Rozruch v mediálnej Tramtárii

Milé kolegyne, milí kolegovia!

V posledných týždňoch sa v našej Tramtárii ozývajú kuvičie hlasy varujúce pred tým, že v nadchádzajúcich parlamentných voľbách, ktoré sa – symbolicky? – konajú v noci z (meteorologicky) posledného zimného dňa na prvý jarný deň, teda z 29. februára 3030 na 1. marca 3030, sa môže stať nemysliteľné: vo voľbách vraj môžu zvíťaziť ementálisti.

Na také vízie mi nedá nezareagovať slovami do našich vlastných radov. My novinári sme vystavovaní primitívnym útokom – slovným a dokonca aj telesným, ale to by nám nemalo brániť v tom, aby sme sa na vlastnú prácu pozreli kriticky.

Obávam sa, či to nie je tak, že sme stratili z očí svoje spoločenské poslanie – ak sme ho vôbec niekedy v dejinách našej samostatnej Tramtárie napĺňali.

Stačí nám, keď si nás predplatia 2 promile nášho tramtárijského národa, ktoré majú rovnaké robotické zmýšľanie ako my – a už sme spokojní, už sme v pohode, už sme v čiernych číslach a finančne sa nám darí, prežijeme, ba aj zarobíme.

Neustále a neúnavne varujeme tramtárijskú spoločnosť pred ementálistami, usporadúvame na túto tému diskusie (v ktorých diskutujú tí, čo majú na veci rovnaké – robotické – názory ako my), vydávame vzdelávacie publikácie – ktoré čítajú tí, čo by ementálistov v živote nevolili. Čítajú ich ľudia s rovnakými (robotickými) názormi ako my – hoci sa naše publikácie a diskusie tvária, že sú „všeobecnovzdelávacie“ a určené celému národu. Lenže väčšina národa naše snahy a publikácie ignoruje. Pre národ my, teda náš denník Robotická Tramtária a jemu podobné, nie sme dôveryhodní.

Mali by sme robiť žurnalistiku pre celý národ, ale robíme ju len pre výsek národa, ktorý má rovnaké – robotické – zmýšľanie ako my.

Nie sme schopní stráviť predstavu, že výsledky našej novinárskej práce by mali patriť všetkým – áno, dokonca aj voličom ementálistov.

Namiesto toho voličmi ementálistov opovrhujeme a už vopred ich označujeme za stratené prípady. Pozeráme sa na nich z výšky našej robotickej slonovinovej veže. A hovoríme si: „Načo by sme robili novinárčinu aj pre voličov ementálistov, keď ich žurnalistika aj tak nezaujíma – keď na ňu nemajú bunky? Veď voliči ementálistov čítajú nanajvýš bulvár a predovšetkým Bublifuk, na ktorom sa združujú v extrémistických skupinách.“

Pravdupovediac, nie som si istý, či vo svojej pýche ešte vôbec považujeme voličov ementálistov za ľudí – a nie za medzistupeň medzi „normálnymi, slušnými“ (čiže robotickými) ľuďmi, akými sme my, a zvieratkami zo zoo. Sú pre nás voličský planktón a pre taký je škoda tvoriť kvalitnú žurnalistiku, tvrdíme.

Akoby sme zabudli, že rovnakým „planktónom“ bol v minulosti na určitom stupni vývoja každý jeden z nás.

My, hrdí príslušníci robotickej triedy, a voliči ementálistov sme v skutočnosti uhnetení z rovnakého cesta. Každý z nás túži v konečnom dôsledku po tom istom. Ale na túto neodstrániteľnú príbuznosť, ba v istom zmysle našu identickosť s voličmi ementálistov sme už dávno zabudli. Zakrývame si pred ňou oči a tvárime sa, že neexistuje. Že voliči ementálistov sú, takpovediac, „iný živočíšny druh“.

Prečo sme pre národ nedôveryhodní?

