Facebookový denník korónahumbugu – alebo koľko „priateľov“ si ma teraz škrtne?

Obsah článku

1. Rozvrat bežného života a práce
2. Kolaps softvérov „životnej štatistiky“
3. Koľko „priateľov“ si ma škrtne?
4. Hysterický a paranoidný premiér
5. Doktor Bukovský – ojedinelý hlas rozumu
6. Sklamanie z profesora „zastávam všetky protichodné názory naraz“ Krčméryho
7. Bankrot citrónovo-feferónkovej polievky
8. Pôstapka
9. Tenisová apka z Brazílie
10. Chorvátsky kráľ šachových youtuberov

Do piatka 6. marca 2020 som si nahováral, že koronavírus akýmsi zázrakom Slovensko obíde. V ten deň predpoludním pri správe o prvom nakazenom zo Záhoria sa ukázalo, aká to bola ilúzia.

Ešte v závere perexu svojho blogočlánku z 24. februára som si z koronavírusu uťahoval a položil som žartovnú rečnícku otázku, či nebodaj koronavírus dorazí aj do Petržalky. V tom čase bol totiž vírus iba na severe Talianska a nikde inde v Európe. Ani vo sne by mi nenapadlo, že už o necelé dva týždne bude vírus nielen v Petržalke, ale postupne prenikne na celé Slovensko, zaplaví celú Európu a neskôr svet.

1. Rozvrat bežného života a práce

Najprv som sa príchodu vírusu na naše územie „mentálne bránil“ a snažil som sa predstierať, že nič sa nedeje – že všetko je ako predtým. Ale raz darmo – jedným z mojich klientov je škola, v ktorej chodievam na obedy, a tá škola prestala variť i (tradične) vyučovať už v utorok 10. marca. Už sa nedalo pretvarovať, že sa nič nedeje.

Keď už som v ten deň prišiel o obed, odreagoval som sa aspoň tým, že som večer zverejnil blogočlánok o podľa mňa skutočnej príčine vzniku koronavírusu. A veru, súvisí s jedlom. Tú istú tému som bližšie rozviedol v anglickej verzii článku zverejnenej 8. apríla.

Prečítajte si

Ako sme sa sem dostali

Prečítajte si

How We Got Here

Mnohí ľudia na Slovensku i vo svete prišli v priebehu posledných troch mesiacov o príjmy, o svoju prácu. Aj u mňa sa už objavili náznaky v tomto smere: niektorí klienti mi zasignalizovali, že v rámci „šetrenia vynúteného pandémiou“ (akou skvelou univerzálnou výhovorkou na všetko, čo v roku 2020 nefunguje, sa stala pandémia!) mi možno budú musieť skresať každomesačné zákazky vo výške stoviek eur.

Zatiaľ sa to nestalo, ale možno je to len otázka času. Dobre si pamätám na záver leta 2008 (vypuknutie svetovej finančnej krízy spôsobenej kolapsom amerických bánk) a prvé podobné emailové avízo od môjho vtedy najväčšieho (a áno, amerického) klienta. A v septembri 2008 to naozaj prišlo: brutálne zoseknutie dovtedajšieho pravidelného každomesačného (a dlhoročného) objemu zákaziek na tretinu až štvrtinu. Z toho už sa nedalo vyžiť, a tak som nakoniec klienta musel opustiť ja a hľadať si nových.

Mám teda „mentálny tréning“ z leta a jesene 2008 a som v najbližších týždňoch a mesiacoch pripravený na všetko. Ak sa mi aj v roku 2020 znova prihodí to isté, čo v roku 2008, budem sa môcť „utešovať“, že je nás veľa s podobným osudom na Slovensku aj vo svete.

Zatiaľ – od marca dodnes – je však u mňa situácia presne opačná: mám ešte viac práce než pred príchodom pandémie. To preto, lebo okolnosti prinútili mojich klientov presunúť gro svojej práce na internet; čo sa predtým vybavovalo v osobnom styku či na pracovisku, zrazu sa vybavuje výlučne cez internet. Pričom ja sa na online komunikáciu v istom zmysle špecializujem a neraz za ňu pre svojich klientov zodpovedám.

Keď sa to drží v bežných objemoch, zvládam to. Keď sa prakticky celá práca mojich klientov presunula do online prostredia, už som to prestal zvládať. Bolo jasné, že ani keby som nespal a aj keby som online požiadavky vybavoval 24 hodín denne, nemal by som šancu všetkým svojim klientom vyhovieť. A aj pri tých, ktorým vyhoviem, mi to trvá dlhšie, než som u seba samého zvyknutý a ako to sám od seba očakávam.

Životná filozofia sa mi rozsypala ako domček z kariet. Alebo nie, nepreháňajme: verím, že životnú filozofiu mám postavenú na dobrých základoch, ale očividne stavba samotná ešte nebola dostatočne pevná, keď stačil takýto „závan koronavírusu“ a filozofia mi (hoci nie v teoretických základoch, ale v praktickom prežívaní zo dňa na deň určite) skolabovala. A Slovensko zasiahol skutočne iba závan, ak hovoríme o chorobe; horšie to bude s hospodárskymi následkami, ale tie sme si možno neuvážene spôsobili a spôsobujeme sami, hoci to možno nebolo a nie je (až takto) nevyhnutné.

