reťaze.

Aj na štúdium literatúry uplatňujem systém paradajok a reťazí, so základnou časovou jednotkou 25 minút. (V prípadoch časovej núdze sa dá skrátiť na 15 minút.)

Keď to teda všetko – štúdium literatúry aj štúdium cudzích jazykov – zhrnieme, vychádza mi, že od seba samého očakávam, že každý deň „skonzumujem“ aspoň 9 paradajok: 4 paradajky na štúdium literatúry (nebeletria + beletria + väčšia/„celistvejšia“ SNF + menšia/„rozdrobenejšia“ SNF) a 5 paradajok na štúdium cudzích jazykov (reťaze rozpísané vyššie).

Inými slovami, mal by som si na tieto veci každý deň nájsť aspoň 9 × 15 minút času (to je 2 a štvrť hodiny), optimálne až 9 × 25 minút (a to už je smelší, vzhľadom na neutíchajúcu pracovnú záťaž možno nerealistický cieľ: 3 a trištvrte hodiny každý deň).

Preto teda po novom hovorím, že „čítam 32 kníh naraz“: lebo z predošlých desaťročí osvedčená sedmička tradičných kníh zostáva naďalej (už bez mätúcich prímesí SNF), ale k nej sa pridáva (momentálne) 5 položiek z oboch reťazí SNF a (momentálne) 20 knižiek zo štúdia (prednostne interliterálnej) literatúry v „cudzích“ jazykoch (to sú také, ktoré pri čítaní zatiaľ neovládam na úrovni materinského jazyka; čiže angličtinu, nemčinu ani ruštinu už medzi „cudzie jazyky“ nerátam). 7 + 5 + 20 = 32.

Pravdaže, keď pri oboch reťaziach SNF hovoríme celkovo o „piatich“ položkách, je to iluzórne. Veď celá táto kategória má už vo svojom názve, že je bezmedzná (scopeless). Nazývať webstránky Woźniaka, Farnam Street či Cleara „knihami“ je preto len veľmi približná metafora. Ani nehovoriac o reťazi „rozdrobenej“ SNF, čo sú jednoducho rôzne články ponachádzané kade-tade na internete, ktoré sa rozhodne oplatí čítať, no môžu to byť aj izolované kúsky, netvoriace takú gigantickú sústavu článkov, ako je to u Woźniaka, Farnam Street alebo Cleara.

Rovnako dobre by sa dalo tvrdiť, že čítam naraz až 41 kníh. (To keby sme do ich počtu zarátali aj 6 učebníc pre samoukov a 3 multimediálne apky na výučbu cudzích jazykov.) Na presnom počte tu skutočne nezáleží; záleží na systéme.

Aby som sa ani v bezodnom oceáne literatúry neutopil, pomáham si analogicky ako pri štúdiu cudzích jazykov databázovým softvérom príznačne nazvaným Infinity (Nekonečno), do ktorého na adrese lists.avekritik.com ukladám všetko, čo z oblasti ľudskej tvorivosti študujem.

To sú nielen knihy (a v rámci nich aj jednotlivé poviedky či krátke prózy), ale napríklad aj filmy či podcasty.

Keď sa chcem pozrieť, ktorú tradičnú knihu mám čítať najbližšie, otvorím si zoznam read.avekritik.com. Aj tu (tak ako pri zozname zdrojov štúdia cudzích jazykov) platí, že keď si pri niektorej knihe zaznamenám, že som v nej pokročil trebárs zo strany 212 na stranu 247, kniha sa týmto záznamom automaticky presunie na spodok sedmičky a celkom na vrchol zoznamu sa dostane tá knižka, ktorú treba čítať najbližšie („počas najbližšej literárnej paradajky“).

Analogicky v zoznamoch SNF (väčšej aj rozdrobenej) je na vrchole zoznamu automaticky vždy tá položka, ktorú treba čítať nabudúce.

17b. Narcizmus alebo motivácia? Užitočnosť (a)sociálnych sietí

Ako vieme, (a)sociálne siete sú čoraz toxickejším prostredím. No osvedčujú sa mi na minimálne jednu (egoistickú či na prvý pohľad narcistickú) vec: snažím sa na svojom Facebooku, Twitteri a najnovšie aj Mastodone verejne dokumentovať (ne)dodržiavanie svojich (všakovakých) záväzkov (psychologický trik v angličtine známy aj pod heslom public accountability).

Keď si dám záväzok neprejedať sa a navyše používam pažravú apku Ate na fotografický záznam všetkého, čo počas dňa zjem, a zároveň viem, že fotozhrnutie všetkého, čo som za deň zjedol, budem musieť na záver dňa zverejniť na svojich (a)sociálnych sieťach – výsledok je, že si dávam väčší pozor na to, aby som sa neprejedal, lebo by som sa sám pred sebou hanbil, keby som večer „musel“ pre celý svet zverejniť, ako som vo svojom predsavzatí neprejedať sa zlyhal…

Z rovnakého dôvodu zverejňujem každodenne na svojich (a)sociálnych sieťach aj fotozáznamy z „pochodovej apky“ Runkeeper, dokumentujúcej moju obľúbenú telesnú aktivitu (svižnú chôdzu). Skúsenosť ma naučila, že keď záznamy z týchto aktivít zverejňujem, som motivovaný venovať sa telesnému pohybu častejšie a intenzívnejšie. Tento psychologický trik na „prekabátenie seba samého“ funguje aj vtedy, keby si mnou zverejňované záznamy či už z pažravej, alebo pochodovej apky nikto nikdy ani nepozrel. (Ale ľudia si ich občas pozerajú a komentujú mi ich – o to väčšia motivácia pokračovať do budúcna!)

Ten istý princíp „verejného skladania účtov“ zaberá aj pre štúdium cudzích jazykov, štúdium literatúry či filmov. Každý deň sa na svoje (a)sociálne siete snažím posielať štatistický záznam o tom, akú knihu/aké knihy som v daný deň čítal, aké cudzie jazyky som študoval, aký film som pozeral. Vďaka tomu celkovo študujem, čítam, pozerám viac, než keby som každodenné statusy nezverejňoval.

Hľadal som dlho literárnu či filmovú apku, ktorá by umožňovala čo najviac zautomatizované (aby tým človek nestrácal priveľa času) zasielanie štatistických „študijných statusov“ na (a)sociálne siete. No zase nie príliš povrchných statusov: nestačí len status „Dnes som čítal knihu XYZ“.

Minimálnou súčasťou každého literárneho (a analogicky filmového) študijného statusu by z môjho pohľadu malo byť:

Medzi nepovinné údaje statusu (bolo by pekné mať ich, ale nemusia byť nevyhnutne) by som zaradil:

Nepatrím medzi ľudí, ktorí sú posadnutí rýchlosťou čítania. Práve naopak: slovné spojenie „kurz rýchločítania“ mi znie perverzne. Áno, človek by mal čítať čo najrýchlejšie – lenže nie na úkor porozumenia a plného prežitia čítaného! A to nevyhnutne znamená, že knižky najnáročnejšie na porozumenie (tým skôr, ak ich čítame v cudzom jazyku, ktorý sa ešte len učíme) budeme čítať slimačím tempom.

