Denník N

Prečo už nečítam papierové knihy

Bojkotuje vydavateľstvo Veda elektronickú literatúru? Ani novú publikáciu M. Djovčoša a P. Švedu, ani minuloročný prelomový etymologický slovník od Ľ. Králika si čitateľ stále nemôže zakúpiť v elektronickej verzii. (Databáza etymologického slovníka chýba aj na korpus.sk.)
Bojkotuje vydavateľstvo Veda elektronickú literatúru? Ani novú publikáciu M. Djovčoša a P. Švedu, ani minuloročný prelomový etymologický slovník od Ľ. Králika si čitateľ stále nemôže zakúpiť v elektronickej verzii. (Databáza etymologického slovníka chýba aj na korpus.sk.)

Martin Djovčoš a Pavol Šveda vydali zaujímavú knižku o prekladaní a tlmočení na Slovensku, no čitateľ si ju v elektronickej podobe kúpiť nemôže. Zdá sa, že v našej krajine ide o častý nezdravý jav či zaostávanie za svetovým trendom.

Obsah článku
  1. Vyznačuj si, koľko chceš
  2. Skladnosť versus vôňa (a či smrad)
  3. Najnočnejší z nočných
  4. Strach z elektronických vydaní?
  5. Papierová kniha na dopyt
  6. Knižky nie sú gramoplatne
  7. Širočizný katalóg
  8. Aj na tablete sa dá „ručne písať“!
  9. Ústa sú rýchlejšie než prsty
  10. Študijné video-selfíčka

Čítanie kníh vnímam ako dialóg čitateľa s autorom knihy – nie ako monológ autora smerom k čitateľovi, ktorý len pasívne „načúva“ (číta). A keď je to dialóg, čitateľ si svoje vlastné repliky dialógu musí vedieť niekde pohotovo a časovo efektívne zaznamenať. Papierová kniha v tomto žalostne zlyháva, no e-kniha práve naopak – práve vďaka e-knihám sa naplno môže rozvinúť virtuálny dialóg čitateľov s autormi. (Čo má – ak si smieme dovoliť úvodný žartík – tú výhodu, že keď čitateľ pri štúdiu knihy „vedie dialóg“ či učenú škriepku s niektorým z klasikov, klasik už „nemôže odvrávať“, lebo je dávno mŕtvy!)

Keď čítam, želám si to užitočné či krásne z knižiek natrvalo zachytiť – v podobe citátov či svojich bezprostredných reakcií na čítané. Toto robiť s papierovou knihou a s e-knihou je asi taký rozdiel, ako jazdiť na kolobežke a letieť na rakete. Nič proti kolobežkám! Aj ony majú svoje čaro. Najvyššou prioritou pre mňa je však efektívnosť zachytávania citátov a zhotovovania poznámok pri štúdiu literatúry – preto som musel papierové knihy v 21. storočí opustiť.

„Morálne právo“ skritizovať nedostatky papierových kníh mi asi nikto neuprie: kedysi boli pre mňa takmer všetkým. Keď sa ešte aj taký skalný fanúšik papierových kníh rozhodne celkom sa ich vzdať, musí to mať nepriestrelné dôvody. Ony a nie malá kancelária sú príčinou, prečo som bratislavským knižniciam venoval stovky svojich papierových kníh, hoci som si ich v 90. rokoch krvopotne a za ťažké peniaze ponakupoval. Kto však mohol tušiť, že príde vynález e-kníh?

1. Vyznačuj si, koľko chceš

Používať na vyznačovanie dôležitých pasáží v papierových knihách zvýrazňovače (tým skôr rôznych farieb) je riadna oštara – a nedá sa to robiť s požičanou knihou. Dá sa to urobiť len jediný raz a kniha je vzápätí „zničená“, lebo sa zmenila na „jednorazový produkt“ ako obal od mlieka – už si ju celú dočarbanú nikto iný čítať nebude. V elektronickej knihe sa však všetky zvýraznenia dajú jedným ťuknutím na tlačidlo znova odstrániť. Staršie zvýraznenia sa dajú aj dodatočne upravovať, pôvodnú farbu zvýraznenia je ťuknutím možné zmeniť na inú… Prst nám poslúži ako zvýrazňovač mnohých farieb.

