Denník N

Nežijeme v „postfaktuálnej dobe“, ale v dobe zmiešavania faktov s postojmi

Socha Ostapa Bendera v Charkove. Foto – pixabay/Eirena
Socha Ostapa Bendera v Charkove. Foto – pixabay/Eirena

Čo majú spoločné Putinovi mediálni pochlebovači s americkou televíziou Fox News, so žurnalistami „za totáča“ či Mečiara u nás alebo s dnešnými obhajcami liberálnej demokracie a EÚ?

Naďalej vo mne doznieva rozhovor s britsko-ruským odborníkom na propagandu Petrom Pomerantsevom, ktorý ma podnietil už do napísania predošlého článočka.

Pomerantsev je používateľom, ak nie dokonca autorom novodobých prívlastkov opisujúcich éru, v ktorej dnes žijeme. Ide vraj o dobu „postfaktuálnu“, „postpravdivú“, prípadne (v Rusku) o „postmodernú diktatúru“.

Nie som si istý, či sú tieto novátorské a bezostyšne latinizujúce „nálepky“ priliehavé, a tak ich osobne (zatiaľ) nepoužívam. Snažím sa totiž vyhýbať používaniu termínov (najmä cudzích slov), ktorých definícia mi nie je celkom jasná, prípadne ktorých používanie sa mi nezdá nevyhnutné.

Kotleba ako hviezda prvovoličov

Pri všeobecnom zalamovaní rukami nad tohtoročnými volebnými úspechmi Kotlebu, Trumpa či brexitu čoraz častejšie zaznieva požiadavka, že treba vychovávať mladú generáciu, aby dokázala rozlišovať medzi „skutočnými správami“ a tými falošnými najmä na sociálnych sieťach. Na mnohých z nás zapôsobilo zistenie, že vo virtuálnych parlamentných voľbách medzi slovenskými prvovoličmi by suverénne zvíťazil Kotleba, ako úder tĺčikom na mäso priamo do čela. (Teda vo voľbách medzi osobami vo veku 18 – 21 rokov, no v ešte zvýšenej miere medzi stredoškolákmi, ktorí – a v tomto svetle treba povedať: našťastie – zatiaľ voliť nesmú.) Všetci sa pýtajú: ako sme sa sem dostali?

Možno sme sa sem dostali aj tak, že najefektívnejší spôsob učenia u detí a mladých ľudí je ten, že (vedome či podvedome) napodobňujú to, čo vidia vo svete dospelých. Ak sa dospelí nedokážu (alebo nechcú) v istých oblastiach stroho pridržiavať výlučne faktov, prečo by nás malo prekvapiť, že faktmi opovrhuje alebo ich nedoceňuje ani najmladšia generácia?

Zlovestné vynálezy 90. rokov?

Tu sa dostávame k starobylej mantre západnej (teda nie propagandistickej) žurnalistiky: prísne oddeľovanie faktov od ich komentovania. Vidíme, že dochádza k postupnému rozkladu tejto mantry – priam sa nám rozpadá pred očami. Ako k tomu mohlo dôjsť v západnom svete? Mnohí poukazujú na rok 1996 a založenie americkej spravodajskej televíznej stanice Fox News. Vo svete káblových spravodajských televízií malo ísť o protiváhu voči „tradične orientovanému“ CNN – tým, že Fox News sa bude otvorene hlásiť ku konzervatívnym hodnotám. (A je náhoda, že k založeniu takto orientovanej spravodajskej stanice došlo práve v roku 1996 – teda v období, keď sa do povedomia širšej verejnosti ako celkom nové médium začína dostávať internet? Len o 20 rokov neskôr už mnohí voliči dôverujú viac novému médiu internetu než „starým“ médiám, medzi ktoré dnes patria dokonca už aj 24-hodinové spravodajské televízne kanály typu Fox News.)

Vo Fox News sa prvýkrát začal otvorene stierať rozdiel medzi prinášaním správ a ich komentovaním či vyjadrením (explicitným či implicitným) postoja k správe, ktorú novinár prináša. Pre mnohých divákov, skalných konzervatívnych fanúšikov Fox News, sa tento rozdiel zotrel úplne a už ani „nie sú schopní“ prijímať „čisté“ správy bez toho, aby boli súčasne patrične okomentované z konzervatívneho pohľadu.

