Našim prezidentským prvovoličom

Cha! Vraj prečo mám už zase oblečený pulóver s bruegelovským motívom stavby babylonskej veže? Je to môj obľúbený motív. Hneď vysvetlím.

Viem, že je móda premietať popri prednáške powerpointové prezentácie. Ja to neurobím. Premietnem vám počas tejto prednášky jeden jediný obrázok. Tvrdím, že je to senzačný obrázok – slovenská, možno aj európska či svetová premiéra. Takýto obrázok v tomto kontexte podľa mňa ešte nikdy nikto nepredstavil. Hlavným cieľom tejto prednášky je, aby ste sa aspoň zasmiali na tom obrázku. Ak sa nikto z vás ani len nezasmeje, prednáška zlyhala.

Prečo Babylon? Som (aj) prekladateľ na voľnej nohe – a pre prekladateľa nemôže existovať príznačnejší symbol než babylonská veža: mýtický dôvod toho, prečo si ľudia navzájom nerozumejú. Vždy ma fascinovala možnosť sprostredkúvať porozumenie. Ale nielen porozumenie medzi rôznymi jazykmi – aj medzi rôznymi svetonázormi. Preto mám klientov „konzervatívnych“ aj „liberálnych“; „veriacich“ aj „svetských“.

Ach, keby ste poznali niektorých mojich „svetských“ klientov! Mnohodetné rodiny, doma sväté obrázky. (Niežeby kresťanstvo spočívalo v svätých obrázkoch.) Neverte nikomu, kto istú skupinu ľudí – napríklad to či ono masmédium – označí za „bandu liberálov“ alebo za „bandu katolibáncov“. Nič nie je čierno-biele. V skutočnosti je všetko pestro a neprehľadne premiešané – chvalabohu! Medzi domnelými „liberálmi“ nájdete veľa zakuklených „katolibáncov“; medzi domnelými „katolibáncami“ zakuklených „liberálov“.

Vy ste z cirkevnej školy? To mi je sympatické. Lebo zastupujete menšinu. Áno, menšinu – napriek sčítaniu ľudu, podľa ktorého majú na Slovensku kresťania drvivú prevahu. (Niežeby kresťanstvo spočívalo v zaškrtnutí kolónky „kresťan“ pri sčítaní ľudu.) Ktosi však povedal, že „väčšina sa vždy mýli“. A kdesi sa píše, že „úzka je cesta k životu a len málokto ju nájde“. Nenašli ju ani tí, ktorí dnes ráno v novozélandskom meste nazvanom Kristova Cirkev vyvraždili pri modlitbách 49 príslušníkov inej viery, aj ženy a deti. Príslušníkov 1-percentnej menšiny v krajine.

Vy ste z katolíckej školy? To mi je sympatické. Len keby sme si všetci spomenuli, čo je prapôvodný význam slova katolícke! Pred pár dňami to vysvetľoval Tomáš Halík (video/audio) – spojenec pápeža Františka, tak ako je pápež František spojencom Tomáša Halíka. Katolícke v pôvodnom gréckom význame znamená univerzálne, všeobjímajúce. Slovo holistický, celostný, celistvý má spoločný koreň so slovom katolícky (holos – celok). A nie, alkohol ten istý koreň nemá – to je, prosím pekne, slovo arabské.

Vo vašom veku som si na komunistickom gymnáziu, tu na vedľajšej ulici, mohol o slobodnej voľbe len pískať. Keď môj otec chodieval do volebnej miestnosti na mojej základnej škole, vypytoval som sa ho: „A prečo vždy chodíš voliť tých komunistov? Však doma celý čas na komunistov len nadávaš.“ V odpovedi ma pohladil po hlave: „To kvôli tebe… Aby si mohol ísť na gymnázium.“ Vždy, keď vhadzujem obálku do volebnej urny, spomeniem si na otca a je to pre mňa posvätný okamih: ja obálku vhadzujem preto, lebo chcem, a nie preto, aby netrpela moja rodina.

Z gymnázia nás dovliekli na besedu s redaktorom spravodajstva komunistickej televízie Leopoldom Moravčíkom. So zápalom nám prednášal o vyhliadkach socializmu, o prestavbe, o chudobe v západnej Európe. Na záver prednášky nás vyzval, aby sme mu smelo kládli otázky, živo s ním diskutovali. Pokiaľ si spomínam, nikto sa nespýtal na nič – všetci sme len pokývali hlavami, že nám je všetko jasné. Mysleli sme si pritom: „Čo nás tu, ty chren boľševický, vyzývaš na diskusiu? Sám dobre vieš, že keby sme nahlas povedali, čo si myslíme, môžeme zabudnúť ak nie na maturitu, tak na vysokú školu určite, a namiesto nej pôjdeme na dva roky na vojnu.“ Domažlice – nikdy více je dodnes nastriekané nad podchodom pri petržalskom Kauflande.

