Ohúrme neprajníkov nepredpojatosťou!

Po úmornom dni strávenom nad počítačom som sa zastavil u profesora, ktorého meno tu radšej nenapíšem. Ten ma na záver pracovného týždňa už celkom dorazil a poriadne mi vyčistil žalúdok…

„Zle diskutuješ! Dobrovoľne hádžeš do žita možno najmocnejšiu zbraň rétoriky, aká existuje!“

To je aká?

„To je taká, že v priebehu diskusie neustále sebe i ostatným pripomínaš, že sa môžeš celkom mýliť a pravdu môže mať druhá strana.“

To má byť „silná“ zbraň? Nie je to skôr slabosť? Nebyť si istý tým, čo hovorím?

„Spočiatku to tak môže pôsobiť. Ak však v tej stratégii vytrváš, nakoniec sa ukáže víťaznou.

Každý trubiroh dokáže zaujať vyhranené stanovisko k čomukoľvek. Nie je umenie pridať sa k jednému alebo k druhému vyhranenému táboru pri diskusii o čomkoľvek. Na dôvody sa ťa veľmi pýtať nebudú – stačí im, že sa k nim pridáš. Inštinktívnej potrebe ‚zaradiť sa‘ sa podriaďujú takmer všetci.

Kto chce vyniknúť, nemal by robiť to, čo robia všetci. Navrhujem ti, aby si radšej robil to, čo nerobí takmer nikto: uznaj si, že o tom, o čom ostatní tak vášnivo diskutujú, nemáš dostatok informácií na to, aby si sa mohol pridať k jednému či k druhému táboru. Nauč sa pravidelne hovoriť ‚neviem‘, keď sa ťa pýtajú, aký je tvoj názor na sporné otázky. Slovo ‚neviem‘ je muníciou najmocnejšej zbrane rétoriky.“

Keby som stále hovoril „neviem“, asi ma budú považovať za hlupáka alebo pokrytca, ktorý je alibista a skrýva svoje skutočné názory. „Chce byť so všetkými zadobre, tak na nič nemá názor.“

„Čo ťa po tom? Radšej sa orientuj podľa iného vzoru – podľa Sokrata. Ten na slove ‚neviem‘ vybudoval celú svoju filozofiu.

Ver mi, že sa to nakoniec oplatí. Mám priateľov a kolegov, ktorí za mnou chodievajú, aby som ich ‚rozsúdil‘, keď sa o niečom škriepia. Čo myslíš, prečo za mnou chodievajú? Lebo vedia, že sa väčšinou nepridám ani k jednej, ani k druhej strane. Väčšinou sa im len ospravedlním, že ich ‚rozsúdiť‘ nedokážem, ale uvediem im aspoň argumenty, prečo by mohla mať pravdu jedna strana a prečo by pravdu mohla mať aj druhá strana. Poviem im aj to, čo sa mi nepozdáva na argumentoch jednej aj druhej strany. Takúto nepredpojatú spätnú väzbu si vážia, lebo inak sa v živote väčšinou stýkajú len s ľuďmi, ktorí s nimi buď nadšene súhlasia, alebo prudko nesúhlasia. Niekedy vidím až úžas v očiach človeka, keď mu hovorím, že uznávam, že môže mať pravdu, hoci si ten človek uvedomuje, že osobne inklinujem skôr k opaku jeho názorov. Ohúrme svojich neprajníkov svojou nepredpojatosťou!“

Ak je to taká mocná zbraň, prečo ju ľudia nepoužívajú?

„Treba mať odvahu, hneď v dvoch smeroch. Prvý si už spomenul: ľudia sa boja povedať ‚neviem‘, lebo sa obávajú, že im to poškodí imidž. Zabudli, že práve na slovko ‚neviem‘ bol Sokrates najviac hrdý.

Druhý dôvod je davový inštinkt. Ak 50 ľudí okolo teba nadšene tlieska, treba mať odvahu, aby si netlieskal s nimi. Ak 50 ľudí okolo teba zúrivo píska, treba mať odvahu, aby si nepískal s nimi. A úplne najhoršie je, keď stojíš medzi dvoma tábormi – jeden tlieska a druhý píska, ale ty nemáš chuť ani tlieskať, ani pískať! Možno ťa téma, ktorá zdanlivo celý svet rozrušuje a ktorú považuje za životne dôležitú, nezaujíma; možno ‚nevieš‘ zaujať stanovisko. Potom si neznepriatelíš len 50 ľudí z jedného tábora, ale všetkých 100 ľudí z obidvoch táborov naraz.