V tomto zmysle vďaka za pandémiu! Odhalila slabiny v mojej filozofii, či presnejšie v jej uplatňovaní v každodennej praxi, a vďaka pandémii bude možné tieto odhalené slabiny teraz zaceliť, čím sa filozofia posunie na vyššiu úroveň. Ako hovorieval Schopenhauerov učeník: „Čo ťa nezabije, to ťa posilní.“

Musel som sa už v polovici marca začať zmierovať s tým, že nedokážem plniť svoje sľuby klientom; že už som rovnaký šlendrián, ako to vídam v rôznych slovenských firmách (aj pod renomovanou zahraničnou značkou), organizáciách a ustanovizniach, za čo ich často kritizujem.

My Slováci sme – nerád to hovorím – národ šlendriánov, alebo minimálne „salámistov“ určite. Ak sa dá nejaká práca urobiť „len tak, aby to bolo vybavené“ – presne tak ju my Slováci urobíme. (Krásne to v jednej minuloročnej diskusii o výbuchu v Prešove vystihol čitateľ SME.) Nemáme záujem odviesť prácu na špičkovej úrovni kvality – lebo to v našich končinách netreba. Slovensko je maličká krajinka, v ktorej typicky netreba podávať špičkové výkony, aby sme sa stali domácou jednotkou. Skutočný test prichádza až pri konfrontácii s vyspelým zahraničím – a to bývajú zúfalé porovnania.

A zrazu som sa počas mesiacov pandémie presne takým šlendriánom, akých rád kritizujem, stal ja sám. Na podávanie „špičkových“ výkonov som nemal silu, šťavu či dosť času. Nech už bol dôvod akýkoľvek, počas troch mesiacov pandémie som to vnímal tak, že permanentne zlyhávam. Ja však takýto stav aspoň nevydávam za štandardný… Pretože ledabolo sa u nás na Slovensku pracuje bežne – nepotrebujeme na to ani žiadnu pandémiu.

Ešte do stredy 18. marca 2020 som sa zubami-nechtami bránil priznaniu si vyššie uvedených faktov: že nezvládam robiť svoju prácu. (Buď vôbec, alebo nie na tej úrovni rýchlosti a kvality, akú sám od seba očakávam.) Že na to nezvládanie existuje objektívne zdôvodnenie a tým možno aj „ospravedlnenie“, mi nijako nepomáhalo. V stredu 18. marca 2020 nastal definitívny kolaps – zmieril som sa s tým, že zúfalo nestíham, a upadol som do depresie, v ktorej s menšími prestávkami zotrvávam dodnes. Od stredy 18. marca 2020 robím prakticky už len veci, ktoré „horia“ – ale zotrvávať v „núdzovom režime“ tri mesiace je z dlhodobého hľadiska iste neúnosné a škodí to telesnému i psychickému zdraviu človeka.

Ktovie – možno mi napísanie tohto blogočlánku pomôže konečne z depresie vybŕdnuť? Určité sľubné náznaky tu už boli v predošlých týždňoch. (Veď aj pandémia ustupuje – ide to ruka v ruke.) Ako sa hovorí, písanie môže byť terapiou – a písanie denníka terapiou dvojnásobnou. Málokto (najmä na Slovensku) to vie, ale pôvod slova blog je z anglického slovného spojenia web log – čiže internetový denník.

2. Kolaps softvérov „životnej štatistiky“

V rozhovoroch s ľuďmi ma neraz nepríjemne prekvapí a zaskočí, že nesúhlasia s niečím, čo považujem za také samozrejmé, že sa mi zdá škoda sa o tom vôbec zmieňovať. Ide o myšlienku, že životnou úlohou každého z nás je každý deň sa zlepšovať – teda že našou životnou úlohou je sebazdokonaľovanie. Zlepšovať sa trebárs aj v hocičom – ale aby som mohol každý deň o sebe povedať, že dnes som aspoň o trošku lepší/lepšia, než som bol(a) včera. (Sebazdokonaľovanie je zavádzajúci pojem, lebo nikto nie je a nemôže byť „dokonalý“; výstižnejší je ekvivalentný anglický pojem self-improvement.)

Mne na každodennej ceste sebazdokonaľovania pomáhajú rôzne softvéry. Niektoré som našiel ako mobilné apky, iné štatistiky som si sám vymyslel. Natoľko som si zvykol, že ma každodenne sprevádzajú tieto softvéry, že bez nich nie som schopný štandardne fungovať.

Medzi softvéry „životnej štatistiky“ (v angličtine life-tracking alebo aj lifehacking) u mňa patria najmä:

