Denník N

Slovo ako (samo)vražedný nástroj

Ilustrácia – OpenClips
Ilustrácia – OpenClips

Slovo je mocná zbraň, preto potenciálne nebezpečná – môže ublížiť iným ľuďom, ale aj jeho autorovi, autorom.

Slovenský kňaz a Charlie Hebdo. Jedno ich spája: odhodlanie priniesť najvyššiu obeť za princíp, ktorý považujú za základ svojho života. Pre karikaturistov to bola sloboda (kresleného) vyjadrovania – pre kňaza sloboda vzoprieť sa módnym trendom. Možno sa mýlia tí prví, možno ten druhý; možno sa mýlia všetci a možno nik. Úctyhodné odhodlanie bojovať za (z ich pohľadu) správnu vec im ťažko niekto uprie. To ich spája.

„Veriaci proti liberálom“ sa dá vnímať ako umelý antagonizmus. Liberál verí v slobodu – do tej miery je veriaci. (Nie je Boh sloboda?) Veriaci požaduje slobodu žiť v súlade so svojím presvedčením – do tej miery je liberál.

V osvietenej Európe 21. storočia nie je v oblasti myslenia najväčším nebezpečím otvorená, ale skrytá totalita požadujúca uniformitu názorov a postojov a trestajúca vyjadrenie (celkom alebo čo i len nepatrne) odlišného názoru a postoja, často v mene precitlivelej „politickej korektnosti“. Toto nebezpečie číha rovnako na „veriacich“ i „liberálov“. Človek mysliaci vlastným mozgom sa v 21. storočí čoraz viac dostáva do pozície, že „pre veriacich nebude dosť veriaci“ a „pre liberálov nebude dosť liberálny“. Nožnice názorovej uniformity sa neúprosne zvierajú z oboch extrémnych strán a samostatne zmýšľajúceho človeka vo svojom strede už-už priškripnú – zotnú mu hlavu.

bla, bla, bla
Ilustrácia – geralt

Slovo je mocná zbraň, preto potenciálne nebezpečná – môže ublížiť iným ľuďom, ale aj jeho autorovi, autorom.

V ére masmédií (20. storočie) to platí dvojnásobne; a v ére internetu (21. storočie) trojnásobne.

Ak sa v roku 1815 človek nešikovne, neobratne, chtiac či nechtiac urážlivo, iných bolestne zasahujúc vyjadril, začulo to typicky len zopár ľudí v jeho bezprostrednej blízkosti – nešikovné vyjadrenie odvial vietor.

Ak sa človek nešikovne vyjadril v roku 1965, bolo treba dúfať, že práve nebol v jeho blízkosti zapnutý magnetofón, nenakrúcala kamera. Ak áno, výrok už vietor neodvial, ale pravdepodobne sa v archíve zachová naveky.

Ak sa človek nešikovne vyjadrí v roku 2015, jeho nešťastný výrok sa dá behom minúty zverejniť na YouTube a sprístupniť celej zemeguli. Autorovi výroku potom nepomôže ani nesporné umenie 8 minút charizmaticky a (bez irónie!) dojímavo rozprávať mimo zadanej témy. Nešťastne formulovaný výrok sa odteraz už zrejme navždy bude spájať so svojím autorom a dokáže (najmä v očiach nezainteresovaného, rozumej: nie dostatočne informovaného či zorientovaného obecenstva, ktorým je vždy 99,99 % internetového publika) zmeniť jeho verejný imidž na nepoznanie – v očiach verejnosti dokáže prekryť všetko múdre a záslužné, čo autor nešikovného výroku inak v živote povedal a vykonal.

Ako vidno, slovo je potenciálne veľmi nebezpečný nástroj. Žieravina je z globálneho hľadiska oproti slovu nič. Žieravina zasiahne ľudí v bezprostrednej telesnej blízkosti. Neopatrné slovo na internete môže mihom sekundy zasiahnuť ľudí na opačnej strane zemegule. Útecha: tak ako škodlivý, aj hojivý účinok slov je vďaka internetu neobmedzený v priestore i čase. Internet zarchivuje každé slovo – múdre aj hlúpe, rozvážne aj unáhlené, precízne aj ledabolé, láskavé aj ubližujúce – na veky vekov; nič na tom nezmenia ani zákony EÚ postulujúce pochybné „právo na zabudnutie“. Hojivý či škodlivý účinok slov z roku 2015 dokáže vďaka internetovému archívu rovnako mocne zapôsobiť na našich nasledovníkov v roku 2189.