Fox News si je „sám na vine“, pretože k stieraniu hraníc medzi spravodajstvom a komentovaním dlhodobo úmyselne smeroval už svojou vysielacou štruktúrou. Zo svojich moderátorov večerných hodinových spravodajských blokov vyrobil celebrity prvého rangu, ktoré zarábajú ťažké milióny dolárov ročne – takým gážam nedokážu konkurovať ani hviezdy NHL. Keby nebolo prezidentskej kandidatúry Donalda Trumpa a jeho bujných útokov na moderátorku Fox News Megyn Kellyovú (ktoré si zrejme vyslúžila preto, lebo sa opovážila Trumpovi v jednej z predvolebných diskusií položiť feministicky ladenú otázku), ani by sme nezistili, že moderátori Fox News sami seba vnímajú ako rozdelených na dva tábory. Zjednodušene povedané: na tábor „žurnalistov“ (Megyn Kellyová, Shep Smith, Chris Wallace, Bret Baier…) a tábor „komentátorov“ (Bill O’Reilly, Sean Hannity…). Hannity sa v priebehu prezidentskej kampane dokonca výslovne zriekol označenia „žurnalista“ – vraj je len „moderátorom politickej talkšou“.

Ako sa v tom však má vyznať „prostý“ televízny divák? Každý večer o 20:00 sa mu z obrazovky Fox News začne prihovárať Bill O’Reilly – takže „komentátor“. Hneď po ňom sa každý večer o 21:00 dostáva na hodinu k slovu Megyn Kellyová – „žurnalistka“. Po nej o 22:00 však už na ďalšiu hodinu prevezme žezlo Sean Hannity – znova „komentátor“ či dokonca („len“) „moderátor politickej talkšou“. Pritom sú však z formálneho hľadiska všetky tri vysielacie hodiny štylizované ako „spravodajstvo“. Ak to zjednodušíme, z troch hlavných hodín večerného vysielacieho času na Fox News „vyhráva komentovanie nad žurnalistikou“ v pomere 2:1. Každý večer, dlhé roky. A to na televíznej stanici, ktorá má spomedzi všetkých spravodajských zdrojov v USA stabilne najvyššiu sledovanosť. Že sú O’Reilly i Hannity Trumpovými fanúšikmi a že ich predstava Clintonovej volebného víťazstva desila, nikdy neskrývali.

A čo u nás?

Je takéto úmyselné zmiešavanie spravodajstva s jeho komentovaním len novopečenou americkou špecialitou (u nich s príchuťou „infotainmentu“)? Vlastníkom Fox News je, paradoxne, austrálsky mogul Rupert Murdoch, ale to v dnešnom globalizovanom svete nehrá rolu. Jedným z najvýrečnejších citátov tohtoročnej volebnej sezóny pre mňa bol ten, keď Murdoch na otázku, či by nemal Fox News do budúcnosti zvážiť nestrannejšie informovanie o volebných kandidátoch, vraj vyľakane zareagoval (parafrázujem): „Prepánajána, nie! Náš konzervatívny prístup k spravodajstvu je predsa to, čo je našou identitou! Bez neho by Fox News už dávno zanikol.“ Dalo by sa cynicky skonštatovať, že ide o „obchodné dôvody“ zachovania propagandistického prístupu k spravodajstvu.

Kto aspoň časť svojho života prežil za komunistického režimu v bývalom ČSSR, vie, že nejde o americkú špecialitu či vrtoch austrálskeho mogula. Komunistická vláda od žurnalistov nepožadovala, aby nezaujato informovali (nepredpojatosť by zrejme dokonca vnímali ako prehrešok), ale práve naopak: žurnalisti mali byť „angažovaní bojovníci za správnu vec“. Keď komunistický žurnalista písal o prvom máji, malo byť z textu jasne cítiť, že aj samotný žurnalista je nadšený prvomájovým sprievodom. Iľf a Petrov to satirizovali už pred takmer 90 (!) rokmi. A ak komunistický žurnalista písal o USA, malo byť z textu cítiť, že opovrhuje zvlčilými kapitalistami.

Je nejaký zásadný rozdiel medzi „obchodnými“ požiadavkami Ruperta Murdocha voči „svojim“ žurnalistom (aby zachovávali konzervatívnu líniu svojho média) a „ideologickými“ požiadavkami komunistických mocipánov voči „svojim“ žurnalistom (aby zachovávali komunistickú líniu spravodajstva)? Zásadný rozdiel nevidím. Už preto som skeptický voči Pomerantsevovým nálepkám ako „postfaktický“ či „postpravdivý“, lebo sugerujú, ako keby šlo o nový úkaz. No Slováci, ktorí prežili 4 desaťročia pod komunistickým režimom, vedia, že zmiešavanie spravodajstva s jeho komentovaním či s vyjadrovaním postojov (otvorene vyslovených alebo čo i len jemnými náznakmi votkaných do spravodajského textu) je jedným z najstarších trikov v učebnici propagandy.

