Denník N

Bravo, Lojzík! Ale nie je to také jednoduché

Imitátori spravodajstva všetkých krajín, spojte sa!
Imitátori spravodajstva všetkých krajín, spojte sa!

Na tlačovej konferencii odmietol predseda KDH Alojz Hlina odpovedať na otázku položenú zástupcom najvýznamnejšieho slovenského imitátora spravodajstva – portálu Hlavné správy. Za to mu patrí potlesk! Je však spomínaný portál jediný na Slovensku, ktorý si zaslúži taký prístup?

Obsah článku
  1. Keď sa medzi sebou sekajú konzervatívci
  2. Čo ma zožiera ako hlísty?
  3. Jogurt a jeho teória žurnalistiky
  4. Kedy vyskočí iskra pravdy
  5. Ombudsman pre nepredpojatosť?

Predseda KDH Alojz Hlina vo vedúcej funkcii dozrieva ako… maliny? Víno? Tak či onak, Hlinovou zásluhou môžem po dlhočizných rokoch zvažovať, že by som KDH v budúcoročných parlamentných voľbách odovzdal hlas. V mnohých doterajších voľbách to vzhľadom na tragické figúrky vo vedení strany (Hrušovský, Figeľ… o celkom prvej, dnes už pomätenej, ani nehovoriac) pre mňa neprichádzalo do úvahy.

1. Keď sa medzi sebou sekajú konzervatívci

Hlinov zámer urobiť z KDH stranu podobnú nemeckej CDU v Merkelovej strihu považujem za jedinú schodnú cestu pre kresťanskú (nie sektársku) demokraciu. Vždy mi bolo bližšie kresťanské zmýšľanie otvorené voči okolitému svetu, ako ho prejavuje napríklad týždenník .týždeň, než urputná zahľadenosť do svojich vlastných domnelých cností, ako ju, žiaľ, občas prejavujú napríklad odídenci z .týždňa na portáli Postoj.

Čerstvou a smutnou ilustráciou je predvčerajší komentár šéfredaktora Postoja Fera Múčku, v ktorom sa obul do Hlinu práve za jeho otvorenosť. Portál Postoj.sk si vážim, je to prínosný hlas na slovenskej mediálnej scéne, ale často nemôžem inak, ako od srdca s nimi nesúhlasiť. (Vážim si aj Fera Múčku osobne – kedysi pred mnohými rokmi som mu tlmočil, pričom Múčka dával prominentnému zahraničnému respondentovi šikovné, žurnalisticky relevantné a nie podlízavé otázky… ale na to interview už iste zabudol.)

Obávam sa, že urputné postoje Postoja môžu v snahe o ideologickú čistotu narobiť viac škody ako úžitku – asi tak, ako keď iný Fero v roku 2009 v záujme ideologickej čistoty odmietol vysloviť podporu Ivete Radičovej v druhom kole prezidentských volieb; možno práve jeho tvrdošijnosť naklonila misku váh v prospech Mečiarovho ex-lokaja. (Pre tento Mikloškov postoj z roku 2009 som nikdy neuvažoval o jeho podpore v tohtoročných prezidentských voľbách; niektoré veci sa dajú pochopiť a odpustiť z ľudského hľadiska, ale z politického nie – tak ako podobne, hoci „v opačnom póle“ ideologicky zaslepenému a urputnému Sulíkovi nikdy politicky neodpustím zvrhnutie svojej vlastnej, Radičovej vlády a odovzdanie moci Ficovi.)

O Alojzovi Hlinovi si pritom nerobím ilúzie. Vždy som si ho vážil a obdivoval som ho za jeho nekompromisne protislotovský, protinacionalistický, protifašistický a ozaj akčný aktivizmus. (Jedna vec je hovoriť, kričať či písať blogy – druhá vec je konať; Hlina vždy aj konal, s nasadením vlastnej kože.) Nad niektorými Hlinovými vyjadreniami v dávnejších rokoch, napríklad ku kultúrnym otázkam, sa mi, naopak, zastavoval rozum. Každý z nás však rokmi prechádza vývinom (zostáva veriť, že pozitívnym) a v poslednom čase som nezaregistroval žiadny Hlinov výrok ani počin, ktorý by nebol kompatibilný s lídrom modernej kresťanskodemokratickej strany.

A možno práve tento týždeň nastala Hlinova hviezdna mediálna chvíľka (hoci, ako sa sám Hlina vyjadril, je tu riziko, že na ňu u časti voličstva doplatí):

Tomu sa povie „postoj“ s veľkým „P“ – aj bez portálu.

2. Čo ma zožiera ako hlísty?