Do e-knihy je popri zvýrazňovaní možné vkladať svoje vlastné poznámky v neobmedzenej dĺžke, kým do papierovej knižky sa poznámky dajú vpisovať len neprehľadne, do stiesneného priestoru medzi riadkami či na okrajoch papierovej stránky, prípadne si ich treba zapisovať celkom inam – napríklad do separátneho zošita či poznámkového bloku, no z toho vyplýva nevyhnutnosť prácneho zaznamenávania prepojení medzi poznámkovým blokom a papierovou knihou: ktorá poznámka sa viaže ku ktorej stránke knihy, ku ktorému odseku a slovu. Výsledkom je chaos, neprehľadnosť a dezorganizácia poznámok. Naproti tomu v e-knihe ďobneme prstom na príslušnú stránku, odsek či slovo a vložíme poznámku v ľubovoľnej dĺžke a v prehľadnom formátovaní.

Ďalšou monumentálnou výhodou elektronických poznámok je to, že ak sa pisateľ pomýli, stačí stlačiť tlačidlo a vrátime sa o krok späť – prípadne až celkom na začiatok k prázdnemu listu poznámkového bloku. Nič podobné nefunguje na papieri. Ak sa pisateľ pomýli pri písaní poznámky na papieri, vrátiť chybu nemôže – zostáva mu len škrtať a namáhavo prepisovať (čím znova utrpí prehľadnosť a organizácia poznámok), prípadne stránku z poznámkového bloku vytrhnúť, zlostne pokrkvať a zahodiť. Ak pisateľ dodatočne zistí, že medzi prvú a druhú vetu poznámky by sa hodilo vložiť ešte jednu vetu, na papieri je to katastrofa – treba používať hviezdičky a značky, aby sa naznačili vsuvky do pôvodne napísaného. V elektronickom poznámkovom bloku však žiadny problém – kedykoľvek sa do napísaných poznámok dajú vsunúť dodatočné pasáže (bez ohľadu na to, či sme text poznámky naťukali na klávesnici alebo „ručne načarbali“).

2. Skladnosť versus vôňa (a či smrad)

Nezabudnime na ďalšiu enormnú výhodu e-kníh, hoci tá je pre mňa až sekundárna: skladnosť. V 90. rokoch som bol „známy“ tým, že všade (aj do zahraničia) som zvykol cestovať s kabelami natrieskanými knihami a slovníkmi. V 21. storočí môžem cestovať len s tenkou doštičkou tabletu (dokonca aj mobilný telefón by to zvládol), cez ktorú môžem pristupovať ku kompletnému archívu svetovej literatúry vrátane slovníkov a encyklopédií, pričom mobilný prístroj slúži zároveň aj ako poznámkový zošit, pero a diktafón. Cesta späť k papierovým knihám je (pre mňa) nemožná.

Často spomínanú údajnú „vôňu“ papierových kníh si rád odpustím, keďže zrejme najčastejšie čítam klasikov v pôvodných vydaniach, pri ktorých už o vôni nemôže byť reč – po mnohých desaťročiach pobytu v knižnom regáli sa už dávno premenila na zápach a prach, ba priam na špinu ako z komína. Na tablete si však môžem vychutnať napríklad aj digitálne faksimile pôvodného vydania Goetheho v nemeckom origináli (v švabachu!) presne v tom (vyfotografovanom) výzore, aký mala knižka za Goetheho života. Na tablete môžem aj po grafickej stránke vidieť to isté, čo videl čitateľ pred 200 rokmi – no nesmrdí to, nezanecháva to černotu na prstoch a je to ľahučké aj pri 600-stranovom zväzku vybraných spisov. Raj pre digitálneho knihomoľa! A ešte si do takého prastarého pôvodného vydania môžem ľubovoľne čarbať poznámky či farebne v ňom zvýrazňovať obľúbené pasáže, za čo by mi v papierovej knižnici odtrhli hlavu alebo ma rovno udali na polícii.

Nezanedbateľná je aj otázka hmotnosti: Tolstého 1000-stranová Vojna a mier váži v elektronickom vydaní na doštičke tabletu rovnako málo gramov ako Hemingwayov tenučký Starec a more. Zato čítať papierové bachanty s mnohými stovkami stránok, nutnosť neustále bachant pred sebou držať alebo si ho aspoň pridržiavať (prípadne naň zháňať stojan), namáhavo v ňom otáčať stránky a držať ho roztvorený, aby sa stránky samy od seba neprevracali – to všetko môže byť riadna oštara a čitateľovi papierových kníh neraz z toho všetkého oťažejú ruky; o ergonómii môžeme len snívať.