• „koláčové grafy“ ATracker od „švédskeho Číňana“ – teda softvér časového manažmentu (zaznamenávajúci, ktorej činnosti – pracovnej či súkromnej – venujeme každý deň koľko hodín a minút); s vývojárom softvéru sme raz absolvovali dlhý „skajponát“, počas ktorého sme diskutovali o možných vylepšeniach funkčnosti
• „odtienkové tabuľky“ – napríklad tie za „vírusový marec 2020“; tu ide o môj „svojpomocný vynález“ v googlovských tabuľkách, keďže predošlé mnou používané softvéry na záznam návykov ma už neuspokojovali (boli medzi nimi Toodledo Habits a 42goals.com; pozri blogočlánok z mája 2019)
• „pochodový softvér“ – teda Runkeeper, občas aj Endomondo alebo Strava; každý deň sa snažím prejsť aspoň 10 000 krokov (no tie mi automaticky merajú už hodinky Samsung Watch), čo zodpovedá približne 7 a ¾ kilometra; no štandardne sa snažím „prepochodovať“ každý deň 2 x 3 kilometre (prípadne ich, v časovej tiesni, spojím do jedného 6-kilometrového pochodu, v niektoré dni až do 10,5-kilometrového, ak mám úplný deficit iného pohybu), čo apky zaznamenávajú na satelitnú mapu; snažím sa dosahovať rýchlosť pochodu 6 km/h, a preto používam termín „pochod“, lebo to už je veľmi svižná chôdza – žiadna „prechádzka“; popri pochodovaní často počúvam podcasty (najmä ak nejde o „krátky“, teda trojkilometrový polhodinový pochod, ktorý sa dá a možno aj má zvládnuť i „v tichu“)
• „pažravá apka, takmer čabajka“ – čiže maďarsko-americká apka Ate/YouAte, objavená v lete 2019, zaznamenávajúca pomocou fotografií všetko, čo počas dňa zjeme a vypijeme (napísal som o nej osobitný blogočlánok v novembri 2019)
• „kalkulačka šťastia“ – vymyslel som vzorec =((A1/B1)-1)/4 na precízny výpočet ľudského šťastia v percentách; a to šťastia za aktuálny týždeň, mesiac, ročné obdobie (kvartál) a rok (prípadne aj dlhšie obdobia: „päťročnica“, desaťročie, celý život); pozri ukážku výsledného grafu šťastia zo slovenskej volebnej soboty 2020; aj tieto výpočty mi stroskotali s príchodom pandémie, takže už od 18. marca 2020 dodnes neviem, nakoľko som percentuálne šťastný, čo ma znervózňuje, lebo na takú neistotu a „tápanie v tme“ nie som zvyknutý; dúfam však, že sa mi aspoň tieto (aj keby žiadne iné) údaje podarí dodatočne zrekonštruovať (aspoň kusé, nesúrodé a neorganizované poznámky počas týždňov a mesiacov pandémie som si tu a tam zaznamenával), a tak aspoň dodatočne zistím, nakoľko percentuálne šťastný (či skôr, nepochybne, nešťastný) som bol v marci 2020, v apríli 2020, v máji 2020, teda počas celej pekelnej jari 2020, ako aj počas aktuálneho júna 2020, v ktorom už veci vyzerajú priaznivejšie; práve vzhľadom na spomínaný celoživotný a každodenný cieľ sebazdokonaľovania považujem za kľúčové monitorovať každý deň percentuálny ukazovateľ vlastného šťastia – aby som teda videl, či sa z dlhodobého hľadiska zlepšujem alebo zhoršujem v tom najdôležitejšom kritériu, aké len pre človeka môže existovať: či je v živote šťastný alebo nie; pričom som na hodnotenie svojho pocitu (ne)šťastia prísny, a ak si dobre spomínam, mojím rekordne „najšťastnejším“ rokom bol zatiaľ ten minulý, 2019, keď som zaznamenal celoročnú hodnotu šťastia 32 %; niekto by povedal, že to je predsa málo, ale keďže pre mňa to bol nový rekord, potešil som sa; vzhľadom na traumatizujúcu jar 2020 je nepravdepodobné, že by sa mi tento rekord podarilo aktuálne prebiehajúcim rokom 2020 prekonať, ale ktovie, „nikdy nehovor nikdy“ – ešte máme pred sebou druhú polovicu roka a možno bude o to príjemnejšia, o čo deprimujúcejšia bola tá prvá
• „Lektüre tweet“ – ďalší z mojich „vynálezov“, ešte aj s nemecko-anglickým názvom; totiž vždy čítam 7 kníh naraz (rotujúc ich v 3-denných cykloch) a to si predsa treba niekde evidovať; na evidenciu čítanej sedmičky kníh teda používam „Lektüre tweety“ (v kópii posielané aj na Facebook) s presne danou štruktúrou: na ukážku prvý, druhý, tretí, štvrtý
• „pCoD Tweet“ – čiže „tweet po závere dňa“ (post-close of day); ak ma niečo „z cudzieho zdroja“ zaujalo na internete, na záver dňa na to pošlem odkaz (ale vždy pripojím aj svoj komentár – niekedy stručný párslovný, inokedy rozsiahly) na svoj Facebook a Twitter; ak ma v priebehu dňa zaujali až 2 či 3 rôzne veci, nepošlem odkazy na ne všetky naraz na záver daného dňa, ale (ak nejde o horúce aktuality, ktoré by už zajtra mohli „stratiť svoje čaro“) rozložím si ich na 2 či 3 „závery dňa“; veď ako sa hovorí, „menej je niekedy viac“ (zásada, ktorú porušujem už rozsahom tohto dnešného blogočlánku, ako aj viacerých mojich iných článkov a mailov – no koronavírus je celosvetovo vskutku „gigantická téma“, zásadne mi narušil život, a tak si vari aj zaslúži „gigantický blogočlánok“ opisujúci moju reakciu naň); keď ľudia posielajú odkazy na Facebook a Twitter v priebehu celého dňa, teda ihneď, ako na niečo zaujímavé a „vhodné na zdieľanie“ natrafia, alebo ihneď, ako im niečo „vtipné/múdre“ zíde na um – asi mnoho z takého možno aj hodnotného obsahu v takom „nepretržitom prúde masy“ zanikne; ja sa teda pri prispievaní na sociálne siete radšej držím zásady „kvalita nad kvantitu“ – snažím sa zdieľať len 1 externý odkaz denne, no zato verím, že svojou kvalitou bude stáť za pozornosť; ak v niektorý deň nenatrafím na internete na nič zaujímavé a aj zásobáreň „do zálohy odložených“ pCoD tweetov sa mi minula – vtedy nemám problém nezverejniť za daný deň žiadny externý odkaz; pre prispievanie na sociálne siete by možno mala platiť rovnaká zásada ako pre písanie vo všeobecnosti: človek by mal (tvorivo) písať len vtedy, „keď to už nemôže nenapísať“ – a aj zdieľať na sociálne siete by sme vari mali (najmä alebo iba) vtedy, keď ide o niečo natoľko kvalitné, že to „nemôžeme nezdieľať“, lebo by sme mali previnilý pocit, že svojich kamarátov a obecenstvo o niečo hodnotné ochudobňujeme