Vás zase celý čas varujú pred Kotlebom a podobnými – aby ste nepodľahli ich vábeniu. A len kývate hlavami, že vám je to jasné, ako sme my prikyvovali komunistickému redaktorovi. Ale stavil by som sa, že aj tak sú medzi vami fanúšikovia Kotlebu – áno, v tomto okamihu, v tejto miestnosti. Na cirkevnej škole.

Prečo je to tak? Ááá, konečne sa dostávame k sľubovanému obrázku! Dnes ráno sme si vypočuli skutočne zaujímavú dvojhodinovú prednášku. To hovorím bez irónie – pozorne som počúval a zvažoval každé slovo. Lenže beda – čo sa stalo po prednáške? Na zápästí mi zavibrovali „škridliny“, ako hovorím novodobým hodinkám – príbuzným a potomkom „škridlofónov“ (mobilov) a „škridiel“ (tabletov). Pozrel som sa teda na hodinky – čo sa deje? A uvidel som toto:

To, čo som uvidel na hodinkách, vysvetľuje, prečo nefunguje naše školstvo, naše vzdelávanie. Softvér na hodinkách automaticky vyhodnotil, že dve hodiny strávené počúvaním prednášky som… prespal! Áno, prespal: ešte aj s rozdelením na fázy spánku. 23 minút z dvoch hodín prednášky som vraj bol pri zmysloch; 20 minút zabrala kreatívne blahodarná fáza spánku REM; v ľahkom spánku som strávil celých 58 minút a na jednu minútu som počas prednášky dokonca vraj upadol do spánku hlbokého.

Poviete si: pcha, softvérová chyba! Nemyslím si to. Alebo sa domnievate, že keby ste dve hodiny sedeli na rande s frajerkou v cukrárni (nehovoriac o iných možných interakciách), aj vtedy by vám to hodinky vyhodnotili tak, že spíte?

Isteže nie. Ale pasívne sedieť v lavici a počúvať príval slov, ktorý sa na nás valí frontálne, teda spredu, ex cathedra… kto by pritom nezaspal? Pamätám sa, že na gymnaziálnych hodinách matematiky som vždy zaspával. (Aj na iných hodinách, ale najviac na matematike.) Mali sme veľmi milú a snaživú matematikárku, neskôr sa aktívne zapojila do Nežnej revolúcie, zomrela mladá na rakovinu, vždy s nadšením a energicky vysvetľovala každú matematickú tému – a ja som napriek tomu na každej hodine zaspával. Zo zdvorilosti som pri jej výklade vždy prikyvoval, usmieval sa na ňu, a keď ma vyvolala po mene a spýtala sa ma, či som pochopil, vždy som zaklamal, že som pochopil, aj keď som nepochopil a ani som ju nepočúval, lebo sa mi celý čas chcelo spať. Matematika ma jednoducho nebavila – štatistiky, grafy, to áno; ale nie teoretická matematika. Za svoje pokrytectvo som trestaný dodnes: aj po desaťročiach mávam pravidelne (i také) nočné mory, v ktorých ideme písať písomku z matematiky, ale ja nič neviem.

To je naše školstvo v kocke. Aj vy nám zo zdvorilosti či zo súcitu prikyvujete, keď vás varujeme pred Kotlebom, ale myslíte si pritom svoje – ak nás vôbec počúvate. A ja vám vôbec nezazlievam, že nám nepoviete, čo si naozaj myslíte, aj keď vám už dnes nikto za názor neodoprie maturitu (ak na jednej škole áno, urobíte si ju na inej škole) ani vás nepošle na dva roky na vojnu. Nie je ľahké byť v menšine (a vy ste v menšine už preto, že študujete na cirkevnej škole), ale je pekelne ťažké byť menšinou v menšine. Kto by si želal vystúpiť z radu, zbytočne na seba upozorniť, privodiť na seba nevôľu bezprostredného okolia, s ktorým treba každý deň spolunažívať?

A okrem toho: tak ako je jasné, že slnko je žlté a po piatku nasleduje sobota, je jasné, že mládež vždy bude rebelovať proti tomu, čo jej prednášajú a pred čím ju varujú dospelí; najmä ak sa to deje ex cathedra, teda princípom, na ktorom je postavené naše školstvo a vzdelávanie. Kiežby to rebelantstvo aspoň bolo založené na niečom inom ako na výpadoch voči iným ľuďom či skupinám ľudí! To už nech sa radšej vráti éra „hipisákov“. Povedz mi, akým spôsobom rebeluješ, a ja ti poviem, kto si.

Je pekné, že sa na školy dodávajú príručky a časopisy varujúce pred nebezpečenstvom fašizmu či extrémizmu. Ale stále je to ex cathedra – je to znova len ten Leopold Moravčík, hoci tentoraz „v bledomodrom“, s iste dobrým úmyslom.

