Denník N

Rozbité zrkadlo ma potešilo aj znepokojilo

Relotius, May, Kisch, Mňačko. Všetko hrdinovia? Všetko darebáci? Foto – reprofoto YouTube/KMG/Wikipédia/TASR
Relotius, May, Kisch, Mňačko. Všetko hrdinovia? Všetko darebáci? Foto – reprofoto YouTube/KMG/Wikipédia/TASR

Koncom roka, s ktorým sme sa práve rozlúčili, sa nemecká žurnalistika otriasala v základoch. Vysvitlo, že mladá superhviezda nemeckej žurnalistiky, redaktor renomovaného týždenníka Spiegel, si celé roky svoje „reportáže“ vycuciavala z prsta. Nikto až doteraz mu na to neprišiel – naopak, obsypali ho najvýznamnejšími novinárskymi cenami; ešte aj medzinárodné CNN prihodilo v roku 2014 svoje ocenenie „Mladý žurnalista roka“. Aféra ma potešila aj znepokojila.

Obsah článku
  1. Čo je na tom znepokojujúce?
  2. Čo je na tom pozitívne?
  3. Cena mlieka vo Fínsku, tupí trumpovoliči, daňový poradca na Kube
  4. Ako to, že ho celé roky nikto neodhalil?
  5. Pravda nie je čierno-biela
  6. Návrat ku Kischovi?
  7. Literatúra pravdivejšia než žurnalistika?
  8. Relotius ako Karl May dneška

1. Čo je na tom znepokojujúce?

Odpovedať sa dá stručne: oranžová ohava v Bielom dome. V časoch, keď tento svetovládca každú legitímnu kritiku svojich machinácií a každodenných klamstiev odráža sloganom o „fake news“, keď bežne nazýva čierne bielym a biele čiernym, keď sa opiera o propagandistickú mašinériu Fox News, oproti ktorej bola aj sovietska štátna televízia v časoch komunizmu bandou amatérov (a možno aj Goebbels by zbledol od závisti), je takáto aféra pre renomé serióznej žurnalistiky devastujúca.

2. Čo je na tom pozitívne?

Nuž, v prvom rade si s trochou škodoradosti môžeme – napríklad u nás na Slovensku – povedať: keď sa takýto armagedon môže prihodiť takému kolosu na poli žurnalistiky, akým je Spiegel, tým skôr aj menším hráčom! A nie je to prvý prípad ani medzi gigantmi – začiatkom storočia naletel falšovaným článkom Jaysona Blaira New York Times; v 80. rokoch zasa falšovaným Hitlerovým denníkom iný nemecký týždenník Stern. V SME sa začiatkom storočia darilo zverejňovať články fiktívnemu dopisovateľovi z Nemecka Edwinovi Grassmeierovi – no ten aspoň nevyhrával ceny za žurnalistiku. Kruh sa uzatvára, lebo zdrojom Grassmeierových plagiátov bol… áno, Spiegel.

Týždenník Spiegel má oddelenie – vyznie to teraz až komicky – „kontrolórov faktov“ (fact-checkingu), oficiálne „dokumentačné oddelenie“, ktoré má 60 zamestnancov na plný úväzok. Šesťdesiat! To je viac „kontrolórov faktov“, ako má typické slovenské spravodajské médium všetkých redaktorov dokopy. Napriek tomu ich dnes 33-ročný Claas Relotius celé roky vodil za nos; a nie, Relotiusa teraz neodhalil žiadny z jeho kolegov v hamburskej redakcii Spieglu, ale kolega reportér – externý spolupracovník Spieglu, ktorý sa s Relotiusom osobne nepoznal a možno práve preto mal od jeho výtvorov dostatočne kritický odstup.

Relotius bol interným redaktorom Spieglu len v posledných troch rokoch. Predtým sa veľa rokov živil ako novinár na voľnej nohe a práve na základe „kvality“ jeho reportáží (ako sa teraz ukázalo, z veľkej časti sfalšovaných) dostal ponuku stať sa redaktorom Spieglu. Prehľad denníkov a časopisov, v ktorých sa Relotiusovi darilo umiestňovať články, znie ako súpis siene slávy nemeckej žurnalistiky: okrem Spieglu to boli aj Die Zeit, Süddeutsche Zeitung, Frankfurter Allgemeine Zeitung, Die Welt, Die Tageszeitung, Cicero, nemecká mutácia Financial Times… a aby sa necítili ukrátení Švajčiari, jeden falzifikát podstrčil Relotius aj najrenomovanejšiemu švajčiarskemu denníku Neue Zürcher Zeitung.