To je 7 „softvérových pilierov“ môjho života. Pričom pri ich používaní používam psychologický trik (áno, odporúčaný kvalifikovanými psychológmi), ktorý môže pôsobiť aj ako exhibicionizmus, no rozhodne je účinný. Psychológovia odporúčajú, že ak si dáme záväzok niečo prospešné či záslužné robiť – mali by sme mať niekoho ďalšieho (partnerku/partnera, kamaráta…), kto nás v spĺňaní záväzku (dobromyseľne, bez karhania) „kontroluje“. Keď niečo sľúbime sami sebe, nie je to také účinné, ako keď tento svoj sľub „zverejníme“ v užšom či širšom kruhu. Ak si dám záväzok „nebudem sa prejedať“, no nikomu o tom záväzku nepoviem, v krízovej chvíľke pokušenia je o to ľahšie mávnuť nad záväzkom rukou – „ale čo, idem sa prejesť, veď aj tak sa to nikto nedozvie“.

Tento psychologický trik funguje, pravdaže, už desaťročia či stáročia. Netreba naň internet. No s vynálezom internetu a špeciálne sociálnych sietí je možné jeho účinok, takpovediac, „neobmedzene znásobiť“. A to je práve spomínaný „exhibicionizmus“, ak by sme to chceli tak prísne nazvať. Jednoducho: výstupy zo všetkých siedmich vyššie opísaných softvérov každodenne zverejňujem na svojom Facebooku a Twitteri, čo mi pomáha byť v dodržiavaní svojich predsavzatí dôslednejší. Nie, nemôžem (napríklad) povedať, že odkedy som v lete 2019 začal používať „pažravú apku, takmer čabajku“, už nikdy som sa neprejedol. Nie – som len človek a zlyhávam opakovane. Ale jednoznačne konštatujem, že vďaka „pažravej apke“ sa prejedám menej, než to bolo pred používaním apky (a pred každodenným zverejňovaním jej fotografických výstupov na Facebooku a Twitteri!). Veľakrát od leta 2019 som sa už chcel z frustrácie prejesť (a občas som sa aj naozaj prejedol, najmä v posledných troch mesiacoch), ale veľakrát ma pribrzdilo uvedomenie si: „Preboha! Ak by som sa teraz prejedol, musel by som vyfotografovať všetko, čím sa prejem, a zverejniť to večer na Facebooku a Twitteri. Od hanby by som sa prepadol!“ A pri takom pomyslení ma hneď chuť na prejedanie prejde. Nie vždy, ale často. Takže psychologický „exhibicionistický“ trik funguje. Podobné je to s „pochodovou apkou“: koľkokrát už nemám chuť vyraziť na večerný pochod a naplniť tak každodennú kvótu aspoň 6 prepochodovaných kilometrov – ale potom si uvedomím, že by som už nemal ani zverejniť akú „pochodovú fotku“ (aj s motivačným „pochodovým citátom“ – ukážka) na svojom Facebooku a Twitteri: verejne by som tým zdokumentoval svoje „pochodové zlyhanie“, a tak sa neraz stane, že svoju nechuť či lenivosť predsa len premôžem a „iba kvôli pochodovej fotke“ predsa len na večerný pochod vyrazím.

Pandémia však nabúrala, ba zbúrala aj týchto 7 softvérových pilierov môjho života. Ešte približne do 18. marca som sa snažil pokračovať v používaní všetkých uvedených softvérov, každý večer zverejňovať výstupy z nich, „akoby sa nechumelilo“. Ale potom nastal kolaps a už som to vzdal. Sčasti to bolo objektívne ospravedlniteľné: veď v najhorších týždňoch pandémie bol vydaný zákaz vychádzania, a tak by som nemohol vonku pochodovať, ani keby som chcel. V priebehu zvyšku marca, v priebehu apríla, mája aj aktuálneho júna bolo zopár zábleskov – náznakov návratu k používaniu všetkých 7 pilierov a ku každovečernému zverejňovaniu výstupov z nich na mojom Facebooku a Twitteri, ale vždy to boli len záblesky a do týchto dní, keď píšem tento blogočlánok, sa mi používanie uvedených softvérových pilierov a zverejňovanie výstupov z nich v každodennom takte obnoviť nepodarilo. Vlastne preto píšem tento dlhočizný blogočlánok: aby sa počínajúc jeho zverejnením veci konečne „vrátili do normálu“ – aby som znova mohol každodenne začať používať všetkých 7 pilierov aj každovečerne zverejňovať výstupy z nich na Facebooku a Twitteri. Zostáva dúfať, že to tak dopadne a „katarzia písaním“ bude úspešná.