Už som sa veľa slovenských médií – tradičných aj internetových – snažil presvedčiť, že to najzáslužnejšie, čo by sa mohlo urobiť pre vzdelávanie mladej generácie, by bolo založenie (to je ešte ľahké) a najmä každodenné spravovanie, moderovanie (to už je pekelne ťažké i nákladné) kultivovaného internetového diskusného portálu, kde by sa mohli naučiť spolu diskutovať – a tak sa navzájom chápať – aj ľudia, ktorí zastávajú prudko odlišné názory. Garantujem, že tomu, kto sa zapojí do diskusie (aj keby bola len písomná) so svojím názorovým protivníkom, hodinky určite nevypíšu, že čas diskusie prespal. Naopak – je pravdepodobné, že ho hodinky začnú varovať pred abnormálne zrýchleným tepom. No práve v takých diskusiách sa môžeme mnohé – možno to najdôležitejšie – naučiť; aj bez toho, že by sme si uvedomili, že sa učíme.

Možno by sme sa tak naučili rozlišovať napríklad aj to, čo dnes, zdá sa, nevie rozlišovať takmer nikto (vrátane moderátorov už existujúcich diskusných fór a portálov): ad rem od ad hominem – teda diskusiu o veci, o ktorej diskutujeme (vždy vítané!), od diskusie o osobe môjho spoludiskutujúceho (malo by byť tabu). Všetkých by sme povzbudzovali, aby diskutovali zdvorilo, no „zdvorilosť“ (veľmi diskutabilný a subjektívne definovateľný pojem!) by nebola povinná v štýle pojašenej politickej korektnosti, lebo – ako povedal najrozmernejší detektív všetkých čias Nero Wolfe – „každý má právo ignorovať zdvorilosť, ak je ochotný znášať následky“ („anyone can flout courtesy who is willing to bear the odium“). Skutočná zdvorilosť spočíva v tom, že sa v diskusii dôsledne držíme roviny ad rem a nikdy neprekročíme čiaru k ad hominem.

Žiaľ, zdá sa, že žiadne slovenské médium momentálne nepripisuje dôležitosť zriadeniu a spravovaniu kultivovaného diskusného portálu pre všetkých. Na všetko možné sa vyčleňujú finančné zdroje, len nie na toto – na diskusie medzi ľuďmi zastávajúcimi rozličné názory. Možno to už všetci vzdali a považujú taký projekt za beznádejný? Ja nie. Zatiaľ však platí, že žijeme v ére facebookovej – v ére navzájom oddelených bublín, v ktorých každá skupina sama seba posilňuje v názoroch, ktoré už teraz zastáva, a ak niekto vyjadrí čo len trocha odlišný názor, hneď ho považujeme za nepriateľa alebo prinajmenšom za čudného či nevrlého človeka.

Okrem iného sme si dnes vypočuli referáty o všetkých (pôvodne pätnástich) kandidátoch v zajtrajších voľbách. Bolo to super, ale mal by som možno ešte lepší nápad: čo keby sa nabudúce našlo 15 dobrovoľníkov medzi vami a každý z nich by „hral“ toho svojho kandidáta či kandidátku? A ak je 60 osôb v obecenstve, tí by sa mohli rozdeliť na 15 skupiniek po štyroch, pričom každá z 15 skupín by fandila tomu svojmu prezidentskému kandidátovi, argumentovala by v prezentácii kandidáta aj v nasledujúcej diskusii v jeho prospech.

Pravdaže, len naoko. Bola by to len hra. Ale v rámci hry by sa každý musel maximálne snažiť čo najpresvedčivejšie argumentovať vo „svoj“ prospech – teda v prospech priradeného (najlepšie náhodne vyžrebovaného) kandidáta.

Poburuje vás taký nápad? Považujete ho za nebezpečný? „Čože?! Ja mám byť Kotleba a biť sa zaňho? Ja mám byť Čaputová, Harabin, Šefčovič? Ja mám v diskusii obhajovať Bugára, keď ho nemôžem ani cítiť?!“

Áno, presne tak. Prišiel na to už americký profesor teológie slovenského pôvodu Paul Hinlicky. Na jeho „prvé pravidlo diskusie“ opakovane upozorňuje americký bloger slovenského pôvodu Allan Stevo:

You shall not criticize the position of another […] until you can state that position with such accuracy, completeness and sympathy, that the opponent himself declares, “Yes, I could not have said it better myself!” Then, and only then, may you criticize. For then you are engaging a real alternative and advancing a real argument. Otherwise you shed only heat, not light.

Nebudeš kritizovať postoj iného človeka […], kým jeho postoj nedokážeš vyjadriť s takou presnosťou, úplnosťou a vcítením, že dokonca aj tvoj protivník vyhlási: „To je ono – sám by som to nepovedal lepšie!“ Až potom – a iba potom – máš právo kritizovať. Lebo iba vtedy skúmaš skutočnú alternatívu a predkladáš skutočný argument. Inak z teba bude vychádzať len horúčava, nie svetlo.