Akékoľvek kvantitatívne, teda číselné ciele, ktoré by si človek v tomto smere dal, považujem za falošnú a zhubnú cestu. Nikdy si teda nedávam ciele typu: „V tomto roku/mesiaci prečítam XY kníh.“ A ani ciele typu: „Túto knihu prečítam za XY hodín/dní, aj keby sa dialo čokoľvek.“

Veď ako by som mohol vopred tušiť, do akej miery náročná bude kniha, ktorú sa ešte len chystám čítať? Nedá sa to vopred vedieť. Dokonca ani pri tých knihách nie, ktoré si ideme prečítať druhý alebo tretí raz. Pri prvom raze sme knižku možno „zhltli“, lebo sa nám zdala plytká alebo sme ešte nemali dostatočný vek a životné skúsenosti na pochopenie jej hĺbky. Pri druhom alebo treťom čítaní nám tá istá kniha môže zabrať podstatne viac času.

Pravdaže, môže sa to udiať aj naopak: kniha, ktorej prvé čítanie nás veľmi namáhalo, sa nám na druhý (či tretí) raz môže čítať ľahšie, a teda rýchlejšie. (Iste aj zásluhou toho, že sme ju už čítali v minulosti.)

Ba čo viac: kolísanie rýchlosti čítania je celkom prirodzené (ale zároveň celkom nepredvídateľné!) už pri čítaní jednej a tej istej knihy. Veď niektoré kapitoly knihy môžu byť na porozumenie ľahšie, iné zasa ťažšie. V niektorej knihe môže byť najnáročnejší jej úvod, a keď ten zvládneme, zvyšok knihy nám už ide hladko – kým v inej knihe to môže byť presne naopak: jednoduchý úvod, ale potom začne autor či autorka prenikať do čoraz väčšej hĺbky, a tak najnáročnejšie na čítanie z celej knihy môžu byť jej záverečné kapitoly. Alebo aj tie uprostred knihy. Ako by sme mohli vopred vedieť, ako to bude v knihe, ktorú ešte len ideme čítať?

Nie, nemôžeme to vedieť – preto je nerozumné dávať si akékoľvek záväzné (nanajvýš orientačné!) ciele, „dokedy musím prečítať túto knihu“. Rozumný cieľ znie jedine takto: „Chcem túto knihu prečítať čo najrýchlejšie, ale nie na úkor porozumenia ani pôžitku.“ Tento druhý cieľ sa však už číselne (ani v dňoch, ani v hodinách a minútach) vyjadriť nedá, lebo jednu 200-stranovú knihu možno zlupnem za deň, kým inú 200-stranovú knihu študujem 2 týždne. Rovnako sa nedá ani usudzovať, že ak sme prvé 4 kapitoly knihy s 20 kapitolami prečítali za 3 hodiny, zvyšok knihy nám teda potrvá ešte ďalších 12 hodín a celú knihu teda budeme mať prečítanú za 15 hodín. Kdeže! Pokojne sa môže stať (mne sa to viac stáva, než nestáva!), že (trebárs) kapitola 17 bude taká náročná na čítanie, že len ona sama mi zaberie 3 hodiny čítania. Alebo aj naopak: záverečné 4 kapitoly knihy môžu byť také jednoduché (alebo krátke!), že ich „zlupnem“ za hodinu a pol.

Ako vidno, dávať si akékoľvek rýchlostné ciele pri čítaní kníh je falošnosť a sebaklam. Pôjde to vždy na úkor čitateľského pôžitku a porozumenia.

(To isté pre mňa platí – ako objasním v nasledujúcej kapitole – dokonca aj pri pozeraní filmov. Ak má filmy 2 hodiny, vôbec to pre mňa neznamená, že ho budem pozerať 2 hodiny. Ak ide o mimoriadne kvalitný film alebo film náročný na pozeranie, môže mi jeho pozeranie pokojne zabrať až 3 hodiny: lebo najvydarenejšie/najnezrozumiteľnejšie pasáže si už počas pozerania filmu budem pretáčať naspäť a pozerať ich opakovane. A naopak: ak pôjde o mizerný film, môže mi jeho pozeranie zabrať „len“ hodinu a pol či ešte menej – pretože mizerné filmy si zvyknem prehrávať so zvýšenou rýchlosťou, napríklad 120 %, aby som svoje utrpenie pri pozeraní nekvalitného filmu čo najviac skrátil. A nie, nezvyknem knihu, ktorú som už rozčítal, ani film, ktorý som rozpozeral, nedokončiť. Mojím „trestom“ pre autora/autorku či režiséra/režisérku je, že zrýchlim tempo čítania/pozerania, keď zistím, že „toto nie je seriózny tvorca, ktorému sa oplatí venovať dôkladnú pozornosť“. A dodatočným trestom je, že sa takým nekvalitným tvorcom v budúcnosti a podľa možnosti už doživotne vyhýbam – hoci každému autorovi/autorke sa snažím dávať aj „druhú šancu“; ba aj dielam, ktoré sa mi na prvé prečítanie/pozretie nepáčili. Možno som mal pri prvom čítaní/pozeraní zlú náladu, možno som v danom veku ešte nemal dostatok vedomostí či životných skúseností a chyba bola skôr vo mne, nie v diele?)

Rád si dávam časové ciele: „Dnes sa budem čítaniu kníh venovať XY hodín.“ Respektíve: „Dnes venujem štúdiu literatúry alebo štúdiu cudzích jazykov taký alebo onaký počet 25-minútových ‚paradajok‘.“ Tento časový cieľ by som rád naplnil – ale koľko počas vyhradeného času stihnem prečítať, to sa vopred odhadnúť nedá a považujem za škodlivé dávať si ciele tohto druhu.

Tu vidno, prečo je chybný celý školský systém postavený na takzvanom „povinnom čítaní“ – a hovorím tu dokonca ani nie tak o základných a stredných školách, no najmä o tých „vysokých“. Od študentov sa očakáva, že za akademický/školský rok prečítajú XY kníh – bez ohľadu na to, či na to majú v danom veku mentálnu kapacitu a v danom školskom roku kapacitu časovú. Výsledkom je, že naše školstvo učí študentov a študentky čítať povrchne, pretože nástojí na vopred určenej rýchlosti čítania (ktorá je, ako inak, rovnaká pre všetkých) – môže existovať väčší hriech v oblasti intelektu?! Považoval by som za oveľa lepšie, keby si Jožko a Marienka prečítali za celý školský rok len 5 kníh, ale zato poriadne, dôkladne, s porozumením a aj pôžitkom – na rozdiel od Zuzky a Ferka, ktorí síce „zhltli“ všetkých 20 kníh za rok, ako to prikazoval plán „povinného čítania“, a dostali za to vynikajúcu známku či kredit do indexu: lenže tých 20 kníh, vzhľadom na vnútenú, neprirodzenú rýchlosť čítania, prečítali povrchne a s najväčšou pravdepodobnosťou aj bez pôžitku. Je tu vážne a pravdepodobné riziko, že Ferko a Zuzka si literatúru možno aj doživotne znenávidia, lebo im bola vnucovaná. Aj keby ste mali akékoľvek obľúbené jedlo: ak vám ho niekto bude nasilu pchať lyžicou do úst od rána do večera aj vtedy, keď vôbec nie ste hladní a nemáte práve chuť jesť – znenávidíte si ho.