Sú však Hlavné správy jediný webový portál, ktorý si zaslúži Hlinov prístup? Domnievam sa, že nie. Osobne mi už roky leží v žalúdku iný portál imitujúci spravodajstvo, s podobne mätúcim „serióznym“ názvom – Parlamentné listy. Ťažko posúdiť, ktorá mutácia tohto portálu je zvrátenejšou imitáciou žurnalistiky – slovenská alebo česká. A „parlamentné“ sú asi tak, ako som ja jadrový fyzik.

Nerozumiem však, prečo seriózni politici portál tohto druhu pomáhajú legitimizovať tým, že mu poskytujú vyjadrenia, rozhovory či dokonca zasielajú komentáre do diskusií (!) pod jeho článkami.

Osobne si neviem predstaviť lepší scenár ako ten, keby sa po budúcoročných voľbách stala slovenskou premiérkou Veronika Remišová. (Pán Kiska by, vzhľadom na pochybnosti súvisiace napríklad s jeho účtovníctvom, mohol galantne zostať v pozadí ako „šedá eminencia“.)

Keby malo po marci 2020 Slovensko na čele dve ženy – a aby sa zdravo vyvažovali: jednu liberálnejšiu, druhú konzervatívnejšiu (pričom ešte aj tá liberálnejšia dlhoročne praktizuje budhistické meditácie) – mohlo by Slovensko vyslať nielen (strednej) Európe, ale vari celému svetu lepší signál? Ach, a keby sa na jeseň 2020 pridala ešte aj profesorka Warrenová (prípadne tamilsko-jamajsko-kanadsko-kalifornská hviezda, senátorka Harrisová) a poslala oranžového ľudoopa do jeho pozlátených dočasných lovíšť… to by bola báseň!

Nechápem však, čo viedlo Veroniku Remišovú k tomu, aby pred pár týždňami reagovala na kritický článok v Parlamentných listoch zaslaním komentára do čitateľskej diskusie pod článkom. (Áno, viem, že v teórii to nemusela byť ona, no zrelým úsudkom som dospel k názoru, že bola autorkou.) Tu by som preferoval Hlinov prístup.

3. Jogurt a jeho teória žurnalistiky

Čo mi prekáža na Parlamentných listoch? V odpovedi spomeniem teóriu žurnalistiky obhajovanú americkým novinárom (pôvodne právnikom) tureckého pôvodu, majiteľom radikálne ľavicového/progresívneho internetového spravodajského (?) portálu TYT (The Young Turks), ktorým je Cenk Uygur (mnou vzhľadom na zložité priezvisko prezývaný „Jogurt“).

Áno, zvyknem pozerať videoklipy TYT na YouTube, občas aj počúvať ich strukogramy (totiž podcasty) a volebné spravodajstvo, hoci mi ich radikálna ľavicovosť/„progresívnosť“ nie je po chuti, a ani Bernieho Sandersa a profesorku Warrenovú nevnímam v takých mesiášskych polohách, v akých ich zvykne vykresľovať TYT.

Najmä nesúhlasím s „Jogurtom“ a s TYT v tom, ako vnímajú koncepciu „skutočnej žurnalistiky“. Moderátori TYT sa vo svojich videoklipoch netaja svojimi politickými názormi – naopak, občas ich doslova kričia do kamery z plných pľúc.

A napriek tomu sa Cenk Uygur považuje za „skutočného žurnalistu“ a portál TYT považuje za „portál serióznej žurnalistiky“. Ako je to možné?

Tak, že Uygur zastáva teóriu, že žurnalisti majú byť objektívni, ale nie neutrálni. Podľa Uygura je teda v poriadku, ak žurnalisti z TYT neustále vyjadrujú svoje (ľavicové, „progresívne“) názory a postoje k udalostiam, o ktorých informujú – pokiaľ len zároveň „objektívne“ informujú o tom, čo sa „naozaj“ stalo a aké sú fakty.

Osobne nesúhlasím s takýmto poňatím žurnalistiky. A akokoľvek nemám rád Andreja Babiša, spomínam si na jeho výrok z niektorej tlačovej konferencie: „Paní redaktorko, vy nejste novinářka, ale aktivistka.“ (Pričom predstava, že je možné „objektívne“ poznať, ba dokonca ešte aj iným ľuďom reprodukovať a sprostredkúvať svet, mi ako prívržencovi Platóna, Kanta či Schopenhauera nanajvýš vylúdi úsmev na tvári.) Zároveň však uznávam, že aj „aktivistické“ poňatie žurnalistiky je legitímne – nie je to však poňatie, ktoré preferujem.

4. Kedy vyskočí iskra pravdy

Akú žurnalistiku preferujem? Tú klasického strihu v západnom poňatí: prísne oddeľujúcu spravodajstvo od vyjadrovania názorov/postojov.