Relatívne najlepšie sa mi v júni zatiaľ darí obnova každodenných pochodov – vďaka tomu, že už bola zrušená povinnosť sebazahaľovania pri pohybe v exteriéroch. Už som spomenul, že optimálne sú dva „krátke“ 3-kilometrové pochody denne, no v časovej núdzi je možné spojiť ich do jedného. To znamená, že špičkovým výkonom by bolo 62 či 60 pochodov za mesiac; prijateľným výkonom 31 či 30 pochodov za mesiac. Nuž, čísla hovoria jasnou rečou: v januári 2020 som absolvoval 26 pochodov, vo februári ich bolo 25 (čiže ani vtedy, bez pandémie, to celkom nebol solídny výkon „jeden pochod za deň“), ale potom už udrela pandémia a nasledujúce mesiace boli katastrofálne: v marci 2020 som absolvoval iba 7 pochodov, z toho prvých 5 za prvý marcový týždeň, keď na Slovensku pandémia ešte nestrašila, a definitívne posledný marcový, 9,2-kilometrový pochod, obľúbenou trasou z môjho staromestského príbytku/kancelárie cez Dunaj a popri Chorvátskom ramene do petržalského Kauflandu som absolvoval na svoje narodeniny 15. marca. Ak sa nemýlim, bol to na Slovensku posledný deň, keď bolo dovolené pohybovať sa vonku bez „záclony na hlave“. Vládou (podľa mňa nezmyselne, nepotrebne a škodlivo) vyhlásená povinnosť nosiť „záclonu na hlave“ aj pri pohybe v exteriéroch a pri zachovávaní odstupu od ľudí ma uvrhla do takej depresie, že už som počas zvyšku marca nebol schopný absolvovať ani jediný pochod. Veď pri mokrej handre na tvári (áno, mokrej: skúste svižne kráčať rýchlosťou 6 km/h bez toho, aby ste handru na tvári mali o chvíľku mokrú!) a zahmlievaní okuliarov pri každom druhom kroku sa pohyb z toho, čím má každodenne pre každého z nás byť – radosťou a utužením zdravia, premenil na utrpenie.

Podobne zlý bol apríl 2020 (iba 6 pochodov) aj (napriek uvoľňovaniu protivírusových opatrení) máj (iba 10 pochodov). Keď človek upadne do takej hlbokej depresie, akú u mňa spôsobila pandémia, potom aj o to dlhšie trvá, kým sa z nej znova „vyhrabe“. V júni 2020 už to vyzerá s pochodmi veselšie: zatiaľ 17 pochodov za 26 dní – s nádejou priblížiť sa aspoň „nižšiemu štandardu“, teda „jeden pochod za deň“.

Ako v stredu 1. apríla 2020, tak aj v piatok 1. mája 2020 i v pondelok 1. júna 2020 som si povedal, že nový mesiac začínam „od čistého stola“ – že sa budem tváriť, akoby sa predchádzajúci traumatizujúci mesiac/mesiace ani neodohral(i). Dobré zaklínadlá! Až na to, že takto jednoducho – na základe bárs aj vášnivo a úprimne deklarovaných predsavzatí – to predsa len nefunguje. Prebieha druhá polovica júna 2020 a depresia pretrváva, hoci už v stíšenej podobe v porovnaní s pekelným marcom či aprílom.

Som presvedčený, že „návrat k normálu“ bude u mňa možný až vďaka návratu k používaniu všetkých siedmich vyššie uvedených „softvérových pilierov“ a ku každovečernému zverejňovaniu výstupov z nich na Facebooku a Twitteri, v rámci vysvetlenej „verejnej kontroly plnenia záväzkov“. Vlastne preto píšem tento dlhočizný blogočlánok: aby som ním celkom oficiálne – a znova (s využitím opísaného psychologického triku) „s verejným záväzkom“ – „odtrúbil návrat k normálu“. Po zverejnení tohto blogočlánku už nebude cesty späť: veď som ním „verejne sľúbil“, že sa vraciam k normálu. A tak sa „budem musieť“. Verím, že psychologický trik zafunguje aj tentoraz – aj v tejto veľkej „koronatéme“ tak, ako funguje v maličkých každodenne zverejňovaných porciách zo siedmich softvérov.

3. Koľko „priateľov“ si ma škrtne?

Ako som spomenul, aj počas pandemických mesiacov som si tu a tam zaznamenával nesúrodé a neorganizované poznámky k tomu, čo sa okolo mňa dialo a čo som nachádzal na internete. (Existuje na to skvelý poznámkový softvér, ktorý prezývam „Dynališta“ – práve „Dynališta“, nie Simplenote, sa nakoniec stala tým ideálnym poznámkovým blokom, ktorý som hľadal v blogočlánku z mája 2019. Do Dynališty si zaznamenávam aj útržkovité koncepty všetkých blogočlánkov vrátane tohto; kým pri písaní samotných článkov, teda pri spracúvaní útržkov do súvislého textu, už prechádzam do ďalšieho minulý rok objaveného skvelého textového softvéru, ktorý pre zmenu prezývam „Srandanotes“ – Standard Notes a v ktorom ťukám aj tieto riadky.)

Takže hoci som na každovečerné prispievanie na svoj Facebook a Twitter (až na zopár výnimočných, občasných zábleskov – neúspešných pokusov o „návrat do normálu“) počas mesiacov pandémie musel zabudnúť, nesúrodé „životné poznámky“ som si do „Dynališty“ zaznamenával naďalej.

A práve dnes, so zverejnením tohto dlhočizného blogočlánku o „facebookovom denníku“, prišiel čas tieto moje zápisky z traumatizujúcich mesiacov pandémie zverejniť. A všetky naraz – nech to mám všetko naraz z krku.