Žiaľ, celé naše školstvo (od základnej školy až po takzvanú „univerzitu“) je šité na mieru povrchného Ferka s povrchnou Zuzkou. Poctiví Jožko s Marienkou na svoju poctivosť, dôkladnosť – a teda nevyhnutne aj (relatívnu) pomalosť čítania – nevyhnutne doplatia a naše školstvo ich potresce. Možno až vylúčením zo štúdia za nekompetentnosť; veď dnešná naďalej, rovnako ako v 19. storočí priemyselná doba (hoci sa v 21. storočí už rada maskuje a šminkuje ako „hospodárstvo založené na vedomostiach“ – knowledge-based economy) nepotrebuje takéto vraj „dôsledné“ slimáky. Treba makať od svitu do mrku, šup, šup, a prinášať číselne merateľné výsledky!

Zato je tu pomerne vysoká šanca, že Marienka a Jožko si lásku k literatúre či k cudzím jazykom zachovajú celoživotne: práve vďaka tomu, že ich študovali svojím tempom, ktoré bolo pre nich prirodzené a primerané.

Som hrdý na to, že sa mi celým naším – ako neúnavne zdôrazňuje Piotr Woźniak, na zvrátených zásadách postaveným – školským systémom (od základnej až po „vysokú“ školu) podarilo „prekĺznuť“ bez toho, že by som venoval pozornosť zoznamom takzvaného „povinného čítania“. Vďaka tomu vo mne láska k literatúre tlie doteraz – a čoraz viac; ale tlie len preto, lebo som si ju nenechal zničiť naším školstvom. Ako obrovská väčšina našich žiakov a študentov, aj ja som svojim učiteľom na otázku, či som prečítal to alebo ono dielo „povinnej literatúry“, jednoducho zaklamal, že áno – hoci som ich prečítané (takmer nikdy) nemal. Vždy som totiž čítal len to, čo som mal ja sám chuť čítať. Vo vzácne zriedkavých prípadoch sa to dokonca prekrývalo so zoznamom „povinnej literatúry“. Inými slovami: zvráteným systémom nášho školstva sa mi podarilo prekĺznuť a získať všetky potrebné osvedčenia (vrátane takzvaného „maturitného vysvedčenia“ a takzvaného „vysokoškolského diplomu“) len a len preto, lebo som svojich učiteľov a učiteľky systematicky, desaťročia podvádzal, klamal som im. Inú cestu k úspechu v našom školstve som nevidel a asi ani dodnes nevidím: len systematické klamanie, podvádzanie, pokrytectvo a najmä povrchnosť myslenia („rýchlosť“). Tú si naše zvrátené školstvo cení úplne najviac zo všetkého.

Pamätám sa, akou obrovskou úľavou pre mňa bolo, keď som po mnohoročných útrapách vyšiel z prekliatej budovy na Šafárikovo námestie s takzvaným „vysokoškolským diplomom“ v ruke. V hlave som mal jedinú myšlienku: „Hurá – teraz konečne môžem začať študovať literatúru poriadne! Keď mám týchto mentálnych otrokárov konečne z krku – a už na mňa nebude nikto ziapať, že som takú či onakú knihu nestihol prečítať do určeného deadlinu.“ Človek by očakával, že tým, že „absolvoval VŠ“, sa jeho štúdium ukončilo – ale u mňa to bolo presne naopak: ja som až absolvovaním takzvanej „univerzity“ mohol svoje skutočné štúdium konečne poriadne začať – lebo dovtedy mi v poriadnom štúdiu bránila práve samotná takzvaná „univerzita“.

S radosťou konštatujem, že knihy zo „zoznamov povinnej literatúry“ (zo všetkých stupňov škôl) s (typicky) veľkým pôžitkom čítam dodnes. V konečnom dôsledku teda bude platiť, že som svojich učiteľov a učiteľky neoklamal – budem môcť povedať, že diela zo zoznamov „povinnej literatúry“ som si naozaj prečítal, hoci pri mnohých tituloch to bude s „oneskorením“ desaťročí.

Zároveň uznávam, že aj sledovanie tempa či rýchlosti čítania má svoj význam. (Len sa ním človek nesmie stresovať a vnímať ho ako čokoľvek záväzné – ale iba informatívne.) Veď na svete neexistuje drahocennejší kapitál než práve čas. Preto už dlhé roky používam koláčové grafy ATracker od švédskeho Číňana na evidenciu každej minúty každého dňa: akými činnosťami a ich čo najvyváženejšou proporčnosťou dni trávim. Koláčové grafy takisto podľa možnosti každodenne zasielam na svoje (a)sociálne siete. Keďže je čas taký drahocenný, treba s ním hospodáriť šetrne – a ak tomu pomôže aj sledovanie rýchlosti čítania, prečo nie?

Vyššie som uviedol svoje predstavy toho, čo všetko by mal obsahovať „študijný status“ každodenne zasielaný na (a)sociálne siete. Ako inak: nenašiel som ani jednu knižnú či filmovú apku, ktorá by zasielanie „až takýchto“ statusov ponúkala a dostatočne automatizovala. Je to znova ten istý príbeh ako ten vyššie opísaný s apkami na sledovanie/budovanie návykov alebo čítanie elektronických kníh: viaceré knižné či filmové apky sú naozaj výborné, ale žiadna z nich neponúka(la) všetko to, čo považujem za kľúčové. Každej z týchto apiek jeden či druhý aspekt funkčnosti, ktorý považujem za nevyhnutný, zatiaľ chýba. Ide tu teda opätovne o „dieru na trhu“ a môžem len v nádeji čakať, že raz sa zjaví knižná či filmová apka, ktorá uspokojí všetky moje „štatistické“ potreby – dovtedy sa musím aj v tejto oblasti uchýliť k svojpomocnému/manuálnemu riešeniu.

Relatívne najviac ma zatiaľ zaujali knižné apky Bookly (myslím, že je rumunská!), Basmo a ReadMore. No keďže nakoniec žiadna z nich nespĺňala všetky moje požiadavky, opustil som ich a uchýlil som sa k svojpomocnému (kombinovanému) riešeniu: k databázovému softvéru Infinity na adrese lists.avekritik.com a „študijným statusom“ manuálne vyrábaným v grafickom, nie knižnom ani filmovom softvéri.