Ideálny spravodajský portál v mojom ponímaní by teda mal dve zreteľne oddelené časti: jednu spravodajskú časť, v ktorej by sa nedala nájsť ani stopa názoru či postoja zastávaného prevádzkovateľmi portálu – a druhú komentárovú časť, v ktorej by sa už názory a postoje vyjadrovali, no aj v tejto komentárovej časti by malo byť zastúpené podľa možnosti široké spektrum (netotalitných) názorov: aby neboli všetky názory „brnkaním na jednu strunu“; aby nebol každý komentár len variáciou toho druhého.

Keď vyjadruje komentárová rubrika len a len „kresťanské“ vnímanie sveta – je to fádne. A keď vyjadruje komentárová rubrika len a len „slniečkarské“ vnímanie sveta – takisto je to fádne. Čo tak komentárová rubrika, v ktorej by sa našli aj také, aj onaké názory? Aj také, ktoré si navzájom protirečia?

To nie je maličkosť. Je to dokonca prvá podmienka toho, aby sme sa priblížili k pravde. Keď už sme sa v tomto článku pochvalne vyjadrili o kresťanstve a budhizme, pridajme k téme aj skvelý výrok bahájskeho mudrca. ‘Abdu’l-Bahá povedal: „Žiarivá iskra pravdy môže vyskočiť len po zrážke rozdielnych názorov.“ („The shining spark of truth cometh forth only after the clash of differing opinions.“)

Kto by obstál podľa takýchto kritérií žurnalistiky? Takmer nikto. Rozhodne nie Hlavné správy, ktoré si, ako vystihol Alojz Hlina, „vytvárajú vlastnú realitu“. Obstáť by mali aspoň verejnoprávne médiá – no na Slovensku bývajú slúžkami aktuálnej vládnej suity. Pohorí však aj CNN – titulky na jej úvodnej webstránke sú vždy pestrou a neprehľadnou zmiešaninou „spravodajstva“ a „komentárov“ (hoci treba CNN uznať aspoň snahu, že pravidelne zverejňujú aj komentáre od konzervatívnych autorov, odporujúce duchu väčšiny článkov na portáli). Pri striktnom oddeľovaní spravodajstva od komentovania neraz zlyháva i nekorunovaný kráľ západnej žurnalistiky, denník New York Times (a v tomto zmysle je kritika od oranžového rabiáta sčasti oprávnená).

A čo Parlamentné listy? Ich priaznivci by mohli namietnuť – ale veď na tomto webe sa skutočne objavujú názory z celej šírky politického spektra! Tu sa spätným oblúčikom vraciame k „Jogurtovi“ a k jeho teórii žurnalistiky: že žurnalisti majú byť objektívni, ale nie neutrálni. Tu vidno, že aj teória žurnalistiky, s ktorou (ako s celkom) nesúhlasíme, môže do diskusie vniesť pozitívny prvok, s ktorým súhlasiť možno, lebo vystihuje niečo veľmi dôležité.

Parlamentné listy totiž zlyhávajú práve v druhej časti definície žurnalistiky formulovanej Uygurom. Parlamentné listy sú také neutrálne, až z toho kypí žlč. Inými slovami: Parlamentné listy sú preto imitáciou žurnalistiky a nie skutočnou žurnalistkou, lebo (odhliadnuc od bulvárne senzačných a často zavádzajúcich titulkov) neraz bez dodatku zverejňujú jednostranné názory a vyjadrenia, dokázateľne odporujúce faktom.

Tu treba súhlasiť s Cenkom Uygurom: úlohou novinára nie je pasívne reprodukovať „on povedal to – ona povedala to; a ako je to naozaj, to ma nezaujíma, lebo som len neutrálny sprostredkovateľ vyjadrení politikov“. V angličtine sa tomu hanlivo hovorí „he said – she said journalism“; a presne toto praktizujú Parlamentné listy, a preto ide o imitáciu žurnalistiky, nie žurnalistiku.

V tomto má Cenk Uygur pravdu: v okamihu, keď politik vysloví nezmysel odporujúci faktom, úlohou novinára nie je tento výrok ďalej bez dodatku šíriť (ako to robia Parlamentné listy), ale, naopak, reprodukciu politikovho výroku treba doplniť o zhrnutie faktov alebo o protichodné vyjadrenie iného politika, ale zároveň, ak je to objektívne možné, skonštatovať, ktoré z oboch protichodných vyjadrení je v súlade s faktmi. Ak z takého žurnalistického príspevku vyplynie, že ten či onen politik klamal – tak to musí byť; v tom spočíva úloha žurnalistiky.

5. Ombudsman pre nepredpojatosť?

Je to však tak, že na Slovensku si kritiku či až bojkot zaslúžia len Hlavné správy, Parlamentné listy a ich klony z konšpiračnej scény, kým všetky „seriózne“ spravodajské médiá „stredného prúdu“ sú v poriadku a bez chyby?