3. Najnočnejší z nočných

Keď už je reč o posteli: pri čítaní papierových kníh v posteli ma vždy rozčuľovalo, že knihu bolo treba neustále natáčať smerom k nerovnomernému zdroju svetla (typicky k nočnej lampe, ktorá zvykne byť umiestnená len na jednej strane postele). No aj pri dennom svetle v interiéri je často nevyhnutné obracať sa s knižkou smerom k zdroju svetla – k obloku. Na stránky papierovej knihy zvyknú dopadať rušivé tiene podľa toho, ako práve človek knihu pred sebou drží… Ak si chce čitateľ užiť rovnomerné svetlo z nočnej lampy či z obloka, musí knihu pri čítaní držať viac-menej strnulo v nezmenenej polohe – tým skôr sa unaví. Nič z toho nehrozí (ak práve nejde o staromódnu nepodsvietenú čítačku typu Kindle s „elektronickým atramentom“) pri modernom tablete, ktorý „sám sebe svieti“, a tak na čítanie v posteli netreba už ani nočnú lampu a tablet je možné držať v ľubovoľnej polohe – jeho polohu pri čítaní je v súlade s ergonómiou možné často obmieňať.

Za tmy hovoríme, pravdaže, o čítaní v nočnom režime – teda so svetlými písmenami textu na tmavom pozadí. Ožarovať sa za tmy svietiacou doskou by bolo pochabé – no čítanie elektronických kníh v nočnom režime dokáže byť podľa mojich skúseností voči zraku ešte šetrnejšie než tradičné „sliepňanie“ na bielu stránku papiera pod nočnou lampou. Platí to najmä o „najnočnejšom z nočných“ režimov: na displejoch AMOLED (typicky od Samsungu) je možné celkom vypnúť podsvietenie pozadia textu a jediné, čo zostane svietiť v tmavej izbe, sú písmenká textu, ktorý čítame. Tomu sa povie intímny zážitok z literatúry! A s ničím voči zraku šetrnejším som sa vo večerných či nočných podmienkach zatiaľ nestretol.

4. Strach z elektronických vydaní?

Na Slovensku akoby prevládala počiatočná fóbia z e-kníh: „Prvý, kto si kúpi e-knihu, ju určite zavesí na pirátsky server, a potom si ju už nekúpi vôbec nikto ani elektronicky, ani na papieri!“ Nechcem to riziko ani zľahčovať, lebo ktovie – možno najmä takého knižného mikrotrhu, akým je náš slovenský, sa týka v zvýšenej miere. Myslím si však, že skôr či neskôr sa stane neprijateľným, aby kniha vyšla len na papieri a nie aj elektronicky.

V zahraničí – napríklad na americkom Amazone – je už bežný štandard, že každá nová knižka vyjde nielen na papieri, ale aj elektronicky. Čitateľ si tak môže vybrať, ktoré vydanie si kúpi. Ceny oboch vydaní bývajú viac-menej rovnaké; už teda nejde ani tak o porovnávanie skutočných nákladov na vydanie knihy (sú dramaticky nižšie pri e-knihách), ale ide hlavne o to, aby autor knihy dostal za svoju snahu zaslúžený honorár.

Pod elektronickým vydaním máme na mysli formát EPUB – nie PDF, ktorý je len zrkadlovým preklopením papierovej knižky do digitálneho súboru. Knižku M. Djovčoša a P. Švedu som si v knižnici musel svojpomocne „naskenovať“ mobilom v apke FineScanner a získať tak aspoň improvizovaný súbor PDF. Nie, následná automatická konverzia do optimálneho formátu EPUB by (napriek nespornej kvalite technológie OCR od firmy ABBYY) nepriniesla úhľadný, použiteľný výsledok a na manuálne úpravy svojpomocne mobilne naskenovaných knižiek nemám čas ani chuť.

5. Papierová kniha na dopyt

V budúcnosti bude čoraz zriedkavejšie, aby niektorá kniha vyšla len v jedinom vydaní – papierovom. Ak sa nebodaj stane, že vyjde len v jednej mutácii, v budúcnosti to zrejme bude naopak: knižka vyjde najskôr len v elektronickom vydaní a v papierovom až potom, keď sa ukáže, že je oň dostatočný záujem u budúcich čitateľov (kupcov). Vydavateľstvá sa – najmä pri menšinových žánroch – čoraz menej budú odvažovať už vopred tlačiť knihy na papier (drahá záležitosť!) bez záruky, že si ich aj niekto kúpi. Papierová kniha sa čoraz viac bude dostávať do pozície gramoplatne – produktu pre „staromilcov“ či (povedané lichotivejšie) „fajnšmekrov“.