Apku Bookly som mal niekoľko rokov aj predplatenú (stojí 21 € ročne), ale v tomto roku som predplatné zrušil. Jednak statusy, ktoré ponúka na zdieľanie na (a)sociálnych sieťach, ani zďaleka nespĺňajú všetky moje potreby; jednak je v apke pomerne veľa chýb a porúch, ktoré vývojári dlhodobo neriešia. Apka Bookly navyše v oblasti štatistiky tvrdošijne favorizuje papierové knihy oproti elektronickým, na čo som ako niekto, kto od leta 2010 úplne prestal čítať papierové knihy, alergický.

Na ilustráciu: takto vyzerá knižný študijný status v podaní apky Bookly. Ako vidno, bol som nútený status z apky Bookly vždy manuálne dopĺňať zopár riadkami vlastného textu, aby facebookový status ako celok obsahoval všetky informácie, ktoré pre študijný status považujem za „povinné“. No práve toto „manuálne dopisovanie informácií k statusu“ ma časovo príliš zdržiavalo, a tak som od používania apky Bookly nakoniec upustil.

Vyššie som uviedol zoznamy, podľa ktorých by optimálny študijný status mal obsahovať 12 povinných súčastí a 5 nepovinných či bonusových súčastí. Pri pohľade na študijný status z apky Bookly je však zrejmé, že z 12 „povinných“ súčastí obsahuje len položky P1, P2, P3, P5 a P6. (Teda 5 „povinných“ položiek obsahuje, ale až 7 položiek chýba.) Z piatich „nepovinných“ či bonusových položiek obsahuje takisto len položky N1 a N2, ale to je všetko.

Musel som sa teda aj v tejto oblasti poobzerať po „svojpomocnom“ riešení – po grafickom programe, v ktorom by som mohol svoj pokrok pri čítaní kníh a pozeraní filmov jednak bleskovo zaznamenávať, jednak ho z takej apky aj bleskovo zdieľať na svoje (a)sociálne siete.

Vyskúšal som viaceré „známe grafické adresy“, ako napríklad sympatickú a všeobecne obľúbenú bezplatnú Canvu – ale nakoniec som riešenie našiel (pre mňa prekvapujúco) v pomerne novej grafickej apke Adobe Express (je skvele multiplatformovo dostupná a funkčná na webe + v Andoide + na iPade/iPhone). Dá sa používať aj celkom zadarmo – na moje skromné potreby (výroba každodenných „študijných statusov“ a ich zdieľanie) bezplatná verzia plne postačuje. (Predplatné stojí až 100 € ročne.)

Značku Adobe celkovo ako primárne čitateľ a divák (nie som totiž žiadny grafik, kreslič ani filmár) nemám rád – zazlievam jej všadeprítomný, ale hlboko podpriemerný softvér na čítanie formátu PDF, teda Acrobat Readera. (Používam ho len z „donútenia“, lebo všetky konkurenčné a značne kvalitnejšie softvéry na čítanie formátu PDF buď nie sú multiplatformové, alebo vykazujú závažné poruchy funkčnosti. Radšej dám prednosť zúfalo okresanej, ale aspoň spoľahlivej funkčnosti od Adobe Acrobata, než pokročilej funkčnosti v iných PDF softvéroch, ktorá však v dôsledku porúch môže viesť až k nenávratnej strate dát. U mňa sa to fakticky stalo, a nie raz – stratené anotácie a podobne.)

Pokiaľ však ide o oblasť grafiky, málokto zaprie, že značka Adobe je zrejme neohrozenou svetovou jednotkou. Jej Photoshop sa stal všeobecným synonymom pre „grafický softvér“. Táto nesporná kvalita presiaka aj na značne jednoduchšiu apku Adobe Express – dokonca aj v jej bezplatnej verzii.

Študijné (knižné aj filmové) statusy ilustračne vložené do tohto blogového článku pochádzajú práve z apky Adobe Express, kde som si ich manuálne zostrojil, nastavil a každodenne ich v nej (popri údajoch v databázach lists.avekritik.com a lale.avenarius.sk) aktualizujem a priamo z apky Adobe Express statusy zasielam na svoje (a)sociálne siete. Všetky ilustračné študijiné statusy „na jeden pohľad“ sú dostupné aj vo fotoalbume Čítam 41 kníh naraz na adrese ave.click/41knihnaraz alebo brevi.space/41books.

Ako vidno na mnou manuálne vyrobených študijných statusoch, obsahujú všetkých 12 súčastí, ktoré považujem za povinné. Je mi ľúto, že neobsahujú žiadnu z piatich druhov potenciálne užitočných informácií, ktoré som označil za „nepovinné“ či bonusové (všetky z nich sa týkajú tempa/rýchlosti čítania), ale sledovanie rýchlosti čítania v separátnej apke (napríklad Bookly, Basmo či ReadMore) a manuálne prenášanie „rýchlostných údajov“ do Adobe Expressu – to už by ma skutočne príliš zdržiavalo. Čakám na ten deň, keď sa zjaví knižná/filmová apka, ktorá dokáže do študijného statusu dostať všetkých 17 druhov informácií, no taká apka očividne zatiaľ neexistuje. (No keďže, ako som vysvetlil, rýchlosť čítania nepovažujem za natoľko kľúčovú informáciu, ale iba za doplnkovú, až tak veľmi ma nevyrušuje, že momentálne rýchlosť čítania/pozerania neevidujem nijako explicitne a v študijných statusoch mi chýba.)

Myslím, že po novom zavediem takú prax, že začnem každodenne zverejňovať svoje študijné (knižné a filmové) statusy spolu so statusmi z pažravej apky Ate. To znamená, že v jednom príspevku na mojom Facebooku, Twitteri či Mastodone sa zjavia spoločne fotografie aj kníh, ktoré som dnes čítal; aj filmu, ktorý som dnes pozeral; aj jedla, ktoré som dnes zjedol. Akokoľvek sa zdá, že tieto tri veci spolu predsa nesúvisia, ja súvislosť vidím: bude to skrátka status na (a)sociálnej sieti zaznamenávajúci moju aj duchovnú, aj telesnú potravu za dnešný deň. Že je dôležitá telesná výživa, to všetci vedia. Ale že podobne dôležité (ak nie ešte dôležitejšie!) je dávať pozor na to, akou „potravou“ každodenne kŕmime svoju myseľ – to sa zvykne podceňovať. Verím, že moje každodenne zverejňované „kombinované“ umelecko-kulinárske statusy prispejú k tomu, že si budem každodenne dávať pozor na to, čo „požieram“ – či už v oblasti literatúry, filmu, alebo potravín.