3. Cena mlieka vo Fínsku, tupí trumpovoliči, daňový poradca na Kube

Indícií pritom bolo dosť. Práve vo švajčiarskom NZZ uverejnil Relotius už vo februári 2014 vymyslenú reportáž o kaderníčke z Fínska, ktorej dal z neznalosti fínčiny mužské meno namiesto ženského (Hannu – Hanna), a okrem iných nezmyslov tvrdil, že liter mlieka vo Fínsku stojí 60 centov. To je bežná cena mlieka v Nemecku i na Slovensku, lenže beda: severské krajiny sú známe tým, aké šialene vysoké ceny tam majú oproti nám v strednej Európe. K Relotiusovmu článku ihneď zaslala komentár priamo na webstránku NZZ po nemecky píšuca čitateľka žijúca vo Fínsku a redakciu okrem iných nezrovnalostí upozornila na to, že liter mlieka vo Fínsku v skutočnosti stojí 1,20 €. Redakcia sa spojila s Relotiusom a žiadala vysvetlenie. Relotius ju ubezpečil, že „bol v troch predajniach potravín v Lahti“ a tam vraj stál liter mlieka 60 centov. Redakcia mu uverila.

29. marca 2017 zasa Relotius v Spiegli zverejnil reportáž z malomesta v Minnesote, ktorého obyvateľov schematicky vykreslil ako (parafrázujme to po slovensky) „tupých vidieckych trumpovoličov“ a nadôvažok rasistov. Keď na článok v nemeckom origináli náhodou naďabili obyvatelia mestečka Michele Andersonová a Jake Krohn – ktorí, čuduj sa svete, napriek tomu, že bývajú na „vidieku“, nie sú ani trumpovoliči, ani rasisti, ale pripomínajú skôr „hipsterov“ –, nespoznávali v reportáži vlastné bydlisko. Keďže Michele a Jake nevedia po nemecky, mysleli si, že išlo o zlyhanie automatického prekladača od Googlu. (Relotius pravidelne v redakcii žiadal, aby jeho články nebývali prekladané do anglickej mutácie Spieglu – ani toto nikomu v Spiegli neprišlo podozrivé.) Ani profesionálny preklad článku o Fergus Falls do angličtiny, ktorý si nechali zhotoviť obaja „vidiečania“, však nevyznel lichotivejšie než automatický. Michele a Jake sa už v apríli 2017 obrátili cez Twitter na redakciu Spieglu a upozornili ju na možný falzifikát. Reakcia od redakcie bola nulová – upozornenie bolo odignorované. Možno išlo o nedopatrenie, možno o osobné zlyhanie tých, ktorí v Spiegli zodpovedajú za redakčný Twitter – ale možno to bolo aj takto: „Čo už nás, výkvet nemeckých intelektuálov, budú poučovať nejakí vidiečania z Minnesoty?!“

Ešte v roku 2013 napísal Relotius pre časopis Cicero reportáž z Kuby, v ktorej vystupovala jedinečná osoba: vraj prvý daňový poradca v dejinách komunistickej Kuby, u ktorého čakajú v rade čističi topánok, aby im pomohol s vypĺňaním daňového priznania. Keď si reportáž v roku 2013 prečítal externý spolupracovník Spieglu z Berlína, reportér Juan Moreno, len zakrútil hlavou: „V komunistickej diktatúre s centrálnym plánovaním vraj majú ľudia problém s vypĺňaním daňových priznaní?!“ Vtedy si Moreno prvý raz všimol meno Relotius a ešte dobroprajne predpokladal, že kolega zrejme niečo nepochopil a dopustil sa omylu. O pár rokov neskôr sa Relotius stal kmeňovým redaktorom Spieglu a na jeseň 2018 dalo vedenie redakcie pokyn Morenovi, aby spolu s Relotiusom napísal reportáž o eskalujúcej situácii na americko-mexickej hranici.