Neviem, či Facebook a Twitter používajú nejaký „spamový filter“ (počul som, že áno) v tom zmysle, že mi zabránia zverejniť napríklad 40 príspevkov v krátkom slede za sebou, ale minimálne sa o to pokúsim. Chcem túto „korona-oštaru“ konečne zo seba zhodiť a mať ju za sebou.

Nebudem sám seba cenzurovať ani dodatočne editovať. Na úvod každého statusu z obdobia pandémie vložím iba dátum, kedy bol pôvodne napísaný (napríklad „Status napísaný 7. apríla 2020“). Moje názory na pandémiu a súvisiace otázky sa v priebehu týždňov a mesiacov pandémie iste vyvíjali, obmieňali, hoci k radikálnej zmene názoru u mňa asi neprišlo. Dnes by som už zrejme nejeden z marcových či aprílových a dodnes nezverejnených statusov sformuloval inak, napríklad menej príkro. Ale nechám všetky statusy tak, aké sú a ako boli napísané – „v originálnej šťave“. Keď denník, tak denník! Nefalšovane. Nie zredigovaný retrospektívne s tým, že teraz už vieme, ako to celé dopadlo. Ešte v marci či apríli, keď nám naši najvyšší štátni predstavitelia a nami všetkými platení štátni prognostici spriadali hororové scenáre, nikto nevedel, ako to dopadne. Z toho možno pramení aj príkry tón viacerých mojich statusov z tých týždňov a mesiacov. Ale nech! Pôvodne sa mi Matovičov prístup k zvládaniu pandémie pozdával, ale veľmi rýchlo som zmenil názor – po nezmyselnom nariadení zahaľovať sa aj v exteriéroch pri dodržiavaní odstupov od ľudí som ho zmenil definitívne. Napriek tomu teraz, v júni 2020, zverejním aj status zo začiatku marca 2020, v ktorom ešte Matoviča chválim. Tak to v danej chvíli bolo – taká je denníková a neretušovaná pravda.

Ako to už u mňa býva, niektoré statusy (väčšina, asi veľká väčšina) budú v slovenčine, iné v angličtine. (Myslím, že po nemecky som počas pandémie nenapísal žiadny status.) Statusy typicky píšem v tom jazyku, v ktorom mi ako prvé prídu na um – no aj so zohľadnením zamýšľaného primárneho obecenstva. Podobné je to u mňa s blogočlánkami: tie, ktoré zverejňujem v angličtine či nemčine, zverejňujem v týchto jazykoch preto, lebo mi práve v nich „zišli na um“. Predstavovalo by zbytočnú námahu a časovú stratu, keby som „sám seba musel prekladať“ do slovenčiny. A ako vieme: každý preklad je falzifikát.

Ba čo viac: nejde len o desiatky stručných statusov, ale aj uprostred najväčšej depresie pandemických mesiacov som napísal niekoľko blogočlánkov. Okrem už spomenutých (slovenského a anglického) o skutočnej príčine vzniku pandémie to bol napríklad článok o novo objavených paradajkových apkách (a pri nich sa znova ukázalo, že „všetko zlé je na niečo dobré“: keby nenastala pandémia a s ňou súvisiaca pracovná termínová kríza, nebol by som objavil – nemal by som potrebu objaviť – paradajkové apky, ktoré však už od apríla s nadšením a úžitkom pri práci používam a budem aj po tom, keď pandémia celkom zmizne). O pandémii som koncom marca napísal aj ďalší (a už rozsiahly) blogočlánok o slovenskom mantinelizme, ktorý sa tentoraz prejavil v rúškománii. Napísal som aj (hoci to až koncom mája) recenziu na francúzsky film Érica Rohmera. Tieto texty (celkovo málo textov za štvrť roka, ale nečudo) sa mi podarilo zverejniť aj v priebehu pandémie.

Prečítajte si

Paradajkové apky

Prečítajte si

Slovenský mantinelizmus a rúškománia

No napísal som i ďalšie dva blogočlánky, ktoré s koronavírusom nesúvisia v podstate vôbec – a práve preto som ich doteraz úmyselne nezverejnil. Nie, nebudem sa verejne tváriť, že som sa už „vrátil do normálu“ a píšem blogočlánky o bežných veciach života, keď to tak nie je. Nie – možno až týmto dnešným zverejnením monumentálneho blogočlánku o monumentálnej pandémii sa konečne do normálu vrátim. A potom už budem „smieť“ konečne zverejňovať aj blogočlánky na „nevírusové“ témy. Prvý článok (po slovensky) je mojou reakciou na zverejnený úryvok z pripravovanej knihy Jána Markoša o etických dilemách; napísal som ho už v polovici apríla, ale zámerne som ho doteraz nezverejnil, lebo – „ešte sme sa nevrátili do normálu“. Druhý článok (po anglicky) o „najväčšej chybe v ľudskej komunikácii“ som napísal pred pár týždňami a takisto som ho zatiaľ úmyselne nezverejnil. Aby som nebodaj neporušil pravidlá či etiku blogoviska Denníka N, môj zámer je dnes zverejniť toto dlhočizné „definitívne zúčtovanie (moje) s koronavírusom“ (a verím, že nebude žiadna „druhá, tretia… vlna“ a už sa k tejto pekelnej téme nikdy v živote nebudem musieť vrátiť), na ďalší deň aprílový článok o Markošovi a znova na ďalší deň článok o chybe v komunikácii. Tri články za tri dni – to už je hádam v súlade s „netiketou“. Ako vidno, pri blogočlánkoch sa krotím, lebo to nie sú facebookové statusy: na blogu dodržím „pravidlo slušnosti“, „jeden za deň“, kým pri facebookových statusoch sa ich chcem konečne všetkých zbaviť, a tak ich plánujem zaslať desiatky v tesnom slede za sebou, hneď po zverejnení tohto blogočlánku. Uvidíme, či mi to Facebook (a Twitter) vôbec dovolí.