Budúcnosť vidím – najmä pri vydávaní spomínaných menšinových žánrov, medzi ktoré (žiaľ!) treba zaradiť aj literárnu klasiku – skôr v modeli „na dopyt“ (on-demand). Na americkom Amazone aj toto už funguje: mnohé tituly sú síce ponúkané na predaj v papierovej aj v elektronickej verzii, ale papierová verzia fyzicky neexistuje. Až v okamihu, keď si čitateľ papierovú verziu na webstránke Amazonu kúpi a zaplatí za ňu, bleskurýchlo sa roztočia tlačiarenské stroje a za deň či dva je papierová knižka na svete a odoslaná poštou čitateľovi. Rozdiel oproti tomu, keby bola už vopred vytlačená a čakala na kúpu v sklade, je pre koncového zákazníka – čitateľa prakticky nepostrehnuteľný.

Na papierové vydanie stačí, keď má vydavateľ k dispozícii hotový súbor PDF. V okamihu, keď si čitateľ papierovú knižku zakúpi (teda objedná cez webstránku) a „zaštrngoce pokladnička“, vydavateľ len (obrazne povedané) stlačí tlačidlo a kniha sa môže bleskurýchlo vytlačiť, bez rizika finančnej straty.

6. Knižky nie sú gramoplatne

Analógia medzi papierovými knihami a gramoplatňami však pokrivkáva, lebo sú tu aj podstatné rozdiely. Podľa audiofilov je predsa len určitý akustický kvalitatívny rozdiel medzi zvukom z LP, neskôr z CD a napokon z MP3. (Pred LP by sme asi ešte mali zaradiť osobnú návštevu koncertu a v hierarchii koncertov vyzdvihnúť na piedestál tie, ktoré sú „unplugged“.) Vraj ide o postupnú degradáciu zvukovej kvality z desaťročia na desaťročie. (No máme tu aj novší digitálny formát FLAC, ktorý ten degradujúci vývin zvrátil.) V hudbe by sa teda dalo tvrdiť, že elektronizáciou trpí samotný obsah umeleckého diela – to, čo je mu (hudobnému dielu) najvlastnejšie, čo je jeho jadrom: čiže zvuk. Pri elektronickej literatúre to však podľa mňa neplatí. Či čítam knihu na papieri, či na displeji – z hľadiska obsahu textu (ba aj ilustrácií) je to nepodstatné. Papier či displej je len médium, ale médium (nosič) sa samotného literárneho obsahu (slov ani obrázkov) nedotýka.

Pokiaľ ide o ilustrácie, e-knihy môžu byť graficky spracované rovnako nádherne ako papierové knihy. A navyše môže byť každá e-kniha celofarebná, s čím sa pri papierových knihách (ak práve nejde o encyklopédie či výpravné obrazové publikácie s vysokou cenovkou) vzhľadom na drahú farebnú tlač stretávame zriedkavo.

Bežným predsudkom je, že „niektoré knihy (napríklad s mnohými tabuľkami a grafmi) sa lepšie čítajú na papieri než digitálne“. V skutočnosti sa však všetko, čo sa dá dostať na papier, dá rovnako efektívne (podľa mňa ešte efektívnejšie) dostať aj do e-knihy vo formáte EPUB. O čo prehľadnejšie môžu byť práve tabuľky a grafy vďaka celofarebnému prevedeniu! Najmä keď je reč o štandardnom 10-palcovom či aj 8-palcovom tablete, ktorého veľkosť zodpovedá veľkosti typickej papierovej knihy, nebude so zobrazením tabuliek či grafov žiadny problém, pričom na ešte väčšom displeji, napríklad na skvostnom ozrutnom 13-palcovom iPadu Pro, sa rozžiaria tak, že papier vybledne od závisti. Všetko závisí od kvality interného kódu EPUB – to je presne to, čo nedokáže zaistiť automatický konvertor a čo musí zabezpečiť odborník. Tak ako sa správny a štandardný kód webstránky dá kontrolovať validátormi kódu HTML, existujú aj validátory kódu EPUB.