Moreno odmietol – nevedel presne udať dôvod, ale „nemal z toho dobrý pocit“. Vedenie redakcie nástojilo, takmer sa cítilo urazené (a nepriamo pohrozilo Morenovi výpoveďou): nie je pre Morena pocta spolupracovať s takou žurnalistickou hviezdou, s držiteľom toľkých novinárskych cien? Spoločná reportáž nakoniec vznikla a 16. novembra 2018 vyšla v Spiegli. Pasáže, ktoré do nej dodal Relotius, však podľa Morena obsahovali toľko absurdít, že dovtedajší „nedobrý pocit“ sa u Morena zmenil na istotu, že Relotius je podvodník. Bez vedomia vedenia Spieglu sa Moreno na vlastnú päsť vydal v USA po Relotiusových stopách a postupne sa mu podarilo zozbierať toľko dôkazových materiálov, že si Relotius svoje pasáže do spoločnej reportáže „vycucal z prsta“, že o tom Moreno nakoniec presvedčil aj vedenie redakcie (anglická verzia tu). Zástupkyňa vedúceho spoločenskej rubriky v Spiegli Özlem Gezerová nasadla o štvrť na jednu v noci do auta a Relotiusovi napísala cez WhatsApp: „Idem hneď teraz k tebe, a prídeš za mnou dole – alebo vyjdem ja hore za tebou.“ Po štvorhodinovom nočnom rozhovore v šéfkinom aute sa Relotius pod ťarchou dôkazov priznal; nakoniec aj k tomu, že si reportáže vymýšľal už od začiatku svojej novinárskej kariéry, a neskôr dodal: „Som chorý a potrebujem pomoc.“ Číta sa to ako námet na film z Hollywoodu a iste ho raz niekto nakrúti.

4. Ako to, že ho celé roky nikto neodhalil?

Pátranie po príčinách aféry nás privádza k niečomu, čo by som, paradoxne, označil za jej pozitívum. Relotiusovi sa darilo celé roky podvádzať zrejme najmä preto, lebo písal presne to, čo od neho jeho šéfovia očakávali. Relotius bol ideologicky konformný. Akokoľvek to „nám slniečkarom“ znie nepríjemne – Relotiusovi všetko prechádzalo asi hlavne vďaka tomu, že bol „dokonalým slniečkarom“ (v nemčine odporcovia „slniečkarov“ vynašli pre nich pejoratívum Gutmensch).

Pri čítaní Relotiusových reportáží sa všetkým (nám) „slniečkarom“ až slzy tisli do očí: áno, to je ono! Takto vyzerá svet podľa našich predstáv! Ak by však bol Relotius vo svojich článkoch vyjadroval nekonvenčné či pre Spiegel neobvyklé postoje, je pravdepodobné, že by sa na jeho podvody prišlo ihneď alebo aspoň oveľa skôr.

V roku 2017 udeľovala prestížnu žurnalistickú cenu Reemtsma Liberty Award odborná porota zložená z najrenomovanejších nemeckých žurnalistov, z univerzitných profesorov a doktorov žurnalistiky. V porote zasadol okrem iných zakladateľ a vydavateľ týždenníka Focus, zástupcovia redakcií Frankfurter Allgemeine Zeitung, Süddeutsche Zeitung, Die Zeit, ba aj bulvárneho Bildu, šéfovia spravodajstva verejnoprávnych televízií ZDF a RBB.

Cenu na slávnostný galavečer s 250 hosťmi priletel až z Ameriky odovzdať a oslavnú reč na Relotiusa predniesť sám investigatívny reportér Ronan Farrow (syn legiend strieborného plátna Mie Farrow a Woodyho Allena), hrdina hnutia #MeToo, ktorý sa v posledných dvoch rokoch preslávil odhaľovaním afér sexuálneho obťažovania v prostredí masmédií a šoubiznisu a získal Pulitzerovu cenu za reportáže o chlípnom filmovom producentovi Harveym Weinsteinovi.

Ako sa vo verdikte zhodla odborná porota, Relotiusove reportáže sú také úžasné, že sa čítajú „takmer ako literatúra“ („fast schon […] Literatur“). Veď práve!

Zatiaľ sa nezdá, že si všetci, ktorí by to urobiť mali, vstúpili do svedomia. Spiegel mnohí za to, ako otvorene (v súlade s maximou Davida Weinbergera „transparentnosť je nová objektívnosť“) informuje o podvodníkovi vo vlastných radoch, chvália – no iní Spiegel kritizujú za to, že celú aféru podáva ako „výnimočný, ojedinelý prípad zlyhania“, kým systém doterajšej žurnalistiky ako celok považuje za vyhovujúci. Ako tvrdia títo kritici, Spiegel si ani po mega-afére nie je schopný uvedomiť a nie je ochotný uznať svoju programovú predpojatosť, teda odklon od toho, čo by malo byť poslaním žurnalistiky. Náznaky sebareflexie („Zrušme už konečne tie šablónovité ‚atmosférické scénky z bežného života‘ na úvod každej reportáže – vráťme sa k faktom, aj keď to možno bude ‚suché čítanie‘!“) zazneli v mimoriadnom vydaní podcastu Spieglu k afére, no zdá sa, že celkovo v podcaste prevažoval tón sebaľútosti, sebau(s)pokojenia, ak nie dokonca samoľúbosti – a v čase písania tohto blogočlánku má podcast na YouTube výrazne negatívne hodnotenie od poslucháčov v pomere 28:81.