Ako u nás patrilo za komunistického režimu (teda v 50. až 80. rokoch) k – vynútenému – žurnalistickému bontónu bojovať proti kapitalizmu, patrilo za Mečiarových vlád v 90. rokoch k – dobrovoľnému – žurnalistickému bontónu bojovať proti Mečiarovým vládam. Hovorilo sa, že „nepredpojatosť ešte nie je možná“ a treba sa tak skoro po zmene režimu angažovať „v boji za správnu vec“. Koncom roka 2016 (teda 27 rokov po revolúcii) však znova počuť podobné hlasy: hovorí sa, že ani dnes, a najmä dnes, si (už znova, či ešte stále?) nemôžeme v žurnalistike dovoliť nepredpojatosť a treba sa angažovať v boji proti brexito-trumpovco-kotlebovcom.

Hlavne, že si to ospravedlníme

Na otázku, či sa dnešní ruskí novinári (ak ich tak vôbec ešte možno nazvať) nehanbia za tvorbu propagandy v Putinov prospech, zareagoval Pomerantsev takto:

Niektorí áno, ale je veľa takých, čo sa nikdy za nič nehanbia – preto robia, čo robia. To nie sú novinári, ale informační byrokrati. Nehovoria, že bojujú za pravdu. Keď sa to snažia zracionalizovať, hovoria si, že Rusko musí byť silné a oni tomu pomáhajú.

Keď som čítal tieto riadky, niečo mi pripomínali… ach áno, už viem! Všetky dnešné slovenské médiá (a – paradoxne – chvála za to, že také ešte vôbec máme!), ktoré v záujme „záchrany liberálnej demokracie“ zmiešavajú spravodajstvo s jeho komentovaním, s neustálym (explicitným či implicitným) vyjadrovaním podpory liberálnej demokracii a s odsudzovaním protivníkov liberálnej demokracie… nerobia vlastne v princípe (hoci nie obsahom) to isté, čo Putinovi propagandisti? Opustili zásady nepredpojatej žurnalistiky, no „v záujme dobrej veci“? A dá sa súhlasiť s tým, že úmysel je dobrý. Lenže… tak ako ruskí propagandisti opustili žurnalistické zásady nepredpojatosti a sami pred sebou si to obhája tak, že „Rusko musí byť silné, a tak tomu pomáhame“, slovenskí žurnalisti neraz opúšťajú žurnalistické zásady nepredpojatosti a sami pred sebou si to obhája tak, že „demokracia (EÚ, NATO…) musí byť silná, a tak tomu pomáhame“.

Paralela medzi oboma prístupmi sa zdá byť neodškriepiteľná. Že v prvom prípade („chceme silné Rusko!“) ide (možno) o pochybnú motiváciu a v druhom prípade („chceme silnú demokraciu, EÚ, NATO!“) ide (možno) o chvályhodnú motiváciu, na princípe nič nemení. Opúšťajú sa zásady žurnalistickej nepredpojatosti v mene boja za niečo (alebo boja proti niečomu).

Neviňme potom konzumentov médií (najmä mladých ľudí), že sú zmätení alebo voči „tradičným, serióznym“ médiám nedôverčiví, keď sa im tento prístup každodenne predkladá pod rúškom spravodajstva. Ak sa samotní žurnalisti rozhodli opustiť svoju starobylú mantru o dôslednom oddeľovaní nepredpojatého spravodajstva od jeho komentovania v separátnej rubrike (pričom komentovanie by malo prinášať najrozličnejšie pohľady z celého politického spektra), nemali by potom obviňovať ani svoje publikum z toho, že už nedokáže rozlišovať medzi „legitímnymi“ správami a hoaxmi z Facebooku.

Teraz najčítanejšie

Alexander Avenarius

Prekladateľ, korektor, tlmočník, učiteľ jazykov, správca serverov. Milovník elektronickej literatúry a mobilných prístrojov (čiže digitálny knihomoľ), študent filozofie a filmov, polyglot, grafoman, hobby-recenzent. Tvorca alternatívneho rozloženia slovenskej klávesnice. Môj alternatívny blog je na adrese extempore.top. Svoje knižné, filmové a iné recenzie posielam – vzhľadom na prehlbujúcu sa nefunkčnosť portálov IMDb a Amazon – aj do blogu AveKritik.com.