7. Širočizný katalóg

Príjemným dôsledkom „e-bookovej revolúcie“ je pokles (hoci relatívne mierny) cien kníh, no najmä dramatické rozšírenie dostupnosti všakovakej literatúry aj z iného konca zemegule bežnému čitateľovi na Slovensku. Dnes si každý z nás môže za ceny obvyklé na Slovensku zakúpiť aj e-knihy zo zahraničia (európskeho i zámorského), ku ktorým by nemal šancu sa dostať ešte v „papierovej ére“ 90. rokov minulého storočia. Preferovanie e-kníh sa teda nedá označiť za „pohodlnosť“ čitateľa či za jeho prehnanú snahu šetriť peniaze – pri množstve titulov je e-kniha skrátka jedinou reálnou možnosťou, ako sa k čítaniu danej knižky dostať. Mnohé papierové vydania sa už vypredali, knižnice z nich majú len obmedzený počet exemplárov (obľúbené tituly sú pritom večne vypožičané a na návrat požičaného exemplára treba čakať aj mesiace…) a ďalšie papierové vydanie je v nedohľadne (možno už nikdy nepríde) – vtedy je elektronické vydanie jedinou spásou.

Ak je Amazon niekedy obviňovaný z „monopolizácie knižného trhu“, treba podotknúť, že sprostredkovane ponúka aj knihy od malých a nezávislých vydavateľstiev a kníhkupectiev. (Také knihy sú teda za istý poplatok vedené v ponuke na webstránkach Amazonu, ale predávajú ich drobné nezávislé kníhkupectvá prostredníctvom Amazonu.) Toto uvádzam, hoci sa nemôžem označiť za fanúšika Amazonu – prekáža mi napríklad to, že e-knihy predáva vo svojom vlastnom formáte (ktorý je variantom formátu MOBI); ten si vždy po kúpe e‑knižky z Amazonu musím svojpomocne skonvertovať na optimálny formát EPUB. Konverzia z formátu MOBI do EPUB je však (na rozdiel od konverzie z PDF do EPUB) možná bezproblémovo za pár sekúnd a zvládne ju aj softvér (napríklad Calibre) bez manuálnej asistencie človeka.

Šírka katalógu je horúcou témou aj pri literatúre vydávanej v slovenčine. Veď si len spomeňme na takzvanú „povinnú literatúru“ na školách: keby tu nešlo o celonárodné pokrytectvo („povinnú literatúru“ aj tak – ako postrehol už bard Satinský – takmer nikto nečíta a len sa „odpisujú obsahy obsahov“ z „čitateľských denníkov“) a všetci školáci (vrátane vysokoškolákov) by sa zrazu rozhodli si požadované tituly naozaj prečítať v papierových vydaniach – boli by bez šance. Jednoducho nie je k dispozícii dostatočný počet (ani v knižniciach, školských či verejných, a už vôbec nie v kníhkupectvách) papierových výtlačkov „povinnej literatúry“ pre všetkých školákov. Ale v elektronickej literatúre? Žiadny problém – kto bude mať skutočný záujem, stlačí jedno tlačidlo a má možnosť prečítať si knižku bez podvádzania vyučujúcich.

8. Aj na tablete sa dá „ručne písať“!

Vo facebookovej diskusii o výhodách/nevýhodách elektronických/papierových kníh sa objavili viaceré scestné predstavy o čítaní na mobilných prístrojoch. Jednou z nich je, že sa na mobilnom prístroji vraj dá písať len pomocou klávesnice (softvérovej na displeji či externej hardvérovej). To je však omyl – na tabletoch a mobiloch sa dá rukou (prstom či stylusom) písať, čarbať rovnako ako v papierovom zošite či zápisníku. Existuje nespočetné množstvo apiek, ktoré toto umožňujú (mimo e-kníh používam na čarbanie ako poznámkové bloky apky neu.Notes v iOS a Squid v Androidovi); čarbanie poznámok umožňujú aj kvalitnejšie softvéry na čítanie e-kníh. Čitateľ sa teda môže rozhodnúť, ako si poznámku zaznamená: ťukaním do softvérovej klávesnice (čo je pomalšie, no ak si potrebujeme zaznačiť len zopár slov, nezdržiava to, najmä pri používaní kvalitnej, teda nie tej predinštalovanej, prediktívnej klávesnice ako SwiftKey) – alebo čarbaním, teda ručným písaním, pri ktorom je nulový rozdiel oproti písaniu do papierového zošita či bloku. Ak je rozdiel, tak pozitívny v prospech e-zápisníka: lebo na načarbanie poznámky už nepotrebujeme pero, ale stačí nám prst! A jeden prst dokonca funguje ako pero mnohých farieb (ba funguje aj ako guma!), podľa aktuálnej potreby.