Pravda, humorný aspekt celej veci je ten, ktorý dal názov tomuto článku. Momentálne mám na Facebooku 189 „priateľov“ (niektorých naozajstných a iných takých, ktorých som v živote nestretol, ale poslali mi žiadosť o „priateľstvo“ a po pohľade na ich facebookový profil som usúdil, že môže byť) a na Twitteri 77 „odberateľov“ (či „sledovačov“). Som zvedavý, čo so všetkými týmito ľuďmi (ak si ma už dosiaľ napriek nadviazanému „priateľstvu/sledovačstvu“ neuložili do filtra vzhľadom na nadmieru mnou zverejňovaných štatisticko-grafomanských príspevkov) teraz urobí lavína či uragán statusov, ktoré sa chystám rozpútať hneď po zverejnení tohto blogočlánku. Ak mi Facebook a Twitter vôbec dovolia zverejniť, takpovediac „naraz“, „zobrané statusy“ zo štvrť roka pandémie – koľko „priateľov“ a „odberateľov“ mi po takej smršti ešte zostane? Aktuálne číslo je 189 + 77; uvidíme o pár dní. Ak sa niekto v reakcii na smršť spýta, či som sa „neutrhol z reťaze“ alebo priamo nezošalel, môžem ho/ju odkázať na tento vysvetľujúci či ospravedlňujúci blogočlánok – no jeho dĺžka môže prípadného záujemcu o odpoveď odradiť.

Nárazovo teraz zverejním nielen facebookové/twitterové statusy (to je rubrika „pCoD tweet“), ale i zopár „Lektüre tweetov“ (veľa ich nebude, lebo počas pandémie som mal len minimum času na štúdium literatúry) a možno aj koláčových grafov (súhrnne v osobitnej fotogalérii). Z pochodov – bolo ich však v priebehu pandémie pramálo – som fotografie s motivačnými citátmi zverejňoval priebežne, takže pri nich resty na zverejnenie nemám (hoci po niektorých pochodoch v zaujímavých/netradičných lokalitách zvyknem dodatočne zasielať aj satelitnú mapku pochodu, čo som počas pandémie zväčša nerobil, i keď práve počas pandémie boli pochody v neobvyklých lokalitách takpovediac – vynúteným – štandardom). Žiaľ, v koláčových grafoch aj odtienkových tabuľkách mi počas mesiacov pandémie vznikli diery (absencia údajov), ktoré už nedokážem dodatočne zaceliť. Tieto diery tam zostanú navždy – vzhľadom na depresiu som skrátka nedokázal v týchto dvoch softvéroch presne zdokumentovať priebeh každého dňa počas trvania mimoriadneho stavu pandémie. Mrzí ma to o to viac, že práve máme rok 2020 – prvý rok nového desaťročia, a tak aj „koláčové“ a „odtienkové“ štatistiky za nové desaťročie („20. roky“) zostanú navždy neúplné a (dúfajme, že z 10-ročného pohľadu nakoniec iba nepatrne) skreslené. (Nie, neberiem technokratický argument, že nové desaťročie sa začína až rokom 2021.) Som rád, že sa mi v kalkulačke šťastia zrejme podarí zrekonštruovať aspoň percentuálny ukazovateľ šťastia i graf šťastia za predošlé mesiace i za celý rok 2020 – toľko poznámok ešte (rôzne roztrúsených) v Dynalište mám. Takisto som rád, že počas mesiacov pandémie nedošlo u mňa k totálnej rezignácii vo všetkých smeroch – aspoň pre niektorých klientov som predsa len dokázal ďalej štandardne fungovať a rovnako som pod plnou a štandardnou kontrolou držal aj svoj finančný život (hoci ma mrzí, že vzhľadom na verejné obmedzenia som nestihol v štandardnom marcovom termíne odovzdať daňové priznanie – bude si tým teraz treba kaziť leto) v apke PocketMoney, do ktorej si zaznamenávam bez výnimky každú svoju transakciu (aj keby šlo o 2 centy), teda výdavky aj príjmy, už od leta 2010, keď som si apku prvý raz nainštaloval na z Viedne donesený prvý iPad, ktorý mal v ten deň premiéru predaja v Európe.

Prečítajte si

Pažravá apka, takmer čabajka

Odhliadnuc od finančnej apky sa mi, možno prekvapujúco, kontinuitu počas krízy najlepšie darilo udržiavať v „pažravej apke, takmer čabajke“: môžem zodpovedne vyhlásiť, že napriek tomu, že som sa z frustrácie a depresie počas pandémie viackrát zahanbujúco nielen prejedol, ale prežral, všetky tieto zlyhania sú dôsledne zdokumentované na fotografiách v „pažravej apke“. Len som tieto fotografie zatiaľ nezverejnil na svojom Facebooku/Twitteri. No teraz to urobím, a znova: všetky fotky za štvrť roka naraz! V špeciálnom facebookovom fotoalbume, ktorý nazvem Požieranie odpadu v koróna-mesiacoch. Celkovo som sa za 3 mesiace pandémie stravoval katastrofálne – absencia štandardných (školských) obedov sa nemohla neprejaviť, hoci to moje prežieranie neospravedlňuje. Viackrát som sa svoje „previnenie“ snažil odčiniť tým, že nasledujúci deň som celý (takmer) odhladoval, no nepomohlo to – výsledkom boli len jojo-efekty. Prejedanie v kombinácii s nedostatočným pohybom spôsobilo, že som nabral kilá a v tieto dni mám 5 či 6 kíl nadváhy. (Bežne mávam 2 či 3 kilá nadváhy, prípadne som v norme, najmä v lete. Dúfajme, že aj leto 2020 bude v tomto smere úspešné.)