Na YouTube sa dá pozrieť záznam vyše hodinovej besedy s Relotiusom (a ešte jedným novinárom) z roku 2015. V obecenstve sú študenti a študentky žurnalistiky a, samozrejme, svojmu mladému a slávnemu idolu „visia na perách“. V čase 59:21 padne od diváčky z obecenstva otázka za milión: „Koľko je vo vašich textoch fantázie?“ Relotiusova odpoveď v čase 1:02:42: „Ja sa kvázi spolieham na to, že sa čitateľ spolieha na to, že to akože bolo rozumne rešeršované.“ Moderátor diskusie, šéfredaktor časopisu Reportáže, vágnej a nedobre artikulovanej odpovedi spokojne pritakáva: „Presne tak… Inak by sme si nedovolili pýtať od čitateľov za jedno číslo nášho časopisu 15 eur.“ Ups!

5. Pravda nie je čierno-biela

V tomto, teda v poučení, ktoré môžeme čerpať z aféry, vidím jej pozitívum. Môžeme si teraz o to nástojčivejšie uvedomiť: pravda o svete a o živote nie je schematická, nie je čierno-biela. Keď znie niečo príliš dobre, až príliš to lahodí našim ušiam a presne zodpovedá našim očakávaniam toho, čo sme si chceli prečítať – s takým textom asi nebude niečo v poriadku. Kvalitný text bude skôr taký, ktorý nás v pohodlí našich doterajších presvedčení (a neraz predsudkov) vyruší – prinúti nás, aby sme ich začali sebakriticky prehodnocovať.

Relotiusovi sa nepodarilo získať zrejme len jediné prestížne nemecké žurnalistické ocenenie; a možno to bolo to, po ktorom najviac túžil. Reč je o Nannenovej cene za reportáž, donedávna známej ako Cena Egona Erwina Kischa. Relotius býval na ocenenie rok čo rok nominovaný, ale niektorým porotcom (najmä tým konzervatívnejšieho ladenia, ktorí sú voči „slniečkarskemu“ pohľadu na svet skeptickí) sa Relotiusove reportáže zdali „až príliš hladké, príliš dokonalé“. Ani títo porotcovia netušili, že ide priamo o falzifikáty, ale čosi šípili a Relotiusovi svoj hlas nedali. A tak Relotius túto jednu (jedinú) cenu nakoniec nikdy nezískal.

Žijeme v takých polarizovaných časoch, že každý, kto sa opováži poukázať na nuansy nejakého problému, na to, že niečo nie je výlučne tak či onak („migranti sú len a len dobrí!“ – „migranti sú len a len zlí!“), ale že na čokoľvek pod slnkom sa dá pozrieť z jednej aj z druhej strany, vyslúži si za to spŕšku nadávok (alebo v ére politickej korektnosti i polarizácie mimoriadne obľúbených nálepiek z oboch strán: „Xenofób! Slniečkar! Rasista! Sorosovec! Konšpirátor! Globalista! Sexista! Feminista! Mizogýn! Zapredanec! Populista! Elitár! Nacionalista! Zradca národa! Nevzdelanec! Liberál! Katolibánec! Kozmopolita! Ignorant! Neomarxista! Zástanca pavedy a iracionálna!“) a hneď čelí podozreniu, že „je to určite (platený) agent!“ druhého tábora. Najmiernejšie obvinenie, aké si taký človek vypočuje, je to, že je nerozhodným, váhavým „alibistom“ a „všetko relativizuje“. Umiernený človek nie je v dnešných polarizovaných časoch ani dostatočne liberálny pre liberálov, ani dostatočne konzervatívny pre konzervatívcov. Je „vyhnancom stredu“ – stojí uprostred oboch rozohnených táborov presvedčených o svojej svätej pravde, za ktorú sú v štýle džihádistov ochotní položiť životy.