Záverom tejto sekcie ešte špeciálne upozorním na jednu osobitosť/súčasť svojich študijných statusov. Ide o „položku P9“, teda médium. Vlastním síce len jeden mobilný telefón (na ktorom, keď som v časovej núdzi a práve „v teréne“, takisto občas študujem literatúru a cudzie jazyky), ale zato dvojciferný počet tabletov zo všetkých troch hlavných platforiem: Android + iPad + elektronický atrament. V posledných rokoch veľmi vystrelila nahor čínska značka Onyx Boox, ktorá kvalitou svojich e‑atramentových čítačiek najznámejšiu e‑atramentovú čítačku Kindle od Amazonu podľa mňa nechala ďaleko v prachu za sebou – ale aj iné značky, ako PocketBook alebo Kobo. Najnovšie už od značky Onyx prichádzajú na trh aj farebné e‑atramentové čítačky, a to už je čo povedať. (Hoci v polovici roka 2023 je situácia zatiaľ taká, že farby na e‑atramentových čítačkách sú menej ostré, menej živé; typicky majú oproti čiernej a bielej iba polovičnú ostrosť – ak čierna a biela majú ostrosť 300 dpi, potom ostatné farby majú len 150 dpi: a to nie je žiadna sláva. Preto mi osobne neprekáža, že zatiaľ od Onyxu vlastním len čiernobiele e‑atramentové čítačky. Teším sa však, že raz príde deň, keď aj všetky ostatné farby na e‑atramentových čítačkách budú mať rovnakú ostrosť ako čierna a biela farba – potom už čínska značka Onyx Boox ďaleko v prachu za sebou nechá asi nielen Kindle od Amazonu, ale aj iPady od Applu.) Hlavnou a až senzačnou výhodou e‑atramentových čítačiek Onyx Boox oproti konkurenčným značkám (Kindle, PocketBoook, Kobo…) totiž je, že na čítačke Onyx Boox nájdete štandardný Android – a tak si na čítačku Onyx Boox môžete nainštalovať ľubovoľný androidný softvér, a to predovšetkým ľubovoľný softvér na čítanie elektronických kníh, aký sa vám len páči! Na čítačke Onyx Boox nie ste „uväznení“ v tom softvéri na čítanie kníh, ktorý vám vnúti výrobca čítačky – čo je spravidla prípad značiek ako Kindle, PocketBook, Kobo. Ba poznám aj nadšencov, ktorí na čiernobielych e‑atramentových čítačkách Onyx Boox pozerajú aj… videá z YouTube! Nikdy som neočakával, že sa dožijem niečoho takého fantastického, ako je bežný Android na e‑atramentovej čítačke – ale je to tu! Je to môj splnený najdivokejší čitateľský sen, lebo ako vieme, čítanie kníh či učebníc na e‑atramentovom displeji (ktorý cez deň nepotrebuje vôbec žiadne podsvietenie a vyzerá ako klasický papier) namáha oči menej než čítanie elektronických kníh na iPade či androidnom tablete (ako aj na mobilnom telefóne), ktoré sa bez nepretržitého podsvietenia displeja, a teda vyžarovania svetla do očí čitateľa, nezaobídu ani sekundu.

Napriek všetkému sa snažím pravidelne obmieňať platformy, na ktorých jednotlivé knihy a učebnice čítam. Ak som román X dnes čítal na e‑atramentovej čítačke Onyx Boox, nabudúce v ňom budem pokračovať trebárs na androidom tablete alebo na iPade. Skrátka: rotujem všetky tri mobilné platformy – nie je to tak, že na tom prístroji, na ktorom som knihu začal čítať, ju aj dočítam. Nie: všetky knihy a učebnice, ktoré mám rozčítané, mám permanentne dostupné na všetkých svojich mobilných prístrojoch. Dá sa teda povedať, že každú jednotlivú knihu aj učebnicu čítam na všetkých troch platformách: e‑atrament + Android + iPad.

A tam sa „variácia a rotácia“ nekončí! Veď existujú rôzne rozmery tabletov a čítačiek. Ak som nejaký román naposledy čítal na štandardnom 10‑ či 11‑palcovom iPade – tak keď sa k nemu niekedy v budúcnosti na platforme iPad vrátim, vezmem si na pokračovanie čítania radšej 8‑palcový iPad mini alebo 13‑palcový iPad Pro. Ak som naposledy niečo študoval na 6‑palcovej e‑atramentovej čítačke Onyx Boox, nabudúce môžem pokračovať na 10‑palcovom Onyxe. Fascinuje ma (a zvyšuje môj čitateľský zážitok!), ako rôzne sa tá istá kniha môže zobrazovať na rôznych platformách a na rôznych veľkostiach a typoch displeja. Takúto variabilnosť veru majiteľ papierovej knihy nezažije: akú papierovú knihu si zadováži, presne takú musí aj dočítať. To je z môjho pohľadu veľmi fádne a je to jeden z dôvodov, prečo papierové knihy od vynálezu iPadov v lete 2010 už nečítam.

Práve preto, že pri čítaní tej istej knihy rotujem tri rôzne mobilné platformy a v rámci každej z nich ešte aj rôzne veľkosti displeja prístrojov – potrebujem, aby mi študijný status zobrazoval aj informáciu, na ktorej platforme (prípadne aj na ktorom konkrétnom prístroji) som danú knižku čítal naposledy: aby som si nabudúce mohol na pokračovanie v čítaní vybrať inú platformu a podľa možnosti aj inú veľkosť obrazovky.

Celkom inak to mám pri pozeraní filmov. Prečo (už) nerád pozerám filmy v kine, vysvetlím v nasledujúcej „filmovej“ sekcii. Pri filmoch podľa možnosti neobmieňam platformy, softvéry ani prístroje na pozeranie. Za optimálne považujem, keď si film pustím z apky VLC Player v minipočítači s Windows pripojenom na televízor s ozrutnou obrazovkou. Všetky ostatné možnosti (streaming, androidný „TV box“ atď.) už považujem za menej výhodné a siaham po nich, takpovediac, len z núdze. Napríklad keď cestujem do zahraničia, sotva si so sebou do ruksaku pribalím ozrutný televízor – na cestách som jednoducho prinútený pozerať filmy aj na oproti televízoru mrňavej obrazovke tabletu, ba občas ešte mrňavšej obrazovke mobilného telefónu. Takže hoci sa variáciám platformy, softvéru či prístroja pri pozeraní filmov čo najviac vyhýbam, občas som k nim donútený, a preto je do „filmového študijného statusu“ zaradená aj informácia o „filmovej platforme/softvéri/prístroji“. (Pokiaľ ide o smiešnu a staromódnu vec z minulého storočia, známu pod menom „televízne vysielanie“, svoje posledné predplatné klasickej televízie – aj to cez internet – som zrušil v minulom roku. Deň má len 24 hodín, a kto číta 32 alebo 41 kníh naraz a navyše sa snaží každý tretí deň si pozrieť nový film – tomu už na pozeranie tradičnej televízie nezostane čas.)

18. … ale filmy pozerám po jednom

Analogicky ako s knihami mi to funguje s filmami: keď chcem zistiť, ktorý film si mám pozrieť najbližšie, otvorím si databázový zoznam watch.avekritik.com a názov filmu vidím hneď na vrchole zoznamu.

