Denník N

Karl May a politická korektnosť

Ilustračné foto – 652234/Pixabay
Ilustračné foto – 652234/Pixabay

Rozlúštenie záhady „rasistického výroku“ z románu Old Surehand I – a obrana Karla Maya pred politickou korektnosťou.

Ďakujem Ing. Majerčíkovi za mailovú reakciu na včerajší článok, z ktorej vyplýva, že som včera nedobre pozeral, a to hneď dvakrát nedobre.

Predmetná „rasistická poznámka“ sa naozaj nachádza na strane 317 1. vydania románu Old Surehand I, no nevšimol som si ju ani v digitálnom faksimile (švabach), ani v texte skonvertovanom na latinku (čomu už vôbec nerozumiem, lebo som použil fulltextové vyhľadávanie adjektív geistig aj seelisch a nič som – včera – nenašiel).

Na ospravedlnenie: včerajší článok som písal v noci z nedele na pondelok (od jednej v noci do ôsmej rána) a veľmi som sa pritom ponáhľal, „aby mi Karl May nenarušil ešte aj ďalší pracovný týždeň“.

Ako vidno, nepodarilo sa – dielo Karla Maya je taký oceán neprebádaných poznatkov, že je schopný akademického skúmateľa i bežného čitateľa celkom pohltiť.

Asi ani zrak neslúži optimálne, keď ho vyčerpaný človek namáha s polozalepenými očami uprostred noci.

Tak či onak, „rasistická poznámka“ (vo vzťahu k černochovi Bobovi) na predposlednom riadku strany 317 znie:

[…], die geistigen Schwächen seiner Rasse überhaupt nicht gerechnet, […]

Po slovensky:

[…], celkom odhliadnuc od duchovných slabín jeho rasy, […]

V preklade výroku by som teda volil termín duchovný, nie duševný – v slovenčine (aj češtine) sa nám rozdiely medzi adjektívami duchovnýduševný do značnej miery stierajú, keďže sa obe slová na seba tak podobajú, ale v nemčine (aj angličtine) je hranica medzi Geist (duch) a Seele (duša) pomerne ostrá.

Nepochybne bolo toto rozlíšenie dôležité aj pre Maya, pretože ako nábožne založený človek kládol dôraz práve na Seele (dušu), nie na Geist (ducha, myseľ, inteligenciu).

Preto sa aj domnievam, že precízny preklad výroku do angličtiny by znel:

[…], quite apart from the mental weaknesses of his race, […]

Teda mental, nie spiritual – aj v angličtine sa pomerne prísne rozlišuje medzi spirit/mind (duch/myseľ) a soul (duša).

K samotnému výroku: videné optikou dnešnej pojašenej politickej korektnosti 21. storočia (ako zúri najmä v dnešných USA, kde sa už pomaly stáva vyhnancom aj klasik Mark Twain za zopár „podozrivých“ formulácií v Dobrodružstvách Toma Sawyera) je to, samozrejme, škandál, neodpustiteľný prehrešok; Karla Maya treba ostro odsúdiť a jeho knihy vyradiť z knižníc (najlepšie asi spáliť). Ak náhodou niekde stojí socha Karla Maya, treba ju zbúrať; ak máme ulice pomenované po Mayovi, treba ich premenovať.

Domnievam sa, že existuje značná podobnosť medzi politicky korektným zmýšľaním 21. storočia a nielen stalinistickým z 50. rokov minulého storočia, ale aj puritánskym na prelome 19. a 20. storočia.

Tak ako sa Karl May stal na prelome 19. a 20. storočia „personou non grata“ (v neposlednom rade v očiach všetkých vtedajších „mienkotvorných, serióznych“ médií) „len preto“, lebo sa prišlo na na jeho kriminálne (a iné) delikty z mladších rokov (ako aj na to, že sa v občianskom živote i vo svojich knihách vydával za niekoho, kým nebol) – a preto treba zavrhnúť a odsúdiť aj všetku jeho literárnu tvorbu, rovnako uvažujú aj dnešní protagonisti politickej korektnosti.