Treba mať odvahu. Tvoji najbližší ľudia, tvoja rodina, tvoji kolegovia, zamestnávatelia… všetci od teba implicitne očakávajú, že s nimi budeš súhlasiť vo veciach, ktoré oni považujú za ‚kľúčové‘. Už to, že veci, ktoré považujú za ‚kľúčové‘, pre teba možno až také dôležité nie sú, môžu vnímať ako ‚zradu‘ – bez ohľadu na to, aký je tvoj postoj k samotnej veci.“

Máte akúsi pochmúrnu náladu.

„Nad liberálnou demokraciou sa zmráka a dôvera v tradičné spravodajské médiá upadá.“

To je nejako prepojené?

„To si píš! Masmédiá sú kolektívnou formou rétoriky a platí o nich to, čo sme si práve povedali o diskusii na rovine jednotlivcov. Ak do diskusie ideš s tým, že si neochvejne presvedčený o svojej pravde a už vopred poznáš odpovede na otázky, o ktorých sa diskutuje, tak nediskutuješ – odpudzuješ! A tvoja dôveryhodnosť upadá.“

Taký prístup vidíte u médií?

„To si píš! Niekedy sa vo svete niečo prihodí a je to na zošalenie, lebo neviem, na ktorý zdroj spravodajstva sa mám obrátiť. Chcem zistiť fakty, ale kamkoľvek siahnem, už vidím fakty zmiešané s hodnotiacimi úsudkami! Dajte mi čisté fakty – ja už si úsudok o nich spravím sám! Volám po tradičnej žurnalistike a striktnom oddeľovaní spravodajstva od komentárov. Po tom, ako sa zoznámim s čistými faktmi a utvorím si na ne vlastný názor, si rád prečítam aj prípadné komentáre v separátnej rubrike (podľa možnosti rôznorodé komentáre), ktoré môžu môj vlastný názor skorigovať alebo aj celkom zvrátiť.“

Nie je to naivná predstava? Naozaj sa podľa vás dá dôsledne oddeľovať spravodajstvo od komentárov? Veď už len výber faktov, ktoré v spravodajstve médium prezentuje, je výsledkom subjektívneho úsudku a…

„Stopercentne dôsledne sa spravodajstvo od komentárov oddeliť nedá. Ale konzument spravodajského média by mal vždy cítiť, že sa médium o takéto striktné oddelenie neúnavne snaží. Dnes však z médií cítiť skôr pravý opak! A kam to vedie? Sleduješ situáciu v Spojených štátoch?“

Jasné.

„Situácia vo svete amerických médií sa v polovici 90. rokov zásadne zmenila založením televíznej spravodajskej stanice Fox News. Dala si – hoci nie explicitne, ale implicitne – za cieľ prezentovať spravodajstvo z konzervatívneho pohľadu na svet. Do založenia Fox News existovali v americkom televíznom svete ‚médiá‘ – ale po založení Fox News už existujú ‚konzervatívne‘ médiá (to je prakticky Fox News) a ‚liberálne‘ médiá (to sú prakticky všetky ostatné). Diváci týchto dvoch odnoží televíznych médií žijú v paralelných vesmíroch. Diskusia medzi oboma tábormi sa už nekoná – vymieňajú sa len urážky a osobné útoky. (Zatiaľ slovné útoky, ale po najbližších voľbách možno nastúpia aj telesné.) Každý čerpá ‚spravodajstvo‘ z tej odnože médií, ktorá je v súlade s jeho svetonázorom.