Pri filmoch som zatiaľ nedospel k tomu, že by som (tak ako pri knihách) „pozeral (trebárs) 5 filmov naraz“. Myslím, že by to ani nebolo rozumné. No hlavne to podľa mňa ani nie je potrebné: typický film máva totiž dĺžku len okolo dvoch hodín (často aj menej), čo je zvládnuteľné aj bez toho, aby sa človek (ako pri knihách!) na pridlhý čas vystavil „pôsobeniu jednej cudzej hlavy/mozgu“ – čo určite hrozí pri knihách, keďže čítaním jednej knihy ľahko môžeme stráviť aj desiatky hodín času. Práve preto považujem za nevyhnutné „knihy mixovať“ (kedysi do sedmičky, dnes už do tridsaťdvojky), ale pri filmoch súbežné mixovanie potrebné nie je.

(Hoci dĺžka filmu takisto môže byť zradná. Pozeranie filmov, ktoré sa mi páčia najviac, mi pokojne môže zabrať aj o 50 % viac času, než je pôvodná dĺžka filmu. Ak totiž film pozerám sólo a nie v spoločnosti, som schopný pozerať si najvydarenejšie scény opakovane aj 5-krát za sebou. Tak sa môže stať, že dvojhodinový film pozerám až tri hodiny; no aj to je ešte „v norme“. V tomto zmysle už v posledných desaťročiach nemám rád pozeranie filmov v kine: v kine mi totiž chýba to spásonosné tlačidlo na diaľkovom ovládači – „pretočiť naspäť o 20 sekúnd, prosím!“. Čo by na to povedali ostatní diváci v kinosále?! Kino plní, domnievam sa, najmä spoločenskú funkciu; iste je fajn zájsť s frajerkou do kina – ale na nerušené vnímanie filmového umenia kino veľmi vhodné nie je; ani keby frajerka počas premietania nijako filmového nadšenca nerozptyľovala, nevyrušovala a sedela ako päť peňazí.)

Filmy teda súbežne nemixujem, ale miesto toho sa snažím pozrieť si každý tretí deň nový film. (Áno, znova ide o ten z literatúry osvedčený trojdňový cyklus.) Častejšie by som filmy asi ani pozerať nechcel – a už vôbec nechápem, ako si na takzvaných „filmových festivaloch“ vážená „filmová porota“ údajne (!) pozrie 12 či 20 súťažných filmov za pár dní a potom vyberie „ten najlepší“. Pri takej frekvencii konzumácie umeleckých výtvorov sa podľa mňa už stráca schopnosť nezaujato posudzovať ich prednosti či nedostatky. Nato treba mať predovšetkým čerstvú myseľ. Naplno vychutnávať umenie dokážeme len vtedy, keď si zároveň naplno vychutnávame život. (A asi aj naopak!) Ak však len celý čas sedíme niekde zavretí a venujeme sa nárazovo a výlučne konzumácii umenia a ničomu inému (čiže keď „skutočný, bežný život škrtneme“), pôžitok z umenia sa vytráca rovnako ako schopnosť posudzovať jeho (ne)kvalitu. Pre nadmerné pozeranie filmov či televízie platí to isté varovanie, ktoré Seneca či Schopenhauer vyslovili voči nadmernému čítaniu.

Hoci teda filmy „nemixujem“ súbežne, mixujem aspoň ich zostavu: podobne ako pri knihách sa snažím o čo najpestrejší plán pozerania. Vyberám si podľa možnosti len najkvalitnejšie filmy, aké boli kedy nakrútené – veď je pravdepodobné, že človek zomrie skôr, než si stihne pozrieť všetky najlepšie filmy (a prečítať všetky najlepšie knihy). Ak som práve dopozeral americký film, tak ten ďalší určite americký nebude – musí to byť európsky, ázijský alebo domáci film. Ak som práve dopozeral nový film (z tohto alebo minulého roka), tak ďalší film musí byť nejaká „stará klasika“, pokojne aj čiernobiela. Ak som práve dopozeral komédiu, nasledujúci film nesmie byť znova komédia, ale trebárs dráma, muzikál, vojnový film alebo detektívka.

Keďže mám veľa práce, tak hoci pozerám „len“ jeden film každý tretí deň, často si z neho (nechtiac) musím „vyrobiť trojdielny seriál“. To znamená, že v pondelok si z dvojhodinového filmu stihnem pozrieť možno prvých 25 minút (paradajka!), ďalší deň v utorok pridám 50 minút (dve paradajky!), no a v stredu celý film „úspešne dorazím“ záverečnou trištvrtehodinou.

Musím povedať, že ma takéto „drobenie celovečerných filmov“ na „trojdielne seriály“ nevyrušuje. Často ani nemám inú voľbu – práce je naozaj veľa. Ak sa dá, pozerám(e) film „na jeden šup“, ale ak nie, svet sa nezrúti. Dokonca som zistil, že keď si človek dá trebárs po prvej polhodine „celovečerného“ filmu jednodňovú prestávku, môže to až „zvýšiť pôžitok zo sledovania“. Dej filmu sa za deň prestávky divákovi akoby viac stihne „rozležať v hlave“, zvyšuje sa aj divákovo očakávanie: ako asi bude film zajtra pokračovať?! Aspoň sa je vždy zo dňa na deň na čo tešiť!

Pravda, niektoré filmy sú také kvalitné a strhujúce, že človek ich síce začne pozerať s úmyslom, že si ide pozrieť len ich prvú polhodinu – no potom ho tak zaujmú, že si ich nevdojak pozrie celé až do konca „na jeden šup“; potom sú v pravom zmysle slova celovečerné.

Platí to však aj naopak: niektoré filmy sú také príšerné (napriek odporúčaniam odbornej kritiky, verejnosti či kamarátok a kamarátov), že aj také sa snažím vybaviť podľa možnosti „jedným šupom“ už v prvý z trojice dní. (Potom mám ďalšie dva dni „od filmu voľno“ a až na štvtý deň „musím zase začať pozerať nejaký nový film“.) Lebo keď si človek pri pozeraní brakového filmu predstaví, že k tomuto gýču by sa mal vrátiť ešte aj zajtra a pozajtra, to už radšej obetuje čas a dopozerá ho celý „na jeden vrz“ hneď v prvý deň. (Hoci, ako som priznal aj v nedávnom článku, utrpenie z najhorších filmov si zmierňujem aspoň tým, že si ich prehrávam vyššou rýchlosťou.)

A keď už bola reč o seriáloch, to je zaujímavý subžáner filmu, ku ktorého sledovaniu som sa vzhľadom na veľkú pracovnú záťaž zatiaľ vo svojom živote veľmi nedostal. Možno sa mi to ani nikdy nepodarí – nedá sa v živote stíhať všetko.

Keď som bol stredoškolák, najdôležitejším druhom umenia bola pre mňa hudba, konkrétne rocková, ale po maturite som pochopil, že všetkým trom svojim obľúbeným druhom umenia (hudbe, literatúre aj filmu) sa plnohodnotne venovať nedokážem. Pochopil som, že minimálne jeden z trojice druhov umenia budem musieť „hodiť cez palubu“. A so slzou v oku som nakoniec hodil cez palubu práve hudbu – ako dospelý ju sledujem už len príležitostne a typicky „ako kulisu“ k práci (takej, pri ktorej hudba nevyrušuje), čo je nepochybne urážka všetkých hudobných umelcov (a mám rád aj „vážnu“ hudbu, nielen rock). Žiaľ, taký je život – všetko sa stíhať nedá.

