Denník N

Jonesová a Partridgeová píšu článok

Ilustračné foto – Willgard Krause/Pixabay
Ilustračné foto – Willgard Krause/Pixabay

Poviedka z prostredia zaostalej žurnalistiky na ospalom, vidieckom americkom stredozápade.

Šéfredaktor Ryan Conneghey do seba hrkol posledný štamprlík, taktne si odgrgol, kývol na rozlúčku barmanke Louise a mierne tackavým krokom sa vydal k lietajúcim dverám zo salóna.

Na zaprášenú ulicu mestečka pražilo júlové slnko. Ako sa vraví, keď si človek „uhne“, vidí aj pouličné lampy dvojmo. Tento efekt, znásobený letnou páľavou, doľahol aj na šéfredaktora Connegheyho.

Vošiel do prízemnej redakčnej budovy, ktorej základy pochádzali ešte zo slávnych pionierskych časov dobývania divokého západu v 19. storočí, a zamieril do svojej rohovej kancelárie, v ktorej bol relatívne izolovaný od redakčného ruchu a spoločnosť mu v nej robilo len zopár ďalších osôb.

Conneghey sťažka zasadol za svoj šéfredaktorský stôl a tľapol naň dlaňou: „Fudge!“

„Áno, pane?“ zdvihol hlavu od svojej práce jeho mladý asistent.

„Zavolajte mi sem redaktorky Jonesovú a Partridgeovú!“

„Hneď to bude.“

O chvíľu sa Fudge vrátil a podržal dvere obom slečnám. Désirée Jonesová i Rebecca Partridgeová boli redakčné elévky – čerstvo vyštudované žurnalistky, mladosť v rozpuku. Písať nevedeli, ale vyzerali skvele.

„Námet na článok!“ zavelil šéfredaktor a obe redaktorky spozorneli.

„Prosím vás, práve som sa vracal z obeda do redakcie a všimol som si na ulici jednu vec… jednu škandalóznu vec… ako to, že máme v našom meste všetky pouličné lampy natreté nazeleno?“

„Nazeleno?!“ zhíkli Jonesová a Partridgeová.

„Presne tak!“ buchol päsťou do stola šéfredaktor. „A ako to, že sme o tomto škandále ešte nenapísali článok?! Žiadam vás čo najskôr o nápravu.“

„Pravdaže, pane,“ povedala Jonesová. „Všetci vieme, že pouličné lampy smú byť natreté jedine namodro.“

„To je jasné – len modrá je prípustná,“ prikývla Partridgeová.

„Tak nech sa páči,“ povedal Conneghey. „Pustite sa do práce – stačí 2000 slov dodnes do uzávierky o šiestej.“

Obe redaktorky sa zvrtli a už boli na odchode z miestnosti, keď sa z jej rohu ozval nesmelý hlások.

„Prepáčte, pane…“

Bol to Bartleby – šťúply starší človiečik so spotenou plešinkou, s krivo nasadenými okuliarmi a s vredom na nose.

„Ja som… ja som nedávno zaregistroval vyjadrenie profesora Hodgepodgea, podľa ktorého je prípustné natierať pouličné lampy ľubovoľnou farbou.“

V redakčnej miestnosti sa na chvíľu rozhostilo ticho. Šéfredaktor gánil na Bartlebyho, potom zagánil na redaktorky a znova na Bartlebyho.

God dammit, čo tým chcete povedať, Bartleby? Ste tu redaktor alebo účtovník?“

„U… ú… úč… účtovník,“ zajachtal sa ostýchavý Bartleby. „Som… som len obyčajný scrivener, nič viac.“

„So will you mind your business, please?!“ Conneghey tresol päsťou po stole.