6. Návrat ku Kischovi?

Keď už bola reč o Kischovi, aféra Relotius by mohla byť impulzom na návrat k staromódnym základom žurnalistiky, ako ich formuloval napríklad aj Kisch. Základom západnej žurnalistiky klasického strihu bolo striktné oddeľovanie spravodajstva od vyjadrovania názorov alebo čo i len náznaku osobných postojov novinára. To sa dnes na Slovensku nepestuje a vzhľadom na komunistickú minulosť našej krajiny asi ani nikdy nepestovalo. Dnes to však už vychádza z módy aj v západnej žurnalistike – pozri televíziu CNN s jej suitou predpojatých moderátorov, večer čo večer chrliacich oheň a síru na Trumpa, takže dnešný americký divák má každý večer na výber: pozriem si predpojaté CNN, ktoré ani dnes večer nenechá na Trumpovi nitku suchú? Alebo si prepnem na Fox News, aby ma zasypala lavína trumpovskej propagandy? Žurnalistika klasického strihu zostala zabudnutá v pozadí.

Moderátori z jedného ani z druhého tábora nemajú dôvod svoj prístup meniť: každý z amerických moderátorov večerných naoko „spravodajských“ relácií je sám osebe celebritou, doslova milionárom (nie ako slovenskí novinári, ktorí sú radi, ak si zarobia na chlieb a pohár vody), pretože byť predpojatý sa v Amerike finančne vypláca obom mediálnym táborom – moderátor vie, že uspokojí „tú svoju polovicu“ polarizovaného národa. Najnehanebnejší z nich, Hannity z Fox „News“, sa dokonca neštíti vystupovať na Trumpových predvolebných mítingoch.

Pražský rodák Kisch (1885 – 1948) preniesol étos klasickej žurnalistiky aj do žánra reportáže, ktorej ideál sformuloval takto:

Reportér nemá žiadnu tendenciu, nemá čo obhajovať a nemá žiadne stanovisko. Má byť nezaujatým svedkom a podávať nestranné svedectvo. […] Nič nie je ohromujúcejšie než jednoduchá pravda, nič nie je exotickejšie než naše okolie, nič neoplýva väčšou fantáziou než vecnosť.

Der Reporter hat keine Tendenz, hat nicht zu rechtfertigen und hat keinen Standpunkt. Er hat unbefangen Zeuge zu sein und unbefangene Zeugenschaft zu liefern. […] Nichts ist verblüffender als die einfache Wahrheit, nichts ist exotischer als unsere Umwelt, nichts ist phantasievoller als die Sachlichkeit.

7. Literatúra pravdivejšia než žurnalistika?

Môže zaznieť protiargument: a čo je vlastne zlé na tom, že si Relotius vymýšľal? Nerobia to všetci spisovatelia a nezískavajú za to Nobelove ceny za literatúru? Nie je podstatné skôr to, že Relotiusove reportáže čitateľov – aspoň niektorých, a očividne ich bolo veľa – dojímali k slzám, vzbudzovali v nich najšľachetnejšie ľudské city a spoluúčasť s blížnymi?

Téma mi je blízka aj na osobnej rovine, keďže som prasynovcom reportéra, ktorý sa – podobne ako Hemingway – presunul zo žurnalistiky na pole literatúry a až tam zožal slávu. Na Západe ho prezývali „červený Kisch“, ale išlo skôr o zemepisné označenie ako o zaškatuľkovanie jeho svetonázoru. Bol rozporuplnou osobnosťou (čo mu časť rodiny nikdy neodpustila): hrdinstvo počas Povstania, neskôr zaslepená a fanatická služba zločinnému červenému režimu, potom o to energickejšia oponentúra voči tomu istému režimu, zavŕšená vyhnanstvom.

Plánujem vydať prastrýkove zobrané diela v elektronických knihách, keď sa konečne podarí rozmotať otázku autorských práv po bezdetnom autorovi. Prihlásil by sa k vyššie odcitovanému Kischovmu ideálu reportéra? Ako by sme to po desaťročiach od úmrtia autora mohli zistiť? Boli jeho reportáže faktografické – alebo si do nich primiešaval, čo sa mu hodilo, v štýle Relotiusa, a možno ešte horšie než Relotius?

A vôbec – záleží na tom po polstoročí? Bude v roku 2068 ešte niekoho zaujímať, že si Relotius svoje reportáže vymýšľal? Nebudú skôr cenné ako záznam ducha doby – alebo aspoň nezanedbateľnej časti ducha doby? Nie je v konečnom dôsledku dôležitejšia životná pravda, ako o nej vypovedajú literárne diela – plody ľudskej fantázie, než faktografická pravda, ako o nej vypovedá žurnalistika? Alebo nie sú „oba druhy právd“ prinajmenšom rovnocenné?