Pri seriáloch by sa ešte pred pár desaťročiami automaticky hovorilo o televíznych seriáloch, ale v roku 2023 je tradičná televízia, pravdaže, už prežitok. V roku 2023 už ľudia (najmä mladí) nechcú pozerať to, čo im naservírujú „televízne stanice“ (ako keď hospodárka vysype prasiatkam do válova krmivo) – dnes si už chceme sami vyberať, čo budeme pozerať aj kedy to budeme pozerať. (To je „model Netflix“ alebo, aby som uviedol niečo môjmu vkusu bližšie, „model Criterion Channel“ – hoci na jeho sledovanie na Slovensku sa budete musieť pohrať s nastaveniami VPN.)

Preto v 21. storočí vznikol nový fenomén „bindžovania“ (z anglického binge = hýriť; ide o hromadné pozeranie mnohých častí televízneho seriálu naraz). Kým ešte pred pár desaťročiami museli diváci čakať od jednej soboty po ďalšiu sobotu, kým im televízie premietli ďalší diel seriálu, dnes si už diváci môžu „stiahnuť všetky diely naraz“ a pozrieť si kompletný seriál bárs aj s 20 časťami za jeden či dva dni. (Zriedkavou výnimkou v modernom trende je napríklad stanica HBO, ktorá sa niektoré seriálové hity, napríklad The Last of Us – Posledný z nás, naďalej snaží divákom servírovať v tradičnom „televíznom rytme“: jedna nová časť týždenne.)

Principiálne proti „bindžovaniu“ nič nemám. Hoci sa, podobne ako pri filmových kritikoch na „filmových festivaloch“, alebo pri literárnych kritikoch vyhlasujúcich ceny pre „knihu roka“ (to by však najprv museli prečítať stovku/stovky iba nových kníh ročne, aby to dokázali ako-tak objektívne posúdiť, čo je ľudsky vylúčené), musím čudovať, či sa niekam nevytráca pôžitok zo sledovania umeleckého diela, ak ho konzumujeme v takých nárazových enormných množstvách. Jedna tabuľka 100-percentnej horkej honduraskej čokolády môže chutiť vynikajúco, ale ak do seba naládujeme 20 tabuliek čokolády naraz, naozaj nám naďalej budú chutiť rovnako lahodne?!

Môj hlavný problém so seriálmi je časová náročnosť ich sledovania. A to ani nemusí byť reč o Divokom anjelovi, teda o slávnej argentínskej telenovele so skromnými 285 časťami. Akokoľvek mi vždy lahodil pohľad na Nataliu Oreiro, uznajte sami: 285 častí × 45 minút = 12 825 minút = 213 hodín a trištvrte. To, prosím pekne, zodpovedá vyše piatim pracovným týždňom, a tak som z tejto telenovely svojho času zvládol možno jeden diel a pol. Áno, štúdiu Biblie či Platóna som ochotný obetovať 213 hodín (iste som ich už aj obetoval), ba aj oveľa viac, ale pri seriáli (či už telenovele, alebo nie) to zrejme nedokážem. V rámci štúdia španielčiny sa iste rád v budúcnosti ešte otestujem aj pozretím zopár dielov „Rozhnevanej bábiky“ v origináli, ale všetky diely pri najlepšej vôli nezvládnem. (Apropo, mal by som vôbec, napríklad ako filmový kritik, „morálne právo“ hodnotiť nejakú telenovelu, ak som si ju nepozrel celú?!)

Obávam sa, že to u mňa platí pre všetky seriály, nielen Divokého anjela. Seriály sa svojou časovou náročnosťou podobajú na knihy. Je možné, že seriály budem musieť definitívne „hodiť cez palubu“ rovnako, ako som to po maturite musel urobiť s hudbou, a zmieriť sa s tým, že až na sporadické výnimky mi na seriály v živote už miesto nezostáva.

Práve preto, že časovou náročnosťou sa seriály podobajú na knihy, je vysoko pravdepodobné, že keby som bol ich divákom, „mixoval“ by som ich rovnako ako knihy: a hovoril by som nielen, že „čítam 7 (alebo 32) kníh naraz“, ale aj že „pozerám 7 seriálov naraz“.

Koniec koncov, to ani neznie veľmi čudne. Keď ľuďom poviem, že „čítam 7 kníh naraz“ (ani nehovoriac o 32 knihách naraz), zvyknú sa na mňa pozrieť úkosom, či mi nestraší vo veži. Ale pozerať 7 (televíznych) seriálov naraz – to bolo ešte v minulom storočí celkom prirodzené, ba nevyhnutné. Ľudia vtedy mohli pozerať len to, čo sa vysielalo v televízii. A je jasné, že televízia vždy vysielala veľa seriálov paralelne!

Keď sa nám v minulom storočí nezdalo nijako zvláštne pozerať veľa seriálov naraz, prečo by mala byť zvláštna myšlienka čítať 32 kníh naraz alebo učiť sa 16 cudzích jazykov naraz?

19. Zanedbávaný Komenský a paralelná literatúra

Jan Amos Komenský (1592 – 1670), ako sme už spomenuli, nevydával svoje diela v interlineárnych vydaniach, ale preferoval paralelné vydania.

Nie však tak, ako sa to robieva dnes: teda ľavá strana knihy v origináli, pravá v preklade.

Komenský preferoval stĺpcový formát: na jedinej strane knihy stĺpec vľavo obsahoval originál a stĺpec vpravo preklad. Do niektorých vydaní Komenského spisov sa zmestili až tri stĺpce na jednu stranu – teda tri rôzne jazyky naraz. Tým lepšie!

Prečo je Komenského stĺpcový paralelný formát lepší než dnes bežný stránkový paralelný formát, sme si už vysvetlili vyššie.

Stĺpcový paralelný formát nie je až taký výhodný ako interliterálny formát (typu HypLern alebo Ilia Frank), ale pre toho, kto sa učí cudzí jazyk, rozhodne lepší než dnes obvyklý stránkový paralelný formát (ani nehovoriac o „vyskakovacom“ či využívajúcom akúkoľvek podobu automatického slovníkového prekladu).

Odhliadnuc od konkrétneho formátu bol Komenský priekopníkom myšlienky, že jeden z najlepších spôsobov, ako sa dá naučiť cudzí jazyk, je rovno doň vhupnúť a začať ihneď čítať literárne diela v origináli.

A to, prosím, v skutočnom origináli – žiadne zjednodušené (a teda umelé) verzie, prispôsobené potrebám tých, ktorí sa ešte len začínajú učiť cudzí jazyk!

Nie – Komenského prístup bol: „Vysypte žiakom na hlavu rovno celé dielo v nezmenenom origináli! Pokiaľ len pritom v pravom stĺpci celý čas vidia aj paralelný preklad, bude to v poriadku.“

Znova: nemyslí sa tým, že žiaci majú ignorovať iné zdroje učenia sa jazyka (napríklad tradičné učebnice či gramatiky) – teda že paralelné vydania literatúry v origináli majú byť pre žiaka pri učení jediným zdrojom. Pokúsiť sa o to síce môže, ale nie je to žiadna dogma.

