Kto zavinil, že ľudia nedôverujú tradičným médiám?

Priznám sa, že už predošlý policajný prezident Kovařík na mňa – napriek otáznym položkám svojho profesijného životopisu – pôsobil pozitívne.

S nevidiacimi ľuďmi mám ako náruživý fanúšik „strukogramov“ (podcastov) spoločné to, že často si prvotný názor na človeka vytváram podľa toho, ako znie.

A nejde len o obsah toho, čo niekto hovorí, ale aj o formu: moduláciu hlasu, presvedčivosť výrazu.

Niekedy zovňajšok osoby (či už príťažlivý, alebo odpudivý) dokáže odpútavať pozornosť od obsahu toho, čo od nej počujeme.

Ešte predtým, než som pána Kovaříka alebo Hamrana prvý raz uvidel, som ich dosť dlho (desiatky minút) počúval. Lebo hoci existujú aj video-podcasty, pozerať na displej počas chôdze v teréne by bolo podobne zdraviu nebezpečné ako pozerať naň počas šoférovania.

Niektorí ľudia majú taký pozoruhodný zvukový prejav, že mi zvedavosť predsa len nedá a aj uprostred chôdze na ulici sa zastavím, zaktivujem pauzu na „satelitnom tachometri“ apky Runkeeper a priamo na chodníku si fotografiu nejakej osoby vygúglim. Ako asi vyzerá osoba, ktorá takto skvele rozpráva?

Som rád, že som pánov Kovaříka a Hamrana najskôr počul desiatky minút rozprávať – a až potom som ich prvý raz uvidel. Veď s Adonisom si jedného ani druhého nik nepomýli. To je však nepodstatné.

Podstatné je, že nový (dočasný, ale treba veriť, že čoskoro aj riadny) policajný prezident Štefan Hamran je – ako to sám o sebe hovorí – chyba v systéme. Na vymetenie Augiášovho chlieva nabehol, tak sa zdá, s motorovou metlou.

A ako podotýka, to, že sa mohol stať „chybou v systéme“, bolo podmienené existenciou podobnej predchádzajúcej „chyby v systéme“: Jaroslavom Spišiakom vo funkcii policajného prezidenta za Radičovej vlády.

(Pravda, nikdy nemožno celkom vylúčiť možnosť mimoriadne šikovnej pretvárky. Tak ako sa, podľa všetkého, veľmi zručne pretvaroval pán Žilinka, keď sa uchádzal o zvolenie do funkcie generálneho prokurátora: vtedy by bol „slniečkarom“ a ich médiám aj modré z neba zniesol – po zvolení do funkcie ich je však už možné vykázať z tlačovej konferencie a sporný paragraf kritizovaný aj ním samým počas výberového konania vyhlásiť za základný pilier slovenského právneho štátu.)

Niekedy koleso dejín tak čudne zaškrípe, že sa do vedúcej funkcie vo významnej organizácii dostane človek, ktorý tam (mentálne) nemá čo hľadať.

Alexander Dubček ako šéf československých, Michail Gorbačov ako šéf sovietskych komunistov. Róbert Bezák ako trnavský arcibiskup. Štefan Hamran ako šéf slovenských policajtov.

Málokto absolvoval takú impozantnú „túru (strukogramovými) médiami“ ako Štefan Hamran v predošlých týždňoch. Veď posúďte sami – väčšinou ide o skvosty:

• u Moniky Tódovej v Denníku N (audio/video)
• u Braňa Závodského v Rádiu Expres (audio/video)
• v najznámejšej slovenskej tolkšou Hríb & Friends (audio/video)
• v Aktuality.sk (audio)

Asi najviac ma ohromili Hamranove vystúpenia u Moniky Tódovej a v tolkšou Hríb & Friends. Pamätám sa, že som sa počas chôdze na chodníku, ponad Dunaj či v lese až párkrát zastavil a sám seba som sa pýtal: Ako je možné, že takýto človek sa na Slovensku dostal do vedúcej funkcie? A kde bol „skrytý“ doteraz? Tieto otázky si však ľudia iste kládli aj pri Dubčekovi či Gorbačovovi – čo týmto dvom a podobným „chybám v systéme“ však nebránilo vstúpiť do dejín tým všetkým epochálnym, čo „napriek oneskoreniu desaťročí“ stihli vykonať.

Hamran vo svojich mediálnych vystúpeniach prezentuje viaceré pozoruhodné myšlienky, ale jedna z tých, ktoré pravidelne opakuje a ktorá na mňa zapôsobila možno najviac, je Hamranova odpoveď na otázku:

„Kto môže za to, že ľudia slovenskej polícii neveria? Kto zavinil, že slovenská polícia má možno najnižšiu dôveryhodnosť spomedzi polícií v členských štátoch EÚ?“

Hamranova odpoveď je jednoznačná:

„My sami policajti za to môžeme! Nie politici, na ktorých sa vinu snažia zvaliť niektorí doterajší vedúci policajní funkcionári! To my policajti sme dovolili, aby k nám do polície do vedúcich funkcií boli dosadené osoby nie na základe svojej odbornosti, svojich schopností, ale vďaka konexiám, rodinkárstvu či politickej nominácii.“

Vidím tu paralelu k svetu médií. V takzvaných „serióznych“, „štandardných“, „tradičných“, „mienkotvorných“ médiách stredného prúdu sa zvykne rumádzgať nad tým, ako málo občanov a občianok Slovenska im dôveruje. A výsledkom, okrem mnohých iných, je potom aj jedna z najnižších mier zaočkovanosti proti covidu v rámci EÚ.