Situáciu v tomto smere ešte zhoršil vynález internetu (umožňuje nám čerpať informácie výlučne zo zdrojov, ktoré nám vyhovujú, a ignorovať informácie, ktoré našim názorom odporujú) a celkom najviac vynález Facebooku a Twitteru. Čo je základný princíp Facebooku? Že ‚lajkuješ‘ to, čo sa ti páči. Na svojej časovej osi potom vidíš väčšinou len to, čo sa ti páči. Mnohí ľudia dnes ako zdroje spravodajstva používajú len také, ktoré sú predpojaté rovnako ako oni sami. Hovorí sa tomu ‚zvuková komora‘, po anglicky doslova ‚komora ozvien‘ (echo chamber). Chceš od iných počuť len to, čo sám hovoríš. Ale múdry človek chce počuť skôr opačné názory, ako má on sám, lebo len konfrontáciou s opačnými argumentmi môžeme otestovať silu vlastných argumentov.“

Dá sa ľudí vylákať, aby zo „zvukových komôr“ znova vystúpili „na svetlo sveta“ medzi ostatných ľudí, ktorí majú iné názory? A neposielali ich za to hneď do plynu?

„Áno, dá. Systematickým budovaním vlastnej dôveryhodnosti, a tá sa buduje vášnivým sledovaním nepredpojatosti, akoby bola lovná zver. Píšeš blogy na Denníku N. Vieš, čo sa mi na Denníku N nepáči, napriek tomu, že sa mi to páči?“

Čo také?

„Že prakticky so všetkým, čo si v Denníku N prečítam, súhlasím! Poznáš tú ich rubriku, kde každý týždeň štyria ľudia glosujú, čo zaujímavé sa za týždeň stalo?“

Áno, to je táto.

„Skvelá rubrika! Vždy sa na nej nachechcem do sýtosti. Ale zároveň ma znepokojuje. Prečo? Lebo tí ľudia prakticky všetci vyjadrujú rovnaké názory, len s drobnými variáciami. A keby sa na zhrnutie týždňa spýtali mňa, bol by som piaty do partie! Znova na tú istú nôtu! Pre koho však takto glosujeme? Len pre nás samotných, ktorí sme zavretí v tej istej zvukovej komore!“

Hádam by ste len nechceli v tej rubrike čítať Blahove alebo Kotlebove názory.

„Nemusíš hneď vyťahovať extrémy. Ale určite by sa dali udalosti týždňa hodnotiť aj z iných – a pritom nie uletených – perspektív, nielen z tej liberálnej, či ako znejú nové dehonestujúce synonymá: slniečkari, kaviareň. Anketa o postojoch slovenských politikov k americkým voľbám ma potešila, paleta názorov v nej je široká. Je dobré, že v Denníku N občas možno čítať dokonca aj texty od smeráckych politikov ako Zala a Flašíková-Beňová, hoci je to relativizované faktom, že sami sú vo svojej strane vyvrheľmi.

Denník N svoju reklamnú kampaň stavia na slogane: ‚Sme nezávislí!‘ Myslím si však, že dnešný človek hľadá (možno podvedome) v prvom rade médiá, ktoré o sebe popravde a s hrdosťou môžu vyhlásiť: ‚Sme nepredpojatí!‘“

Znepokojujú vás nadchádzajúce americké prezidentské voľby?

„Trumpovo víťazstvo by som považoval za katastrofu. Na vzostup používa rovnaké mechanizmy ako Adolf Hitler v 30. rokoch minulého storočia – demokratické mechanizmy, s cieľom na záver operácie demokraciu, ktorá ho vyniesla nahor, odstrániť. Aj na osobnej rovine diagnostikujem u Trumpa podobnú psychózu, aká bola zjavná u Hitlera. No nie zjavná pre všetkých: tak ako Hitlerov nástup k moci nadšene privítali mnohí nemeckí intelektuáli, aj Trump má priaznivcov medzi intelektuálmi – nie sú to len nevzdelaní belosi z vidieka. Ľudia niekedy od samej dobroty nevedia, čo by robili. Po extrémne liberálnom období Weimarskej republiky sa Nemcom zachcelo diktátora, a tak si ho demokraticky zvolili. Zdá sa, že Američania dostali po extrémne liberálnych dvoch-troch storočiach demokracie chuť na diktátora, a môžu si ho zvoliť. Nehľadia na to, akú kataklizmu podobný experiment priniesol v minulom storočí Nemecku a celému ľudstvu. Na druhej strane musím podotknúť, že sa možno celkom mýlim – že s Trumpovým zvolením možno začne Amerika prekvitať a svojej krajine Trump možno prinesie blahobyt. Veď ako by som si mohol byť čímkoľvek istý?“