Komenský však považoval spôsob „hoďte žiaka rovno do knihy v origináli!“ za jeden z najúčinnejších pri štúdiu cudzieho jazyka – no v 21. storočí (aj v predošlých) na to zabúdame.

Je to vskutku to okrídlené: „Hoďte ho do bazéna – veď nejako sa už naučí plávať!“ Trochu drsný prístup, ale možno efektívny – pričom na rozdiel od plaveckej analógie pri pokusoch „plávať“ priamo v mori literatúry v origináli nikomu nehrozí naozajstné utopenie.

Nižšie uvádzam zoznam Komenského diel, ktoré sa chystám študovať (podľa možnosti) v stĺpcových paralelných vydaniach.

20. Pozor na modernizácie (nielen) Komenského Labyrintu

Záverom článku dodám ku Komenskému, že, naopak, s maximálnym nadšením treba všetkým čitateľom odporučiť v pôvodnej češtine (v žiadnom preklade) Komenského geniálny román Labyrint světa a ráj srdce (1631/1663) – ale takisto podľa možnosti v digitálnom faksimile pôvodného vydania (Amsterdam, 1663).

Rozhodne neodporúčam žiadne vydania Komenského diel napríklad z 20. storočia, keď sa edície klasických literárnych diel spravidla divoko „modernizovali“.

Kedysi som mal prístup k naskenovanému (a vytlačenému na papier) amsterdamskému vydaniu (1663) Labyrintu v češtine (a áno, prosím, je v švabachu!), ale online ho, žiaľ, dnes neviem nájsť.

Najstaršie úplné vydanie Labyrintu, ktoré som zatiaľ našiel online, je toto z roku 1808. Inak som vypátral len protoverziu prvého vydania z roku 1631, ktoré ešte nebolo kompletné. V tejto situácii a pri nedostupnosti lepších riešení preto odporúčam na online čítanie vydanie z roku 1808.

Projekt Manuscriptorium síce obsahuje aj stránku pre to optimálne vydanie (Amsterdam, 1663), ale digitálne faksimile, žiaľ, na rozdiel od neúplného vydania z roku 1631 zatiaľ v Manuscriptoriu chýba.

Pravdaže, čeština v pôvodnom vydaní Labyrintu je starodávna a miestami pre dnešného čitateľa nezrozumiteľná. Preto je v poriadku vziať si ako pomôcku k čítaniu napríklad toto nové online vydanie, ktoré obsahuje aj vysvetlivky.

Čítať však treba pôvodné vydanie (pri online nedostupnosti amsterdamského originálu z roku 1663 to predbežne bude vydanie z roku 1808), a do nového online vydania sa treba pozrieť len vtedy, keď nerozumieme nejakému slovu alebo pasáži v starom vydaní.

21. Kedy je modernizácia klasikov v poriadku a kedy nie

A aby som celkom na záver predišiel nedorozumeniu: nemám vôbec nič proti tomu, keď sa staré klasické diela vydávajú v zmodernizovaných vydaniach – lenže musia byť tak jasne, zreteľne a nápadne prezentované čitateľom! To sa však typicky nedeje. V 20. storočí vôbec a, žiaľ, aj nové online vydanie Labyrintu sa dnešným čitateľom prezentuje ako autentické, hoci nie je – je zmodernizované. Stačí si porovnať nové online vydanie s tým z roku 1808 (ani nehovoriac o verzii z roku 1631) a odchýlky hneď každému udrú do očí.

A to najmä typografické odchýlky, pričom Komenský nepoužíval špeciálnu typopografiu ako prázdnu ozdobu; u Komenského je špecializovaná, starostlivá typografia súčasťou významu diela, jeho obsahu: čitateľovi uľahčuje čítanie Komenského knihy a jej pochopenie. Na toto sa v dnešných vydaniach Komenského diel typicky kašle. Celý text Komenského knihy sa typograficky nivelizuje na jedinú fádnu úroveň.

Toto sa dnes nedeje len prastarým klasikom ako Komenskému, ale aj moderným klasikom, napríklad Júliusovi Satinskému. Nové vydanie Satinského majstrovského diela Moji milí Slováci (1991) z roku 2019 treba hodiť rovno do smetného koša. V novom vydaní totiž došlo k šokujúcemu, nepochopiteľnému a neprijateľnému zrušeniu autorsky zvýraznených (kurzívou, tučným písmom…) slov a pasáží, hoci presne takéto autorské zvýraznenia boli pre Satinského literárny štýl typické a (znova!) boli spolunositeľmi významu textu, žiadnou prázdnou ozdobou.

V novom Satinského vydaní teda došlo k rovnakej nivelizácii a splošteniu pôvodného textu, ako sa to deje vo vydaniach Komenského diel z posledných storočí. Kto chce spoznať spisovateľské majstrovstvo Júliusa Satinského v jeho plnej autentickosti, musí sa širokým oblúkom vyhnúť novému vydaniu Mojich milých Slovákov a čítať toto fejtonistické veľdielo jedine v pôvodnom vydaní z roku 1991, na ktoré dozeral ešte sám autor.

Žiaľ, po smrti klasikov neraz dochádza k neprípustným zásahom do pôvodnej podoby ich diel. Schopenhauer či Karl May by o tom vedeli spievať, hoci presne takýto posmrtný osud svojich diel predvídali a už preventívne sa voči nemu bránili; no keďže skôr či neskôr zomreli, aj tak nakoniec ničomu nezabránili.

Principiálne ma však nadchýnajú také edičné počiny, akým je nedávne (2010) české vydanie Labyrint světa a ráj srdce v jazyce 21. století. Také vydania sú úplne v poriadku, pretože hneď na obálke sa konskými písmenami píše, že ide o modernizáciu, nie originál. Keď si čitateľ takú knihu kúpi alebo otvorí, dobre vie, že nebude čítať Komenského autentický text.

Problémom (a extrémne častým) sú také vydania, ktoré sa tvária ako originál, no v skutočnosti to autentické texty nie sú. Ako sme toho boli svedkami pri Komenskom, Satinskom, Schopenhauerovi či Karlovi Mayovi. Pridať so sťažnosťami by sa mohli Jonathan Swift, Daniel Defoe, Timrava a nespočetní ďalší klasici.

Na samotnej modernizácii teda nie je nič zlé, ak je tak zreteľne označená a prezentovaná. Veď väčšine dnešných ľudí sa nebude chcieť čítať diela klasikov napísané starodávnym jazykom.

Ba potešil by som sa, keby mi niekto ako prekladateľovi dal zákazku „preložiť“ Komenského Labyrint světa a ráj srdce do dnešnej slovenčiny. Tento román z roku 1663 by totiž mal čo povedať aj všetkým Slovákom a Slovenkám žijúcim o vyše tri a pol storočia neskôr, v našom roku 2023.