Kto je však na vine, že – tak to vyzerá – väčšina slovenskej spoločnosti tradičným médiám neverí? Tu už prichádzajú na rad argumenty – výhovorky – toho typu, aký radi používali policajní funkcionári a ktorý Štefan Hamran zmietol zo stola:

„Na vine je Facebook! To (a)sociálne siete, internet, mobilné zariadenia odlákali tradičným médiám ich publikum. Na vine je mediálna negramotnosť veľkej časti slovenského obyvateľstva – treba ho vzdelávať, bagáž jednu! A povedzme si to priamo: na vine je pomerne nízke IQ nášho národa ako takého.“

Ale naozaj?! Ak by sme Hamranovu úprimnú a sebakritickú odpoveď mali uplatniť na svet médií, musela by znieť takto:

„Na vine sme my samy, médiá! Darmo samy seba nazývame ‚seriózne‘, ‚štandardné‘, ‚tradičné‘, ‚mienkotvorné‘ – darmo sa pechoríme, že my sme ten ‚stredný prúd‘ či ‚mainstream‘. Ľudia nám už neveria! A chyba nie je v ľuďoch, ale v nás samých – v médiách! Musíme svoju prácu začať robiť inak, ak si máme dôveru aspoň jednoduchej väčšiny slovenského obyvateľstva znova získať.“

No vyzerá to tak, že by naše médiá boli schopné dospieť k takémuto ozdravnému, sebakritickému pohľadu na vlastnú činnosť? Vôbec nie. Akokoľvek tradičné médiá preklínajú Facebook, v skutočnosti sa zdá, že prešli na jeho modus operandi: Vyrábame spravodajstvo pre našu vlastnú názorovú bublinu! Pre ľudí, ktorí už beztak s nami súhlasia! A takých je v našej názorovej bublin(k)e dosť nato, aby naše médium udržali finančne nad vodou.

Ideály žurnalistiky? Pcha! Nedajte sa vysmiať. Tie sa už do 21. storočia nehodia. Heslo žurnalistiky 21. storočia predsa musí znieť: „Držať hubu a krok! Všetci v jednotnom šíku – hlavne aby boli vedenie redakcie aj vlastníci či mecenáši média spokojní!“ (A ani nám nemusia explicitne hovoriť, ba ani naznačiť, čo si želajú; my už to neraz intuitívne sami vytušíme a preventívne sa prispôsobíme – konformnosť nadovšetko; baťko Mečiar tomu hovoril „etická samoregulácia“.)

Otvorená celospoločenská diskusia? Ešte to by tak chýbalo! Čo sme nejaký vymletý Maduar? My vieme, kde je pravda – a našej názorovej bubline ju znova a znova naservírujeme tak, aby spokojne priadla a obnovila si predplatné na ďalšie obdobie. Že výsledkom je polarizácia spoločnosti, ktorá sa v konečnom dôsledku bude dať rozdeliť do dvoch obrovitánskych, voči sebe nevraživo, ba až vražedne naladených bublín (akými sú tá demokratická a republikánska v USA) – čo nás po tom? No a čo?!

Kedysi by sa ideál žurnalistiky dal vystihnúť slovom nepredpojatosť. Práve nepredpojatosť bola tým, čím si médiá získavali dôveru čitateľského, diváckeho a poslucháčskeho publika. Ale nepredpojatosť v 21. storočí? To hádam žartujete, nie? Nedajte sa vysmiať! Nepredpojatosť by dnes bola skratkou k bankrotu spravodajského média, no nie?

Iba žeby… nie. Ešte stále sa mi zdá, že k želanému cieľu (dôveryhodnosti) sa dá dospieť (iba) poctivou robotou podľa pôvodných ideálov. Hovorí to Štefan Hamran o slovenských policajtoch a dovolím si to povedať aj ja o slovenských médiách. Keby sa na Slovensku našlo jedno či druhé spravodajské médium, ktoré by si do štítu napísalo nepredpojatosť ako svoju primárnu a základnú hodnotu – vari by si získalo svoje vďačné publikum.

Pravda, nepredpojatosť nestačí len deklarovať – musí byť aj verejne kontrolovateľná. Preto som už v blogočlánku z júla 2019 navrhol zriadenie mediálnej funkcie ombudsmana pre nepredpojatosť. Ak je niektoré médium s ambíciou tvorby nepredpojatého spravodajstva dostatočne úprimné, malo by takú funkciu vytvoriť a o jej činnosti sprístupniť verejný odpočet.