Obzvlášť nebezpečným nástrojom je slovo v ústach nadpriemerne inteligentných ľudí. (K nadpriemerne inteligentným ľuďom patria najväčší svätci i zloduchovia v dejinách ľudstva.) Mozog im pracuje rýchlejšie než ústa; kým myšlienky už prebehli tri najbližšie zákruty dokonale premyslenej argumentácie, ústa žalostne zaostávajú. Dôsledkom je, že človek občas vypovie opak toho, čo úprimne zamýšľal vyjadriť. Povie možno až očividnú hlúposť – nie preto, že by mal slabo premyslené argumenty, ale preto, že ich nešikovne, nevhodne vyjadril.

Ľudia väčšinou neprotestujú proti pravde, ale proti nevhodnej forme, v akej sa im pravda predkladá.

Lev Tolstoj

Keď už raz človek z úst vypustí nešikovný výrok, má viacero možností.

Prvá možnosť: autor vydá opravný výrok, ktorým spresní, čo mal na mysli pôvodným nešikovným výrokom. Lenže beda! Autor môže znova spadnúť do tej istej pasce („myšlienky sú rýchlejšie než ústa“), hoci na inom mieste kľukatých cestičiek svojej argumentácie. Ak chce rečník v rétorickom ošiali vyjadriť 4 myšlienky naraz (a taký už je údel nadpriemerne inteligentných ľudí: myšlienkami im to v hlave len tak prekypuje), môže sa mu stať, že nakoniec vyjadrí len jedinú z pôvodne zamýšľaných 4 ideí… a aj tú jednu zle! Ústa nemajú šancu dobehnúť, dopovedať jasne premyslené. Slová sú už druhotný produkt, artefakt, imitácia či dokonca mimovoľný falzifikát pôvodnej myšlienky, úmyslu, citu, želania, túžby.

Druhá možnosť: z negatívnych následkov výroku môže autor viniť novinárov či blogerov, ktorí nešikovný výrok zdokumentovali, pričom ho často vytrhnú z kontextu – či už z objektívnych priestorových príčin, alebo vinou neprofesionality či šlendriánstva, alebo dokonca zo zlomyseľnosti v rámci otvorenej či skrytej agendy skompromitovať autora výroku. Autor svoje nasledujúce interview preto vydáva s technickou pomôckou permanentne zobrazovaného titulku varujúceho pred vytrhávanim výrokov z kontextu.

Tretia možnosť: viniť budem seba samého. „Moja vina!“ Ak by som bol mlčal, novinár či bloger by nemal čo skresliť ani vytrhnúť z kontextu. „Dvakrát meraj, raz rež.“ Prúd rýchlej, vzrušenej reči je ako motorová píla. „Desať minút zvažuj svoje slová, desať sekúnd hovor.“ YouTube je vždy nablízku – za rohom, pod stolom alebo v ráme okuliarov človeka, s ktorým sa zhováraš.

Sokratovo večne aktuálne motto „Viem, že nič neviem“ by sa v 21. storočí dalo interpretovať: „Veľa toho viem, ale radšej nič nepoviem.“ Lebo slová (v každodenných rozhovoroch i referendových otázkach) dokážu ľudí raniť, odrádzať, znechucovať. Slová dokážu ľudí a národy rozdeľovať.

Teraz najčítanejšie

Alexander Avenarius

Prekladateľ, korektor, tlmočník, učiteľ jazykov, správca serverov. Milovník elektronickej literatúry a mobilných prístrojov (čiže digitálny knihomoľ), študent filozofie a filmov, polyglot, grafoman, hobby-recenzent. Tvorca alternatívneho rozloženia slovenskej klávesnice. Môj alternatívny blog je na adrese extempore.top. Svoje knižné, filmové a iné recenzie posielam – vzhľadom na prehlbujúcu sa nefunkčnosť portálov IMDb a Amazon – aj do blogu AveKritik.com.