„Mýlite sa, pán kolega,“ povedala Jonesová Bartlebymu a usmiala sa naňho tak očarujúco, že ten sa od hanblivosti celý začervenal. „Na katedre žurnalistiky – na všetkých prednáškach aj seminároch – nás to jasne naučili a donekonečna nám opakovali, že pouličné lampy sa smú natierať jedine namodro.“

„Ale… a… a… ale,“ zakoktal sa Bartleby, „profesor Hodgepodge, on vyštudoval túto oblasť… Má na ňu, viete, tituly… Navyše je to vedúci Katedry parafernálií Filozofickej fakulty Univerzity Parkinsonovej – možno najväčší odborník na úpravu pouličných lámp v celej krajine! Keď to tvrdí on, tak možno by sme…“

„To nás nezaujíma!“ zahrmel Conneghey na Bartlebyho. „Čo nás po nejakom popletencovi, vraj odborníkovi s titulmi! Takých ‚odborníkov‘ sme tu už mali! Určite chce len vytĺcť prachy z biznisu s natieraním lámp. Nás novinárov neoklame – my to vieme lepšie, veď to my sme v kontakte s národom! Bartleby, na každej univerzite sa nájde zopár vyšinutých prednášajúcich a toto je iste ten prípad…“

„Presne tak, pán Bartleby,“ pridala sa Partridgeová a obdarila Bartlebyho takým šarmantným úsmevom, že z neho pocítil krúženie v hlave. „Úlohou dnešnej žurnalistiky je naučiť našich čitateľov, ako veci majú byť. Potrebujú si prečítať, čo je správne a čo je omyl. V žiadnom prípade nesmieme svojich čitateľov dezorientovať predkladaním rozličných názorov na riešenie otázok. Pred tým nás na katedre žurnalistiky opakovane varovali. To by sme sa spreneverili svojmu poslaniu!“

„Myslíte to dobre, pán Bartleby,“ povedala mu aj Jonesová mäkkým hláskom, sladkým ako med, „ale viete, vy tu sedíte od rána do večera zahrabaný v účtovných knihách a už ste stratili kontakt s dnešným svetom – s modernými trendmi v žurnalistike aj spoločnosti.“

„Musíme čitateľom prinášať správy, aké sú veci naozaj,“ vysvetľovala Partridgeová. „Teda… aké by mali byť,“ poopravila sa. „Bez našej pomoci by čitatelia zostali len nevzdelanou masou, vystavenou napospas manipuláciám, dezinformáciám a konšpiráciám. Je našou svätou povinnosťou proti týmto neduhom bojovať.“

Na tvári šéfredaktora Connegheyho sa začal rozprestierať spokojný úsmev. Zabubnoval prstami na dosku stola.

„Je to tak, Bartleby. Úspech u čitateľov nám dáva za pravdu. Ktorý denník má najviac predplatiteľov v celom štáte?“

„No predsa my!“ odvetila blaženým tónom Partridgeová.

„A ktorý denník zbiera každý rok najviac žurnalistických ocenení?“

„Takisto my!“ takmer zvýskla Jonesová.

„Ale… a… a… ale,“ zajachtal Bartleby, „tie ocenenia udeľuje s nami spriaznená asociácia vyda…“

„Bartleby!“ zahrmel Conneghey. „Will you shut up already?“

Ozvalo sa šťuknutie, z nástenných hodín sa vysunula drevená kukučka a odkukala tretiu hodinu popoludní.

„Désirée!“ zhíkla Partridgeová. „Rýchlo sa vráťme k počítačom – do uzávierky zostávajú už len tri hodiny, a napísať dvojtisícslovný článok, to nie je žart!“

Teraz najčítanejšie

Alexander Avenarius

Prekladateľ, korektor, tlmočník, učiteľ jazykov, správca serverov. Milovník elektronickej literatúry a mobilných prístrojov (čiže digitálny knihomoľ), študent filozofie a filmov, polyglot, grafoman, hobby-recenzent. Tvorca alternatívneho rozloženia slovenskej klávesnice. Môj alternatívny blog je na adrese extempore.top. Svoje knižné, filmové a iné recenzie posielam – vzhľadom na prehlbujúcu sa nefunkčnosť portálov IMDb a Amazon – aj do blogu AveKritik.com.