Aké otravné bolo ešte v 90. rokoch, keď som si neustále musel kupovať nové (a kvalitné!) tuhy do pier, pričom, pravdaže, pero neraz prestane písať v najnevhodnejšom okamihu! Na kupovanie (a používanie) farebných pier/túh sa človek rovno vykašle – je to náročné aj na čas, aj (v konečnom dôsledku) na financie. Jednofarebné poznámky sú však vždy neprehľadnejšie než viacfarebné.

9. Ústa sú rýchlejšie než prsty

No akokoľvek je čarbanie rukou (na tablete či na papieri) alebo ťukanie profesionálnou 10-prstovou metódou rýchle, celkom najrýchlejší spôsob, ako si zaznamenať spontánnu reakciu, myšlienku pri čítaní knižky, je tú reakciu či myšlienku (najmä ak je dlhšia) do tabletu či mobilu nadiktovať. Tu už papierová kniha celkom kapituluje a nemá šancu konkurovať e-knihe. Teraz, keď už mám knižku M. Djovčoša a P. Švedu k dispozícii vo formáte PDF, môžem na ktorejkoľvek strane knižky, na ktoromkoľvek riadku len ťuknúť prstom a nahrať si k danej vete, pasáži svoju vlastnú reakciu v zvukovej podobe. (Zbierka takýchto spontánnych a bezprostredne zaznamenaných zvukových poznámok môže neskôr poslúžiť ako surovina na napísanie recenzie dočítanej knihy.)

Do budúcnosti by sa žiadalo vylepšiť „technický“ aspekt – kde sa zvukové poznámky ukladajú. Knižka M. Djovčoša a P. Švedu má u mňa po svojpomocnom mobilnom naskenovaní okolo 32 megabajtov, čo je samo osebe na knižku priveľa, ale v praxi pri čítaní to neprekáža. (Moderný tablet nevníma rozdiel medzi knižkou v rozsahu 1 megabajt či desiatok megabajtov.) No ak začneme ešte aj multimediálne poznámky ukladať priamo do knižky, jej veľkosť v megabajtoch bude nepríjemne – a celkom zbytočne – narastať.

Tu sa teda prihováram skôr za také riešenie, aby sa zvukové poznámky, ktoré si pri čítaní knihy nahrávame, neukladali priamo do súboru s textom knižky, ale automaticky sa odosielali na osobný externý „oblak“ – teda do cloudového úložiska, ktoré má čitateľ k dispozícii. Platím si 99 € ročne za terabajtové cloudové úložisko od Dropboxu. Preto by som privítal, keby sa zvuková poznámka, ktorú si nahrám pri čítaní knižky, uložila do Dropboxu namiesto priamo do súboru s knižkou; samozrejme, odkaz na zvukovú poznámku by naďalej bol umiestnený na konkrétnej stránke a v konkrétnom riadku knihy. Textové odkazy („klikateľné“ či „ťukateľné“ hyperlinky) na zvukové poznámky teda musia zostať priamo v súbore s knižkou (EPUB či – núdzovo – PDF); len samotné zvukové súbory, teda typicky MP3, by bolo vhodné ukladať mimo knižky v externom cloudovom úložisku. Na takomto optimálnom prepojení textového súboru s externe ukladanými zvukovými poznámkami musia ešte autori softvérov elektronických čítačiek popracovať a s niektorými z nich v tomto smere komunikujem.

10. Študijné video-selfíčka

Analogicky nič principiálne nebráni ani tomu (hoci mňa osobne to najmä pri pomyslení na vlastnú vizáž neláka), aby sme si pri čítaní kníh zhotovovali dokonca aj video-poznámky (video-selfies?!), pričom znova by sa video-poznámka neuložila priamo do súboru s textom knižky. Uložil by sa doň len odkaz na video-poznámku, no ona samotná (teda video-súbor, typicky vo formáte MP4) by sa automaticky odoslala do osobného konta čitateľa u niektorého z poskytovateľov bezplatných cloudových video-úložísk (YouTube, Vimeo…).

Teraz najčítanejšie

Alexander Avenarius

Prekladateľ, korektor, tlmočník, učiteľ jazykov, správca serverov. Milovník elektronickej literatúry a mobilných prístrojov (čiže digitálny knihomoľ), študent filozofie a filmov, polyglot, grafoman, hobby-recenzent. Tvorca alternatívneho rozloženia slovenskej klávesnice. Môj alternatívny blog je na adrese extempore.top. Svoje knižné, filmové a iné recenzie posielam – vzhľadom na prehlbujúcu sa nefunkčnosť portálov IMDb a Amazon – aj do blogu AveKritik.com.