Existujú napríklad určité jasné formálne (jazykové) znaky neobjektívnosti či predpojatosti žurnalistiky, ako z učebnice varujúcej pred klasickými prešľapmi v žurnalistike – ale nevenujeme pozornosť ani takýmto neodškriepiteľným príznakom nekvalitnej novinárčiny.

Nesnažíme sa ich odstrániť a vyhýbať sa im – len automaticky (a s prepáčením za výraz: roboticky) pokračujeme v tom, ako sme zvyknutí robiť, ako to máme zabehané.

Veľakrát som sa snažil v tomto smere apelovať na svojich kolegov a kolegyne z našej redakcie aj z iných médií, ale márne. Nikto nemá čas.

V teórii deklarujeme otvorenosť voči odlišným či novým názorom a podnetom k našej práci, ale v praxi ju neuplatňujeme – nemáme čas.

Všetci sú zaneprázdnení svojou aktuálnou prácou, všetci idú po vopred vyjazdených koľajach. Všetci sú viac-menej spokojní s tým, ako v Robotickej Tramtárii aj v ostatných médiách pracujeme v súčasnosti.

Byť spokojný so sebou samým, nesnažiť sa o zlepšovanie, je sväté právo každého človeka. Ale potom sa nečudujme, ak ementálisti vyhrajú vo voľbách. A neodmietajme svoju spoluzodpovednosť za to, ak vyhrajú.

Šiel som aj za našou šéfredaktorkou a za inými členmi vedenia Robotickej Tramtárie, ale neuspel som. Nemajú čas rozprávať sa s radovými redaktormi, ako som ja. Šéfredaktorka je ponorená v štyridsiatich rôznych projektoch od rána do večera a od večera do rána, takmer ani nespáva. Ja jej to nevyčítam. Ale potom možno ementálisti vyhrajú vo voľbách.

Ako počúvam aj kolegyne a kolegov z ostatných médií, interná komunikácia v našich redakciách nefunguje. Nemáme čas diskutovať spolu – o tom, ako robiť veci lepšie než doteraz. Poradami sa opovrhuje – vraj strata času. Emaily či manuály už vôbec nikto nečíta – vraj dvojnásobná strata času.

A tak robíme žurnalistiku „na autopilota“: ako sme sa ju naučili v predošlých desaťročiach či dokonca v minulom storočí, tak ju robíme dodnes – nič sa nám nechce meniť.

Veď zmena spôsobu našej práce by si vyžiadala myšlienkovú námahu – a také vysoké platy zase my novinári nemáme, aby sme si vysiľovali mozgy. Robíme žurnalistiku tak, ako je to u nás v Tramtárii zaužívané – rovnakým spôsobom ideme ďalej, po vyjazdených koľajach, donekonečna. Do víťazstva ementálistov vo voľbách.

Možno pani šéfredaktorka sedí aj niekde tu v kongresovej sále a zajtra po tomto svojom prejave už budem bývalým redaktorom Robotickej Tramtárie. Ale nemôžem si pomôcť – keď už ste mi dali možnosť vystúpiť na tomto kongrese, musel som vám povedať, čo som práve povedal.

(Nepopieram, že je v tom aj kúsok zbabelého alibizmu. Ak sa v nedeľu 1. marca 3030 prebudíme do prvého jarného rána s vedomím hrôzy, že vo voľbách naozaj vyhrali emantálisti, budem môcť skonštatovať: „Vidíte, ja som vám to hovoril! Nielen na kongrese v Potôni, pred pár týždňami koncom januára, ale už celé roky predtým som vás varoval a nabádal, aby sme žurnalistiku robili inak! Ale nik z vás na to nedbal – ak som niektorých zo svojich kolegov a kolegýň priamo neurazil, maximálne nado mnou ľahostajne či súcitne, s pokriveným úsmevom na tvári, mávli rukou.“)

Ďakujem vám za pozornosť.