Nech má človek akékoľvek zásluhy, nech aj celý svoj život usilovne pracoval pre dobré veci – stačí jedna neopatrná poznámka, možno len žartík, a takého človeka treba nemilosrdne odsúdiť a vyhnať zo slušnej spoločnosti. Veď už Milan Kundera o tom napísal (nepríjemne nadčasový!) román Žert.

Na politickej korektnosti mi prekáža nielen to, že sa nesnaží hľadieť na človeka ako na celok so všetkými jeho silnými i slabými stránkami, ale že automaticky predpokladá u iných zlé úmysly.

Politicky korektný kritik sa preto pozrie na Mayov sporný výrok a povie: „Je to jasné! May bol jednoznačný rasista. Považoval černochov za menej inteligentných. Hanba mu! Preč z knižníc s jeho knihami, zakázať, spáliť!“

Nuansovanejší pohľad (taký je však v politicky korektnom vesmíre tabu) by mohol vyzerať takto:

Z uvedeného výroku by sa dalo usúdiť, že May považoval černochov za menej bystrých. Možno však len podľahol stereotypnému vnímaniu svojej doby. Koniec koncov, vo svojom reálnom živote May až do prelomu storočí nikam necestoval, takže je pravdepodobné, že v čase zverejnenia románu v roku 1894 ešte v živote nestretol černocha.

K tomu treba prirátať, že aj keby (celkom odhliadnuc od rasy!) May považoval nejakého človeka za „menej inteligentného“, nijako by z toho nevyplývalo, že ho vníma ako menejcenného! May bol nábožne založený a dôležitejšia než „duch“ (inteligencia) bola preňho „duša“.

Povedané detským jazykom: pre Maya bolo prvoradé, či je nejaký človek dobrý – a nie to, či je múdry (inteligentný).

K tomu treba zvážiť (znova niečo, čo politicky korektní zúrivci nie sú ochotní pripustiť), že človek jednak robí chyby, jednak môže odporovať sebe samému.

Už v Biblii (pravda, tá je kolektívnym dielom…) nájdeme nespočet výrokov, ktoré si navzájom odporujú – zavrhneme preto celú Bibliu?

Keď máme zlú náladu alebo sme unavení, môžeme z úst vypustiť výrok, ktorý už o 5 minút neskôr alebo najneskôr zajtra oľutujeme, lebo „tak sme to nemysleli“.

Karl May písal veľa, horúčkovito veľa. Je možné, že mu sporný výrok – ktorý je iba vetnou vsuvkou – len tak „vykĺzol“ v zápale písania; že ak by tu Karl May bol dnes s nami v mentálnej atmosfére roku 2022, s mávnutím ruky by súhlasil s vyškrtnutím výroku z textu románu pri jeho novom vydaní či preklade.

Predovšetkým však treba na misku váh položiť na jednej strane takéto nepodarené Mayove výroky (dnes rozoberaný výrok nie je zďaleka jediný) a na druhú misku váh obrovské množstvo výrokov (analyzovali sme ich aj vo včerajšom článku v dialógu Old Shatterhanda s Old Wabblom), v ktorých Karl May hlása bezpodmienečnú rovnosť všetkých ľudí a rás.

Pri takom posúdení je verdikt – nezaslepený politickou korektnosťou (týmto extrémnym výhonkom netolerantnosti, pokrytecky sa zaštiťujúcim práve požiadavkou tolerancie) – jednoznačný a vyznieva v prospech Karla Maya.

Teraz najčítanejšie

Alexander Avenarius

Prekladateľ, korektor, tlmočník, učiteľ jazykov, správca serverov. Milovník elektronickej literatúry a mobilných prístrojov (čiže digitálny knihomoľ), študent filozofie a filmov, polyglot, grafoman, hobby-recenzent. Tvorca alternatívneho rozloženia slovenskej klávesnice. Môj alternatívny blog je na adrese extempore.top. Svoje knižné, filmové a iné recenzie posielam – vzhľadom na prehlbujúcu sa nefunkčnosť portálov IMDb a Amazon – aj do blogu AveKritik.com.