Ani zďaleka. Zmiešavanie spravodajstva s vyjadrovaním postojov a názorov (a často len „jednofarebne vyhranených“) je bežné aj v nich. Keď potom niektorý politik zastáva názor opačný ako svetonázorové nastavenie pretláčané tým či oným médiom, dá sa potom politikovi vyčítať, ak dané médium – vzhľadom na jeho do očí bijúcu predpojatosť – bojkotuje?

Asi nie. Objektívne a sebakriticky uvažujúci novinári by si mali uznať: „Boli by sme pokrytci, ak by sme bojkot tomuto politikovi (či jeho celej politickej strane) vyčítali. Ak sme predpojatí, aspoň si uznajme, že sme predpojatí – a potom nezazlievajme niektorým politikom či stranám, že sa s nami odmietajú baviť.“

Kde sa to však skončí? Nie náhodou v slepej uličke, kde „všetci začnú bojkotovať všetkých“? Kde sa politici budú baviť už iba s redaktormi s nimi názorovo spriaznených spravodajských portálov? V USA sa to už do veľkej miery deje – Trump poskytuje rozhovory podľa možnosti len svojej obľúbenej televíznej stanici Fox News (ktorá ho v hlavných vysielacích časoch velebí tak, ako slovenská televízia za komunizmu velebila Husáka s Brežnevom). Lenže ani tam sa Trump nezastavuje: aj v rámci Fox News si Trump vyberá tých redaktorov, ktorí ho nekriticky milujú (politruka pripomínajúci Sean Hannity), kým pozvanie do diskusie od triezvejšie naladených moderátorov odmieta. Trump ešte ani raz neprišiel do hlavnej nedeľnej obednej diskusnej relácie Fox News Sunday, lebo vie, že moderátor Chris Wallace kladie aj nepríjemné otázky.

Čo s tým? Ak by sa na Slovensku našlo spravodajské médium, ktoré by sa prihlásilo k vyššie opísanému ideálu žurnalistiky – teda k prísnemu oddeľovaniu spravodajstva od vyjadrovania postojov a názorov –, potom by sa k svojmu cieľu a ideálu mohlo priblížiť napríklad tak, že by v redakcii ustanovilo funkciu „ombudsmana pre nepredpojatosť“.

Tak ako má štát ombudsmana či ombudsmanku, na ktorých sa môže občan obrátiť, ak má pocit, že mu je krivdené – podobne by spravodajské redakcie mohli ustanoviť funkciu „ombudsmana pre nepredpojatosť“, na ktorého by sa mohli obracať politici či politické strany (ale aj bežní čitatelia), ak by mali pocit, že sa spravodajské médium v tom či onom konkrétnom spravodajskom príspevku spreneverilo ním vyznávanému ideálu nepredpojatého informovania. A úlohou novinárov by bolo vyvarovať sa v budúcnosti podobných prehreškov v spravodajskej časti svojho portálu.

Nuž, ale keď sa k ideálu nepredpojatosti dokonca ani nehlásime? Potom tvoríme „spravodajstvo“ len pre svoju vlastnú názorovú bublin(k)u, v ktorej sami žijeme. Vydavateľstvo liberálneho (?) denníka SME pred pár týždňami spustilo Konzervatívny web – žeby ďalšiu z nespočetných internetových imitácií spravodajstva? Minimálne názov portálu by to naznačoval.

Veď môžu byť fakty sveta a života „konzervatívne“ alebo „liberálne“? Fakty sú fakty – ani konzervatívne, ani liberálne. Konzervatívny alebo liberálny môže byť až náš postoj k faktom, naša interpretácia faktov (čo zahŕňa i skúmanie, čo je naozaj fakt a čo iba zdanie) alebo výsek z faktov, ktorý sa na portáli rozhodneme zverejňovať – ak zverejňujeme len to, čo súhlasí s naším vnímaním sveta a posilňuje ho, ale ignorujeme to, čo mu odporuje. Aj takýto predpojatý výsek z faktov je však už vyjadrením postoja, názoru – porušíme ním ideál nepredpojatosti spravodajstva, opustíme pôdu žurnalistiky a skončíme (zase raz) pri jej imitácii.

Teraz najčítanejšie

Alexander Avenarius

Prekladateľ, korektor, tlmočník, učiteľ jazykov, správca serverov. Milovník elektronickej literatúry a mobilných prístrojov (čiže digitálny knihomoľ), študent filozofie a filmov, polyglot, grafoman, hobby-recenzent. Tvorca alternatívneho rozloženia slovenskej klávesnice. Môj alternatívny blog je na adrese extempore.top. Svoje knižné, filmové a iné recenzie posielam – vzhľadom na prehlbujúcu sa nefunkčnosť portálov IMDb a Amazon – aj do blogu AveKritik.com.