Nemáme náhodou voči žurnalistike prehnané očakávania? Prečo ju vlastne – súdiac podľa šokovaných reakcií na aféru – takto staviame na piedestál? Prečo od žurnalistiky automaticky očakávame, že bude „pravdivejšia než literatúra“? Prečo neočakávame skôr opak? Ak by sme mali opačné očakávania, stala sa vlastne nejaká tragédia? „No dobre, no – takže Relotius nie je reportér a žurnalista, ale je to literát, spisovateľ, autor poviedok štylizovaných ako reportáže. A čo na tom? Veď podstatné je, či majú jeho texty literárnu kvalitu, nie?

8. Relotius ako Karl May dneška

Ešte jedno osobné prepojenie k afére Relotius u seba cítim. Štúdium anglistiky a germanistiky som zakončil diplomovkou o Winnetouovi a Old Shatterhandovi. Keď som počúval spomínané mimoriadne vydanie podcastu Spieglu, v ktorom šéfredaktor lamentoval nad tým, ako všetci sadli na lep „jedinečnému, geniálnemu podvodníkovi“, ktorý „dokázal písať tak presvedčivo, že sme mu všetci uverili, že všetko, o čom písal, naozaj zažil“… nemohol som si nespomenúť na Karla Maya!

Paralely medzi Mayom a Relotiusom sú zarážajúce. (Ktosi položartom poznamenal, že sa podobajú dokonca aj tvárami.) Aj Karl May sa najskôr dlhé roky živil ako novinár. Tak ako Relotius svoje „reportáže“ zliepal z cudzích článkov a blogov, z Wikipédie a z Googlu – Karl May svoje „cestopisy“ zliepal z románov iných autorov a z vtedajších encyklopédií. Tak ako to Relotiusovi všetci zhltli aj s navijakom, podobne uverili čitatelia Mayovi, že 166 centimetrov vysoký muž bol náčelníkom Apačov a jediným úderom päste dokázal zložiť nielen každého lotra na divokom západe a Blízkom východe, ale aj medveďa grizlyho. (Rozdiel je len v tom, že koncom 19. storočia ešte neexistoval internet, a tak boli Mayove podvody odhalené až po pár desaťročiach, hoci ešte stále za jeho života, kým Relotius zrejme celkovo nešarapatil dlhšie než 10 rokov.) Tak ako po odhalení Relotius o sebe povedal: „Som chorý a potrebujem pomoc“ – aj Karl May o sebe uznal, hoci až retrospektívne vo svojej autobiografii z roku 1910, Môj život a snahy (ktorú viacerí literárni kritici označujú za vrcholné Mayovo dielo), že zrejme desaťročia trpel psychickou poruchou, rozpoltenosťou osobnosti. A napokon: tak ako May strávil roky vo väzení za majetkové delikty, podobný osud teraz hrozí Relotiusovi – vyšlo najavo, že si reportáže nielen vymýšľal, ale v nadväznosti na jednu z nich posielal bez vedomia redakcie čitateľom emaily s prosbou o finančnú pomoc osobám vystupujúcim v reportáži; peniaze, ktoré čitatelia potom zasielali Relotiusovi na jeho súkromné bankové konto, údajne Relotius minul na vlastnú potrebu, hoci toto konkrétne obvinenie odmieta. (Spiegel v tejto súvislosti podal na Relotiusa trestné oznámenie.)

Analógia sa mi potvrdila o niekoľko dní neskôr, keď som natrafil na článok od publicistu Henryka Brodera, ktorý sarkasticky navrhol zriadenie novej ceny pre novinárov – Ceny Karla Maya za fantazijnú žurnalistiku, pričom prvým laureátom by sa stal Claas Relotius.

Teraz najčítanejšie

Alexander Avenarius

Prekladateľ, korektor, tlmočník, učiteľ jazykov, správca serverov. Milovník elektronickej literatúry a mobilných prístrojov (čiže digitálny knihomoľ), študent filozofie a filmov, polyglot, grafoman, hobby-recenzent. Tvorca alternatívneho rozloženia slovenskej klávesnice. Môj alternatívny blog je na adrese extempore.top. Svoje knižné, filmové a iné recenzie posielam – vzhľadom na prehlbujúcu sa nefunkčnosť portálov IMDb a Amazon – aj do blogu AveKritik.com.