4. Hysterický a paranoidný premiér

Som nesmierne rád, že sa v posledný februárový deň roka 2020 na Slovensku skončila ficovláda. Už pred voľbami, keď prieskumy verejnej mienky začali naznačovať prudký nárast preferencií OĽaNO (približne po zverejnení „investigatívneho videa“ z Cannes), a predtým, než som počul Matoviča vyhlasovať to o sebe samom, som si o ňom pomyslel: „Ten chlap si svoj nečakaný nárast preferencií za 10 rokov pôsobenia v politike skutočne poctivo odmakal.“ O svojich osobných peripetiách s OĽaNO zo začiatku minulého desaťročia a o tom, ako som sa s ním mentálne rozišiel, som napísal v blogočlánku zverejnenom týždeň pred tohtoročnými voľbami.

Prečítajte si

Paradoxy (ne)prestupov

Premiéra krajiny považujem za niečo ako kapitána lode. Posledné, čo od kapitána lode očakáva jej posádka a pasažieri, keď sa loď dostane do problémov (búrka, vlnobitie, plytčiny, zrážka s ľadovcom – čokoľvek), je, aby kapitán lode prepadol panike a začal svoju posádku a pasažierov strašiť tým, čo všetko hrozné sa ešte môže stať. Ani by nemal k členom posádky a k pasažierom pristupovať ako k nesvojprávnym deťom – škôlkarom: vyhrážať sa im trestami, ak ho nebudú poslúchať, a sľubovať im odmeny v opačnom prípade. Žiaľ, takto sa Matovič správa vo funkcii premiéra v období korónahumbugu. Vydržal som pozerať len jeho celkom prvú tlačovku (ako ich niekto trefne premenoval: „plačovku“) na tému koronavírusu; ďalšie by som už pozerať ani počúvať nezvládol, lebo by mi asi prišlo fyzicky zle z takého infantilného spôsobu komunikácie s občanmi vlastnej krajiny. Možno sa Matovič inšpiruje vrcholovými americkými politikmi (nielen prezidentom, ale aj guvernérmi), ktorí sa k obyvateľom neraz prihovárajú z pozície prísneho, zamračeného otca, vyštekávajúceho príkazy obyvateľstvu: „Zmiznite z tej pláže! Ide hurikán!“ môže kedykoľvek vybľaknúť v televízii guvernér Floridy. V USA sa akoby automaticky predpokladá, že všetko treba hovoriť po lopate a že väčšina divákov má IQ hojdacieho koníka, a preto s nimi nie je možné komunikovať pokojnou rečou s uvádzaním rozumných argumentov. Ktovie, možno je to správny predpoklad (koniec koncov, Matovič je „mág marketingu“) – ale tu sme v Európskej únii a očakával by som vyšší štandard komunikácie.

Aby som dokázal, že nie som proti Matovičovi zaujatý, spomeniem, že za skvelé som považoval nielen jeho prelomové a všeobecne uznávané video z Cannes, ktoré mu možno vyhralo voľby, ale vynikajúce sa mi zdalo (rád som si ho pozrel viackrát) aj iné a už oveľa viac kritizované interview s jeho dcérkou, v ktorom prvý raz, len pár dní pred voľbami, ohlásil svoju ambíciu stať sa slovenským premiérom. Aký úžasný nápad! Tuctový politik by na daný účel zvolal tlačovku, vydal tlačovú správu, zháňal celebrity na vyjadrenie podpory a podobne. Nie však Matovič.

Definitívne moju podporu Matovič stratil vtedy, keď vydal podľa mňa nezmyselné nariadenie o sebazahaľovaní v exteriéroch aj pri dodržiavaní odstupu od ľudí, a to dokonca aj vtedy, keď bol človek celkom sám v lone prírody. (Tému som rozobral už v osobitnom marcovom blogočlánku o rúškománii.) Toto prehnane drastické opatrenie podľa mňa ničomu nepomohlo – iba ak deptaniu obyvateľstva Slovenska, zhoršovaniu jeho telesného i psychického zdravotného stavu. Nemohlo pomôcť, lebo bolo v rozpore s vedeckými poznatkami o šírení vírusu. Nezmyselnosť opatrenia bola kritizovaná aj z odborných kruhov, napríklad v skvelom komentári od MUDr. Kaščáka. Premisa opatrenia bola rovnaká ako pri vyššie spomenutých Matovičových „plačovkách“; s občanmi krajiny sa komunikuje, ako keby boli nesvojprávni hlupáci neschopní pochopiť jednoduché pravidlo: „Ak si vonku a máš od iných ľudí odstup 2 metre (alebo bárs aj 5 metrov – čokoľvek by sa určilo), nemusíš mať rúško. Ak odstup od ľudí nemáš, nasaď si rúško.“ Takúto jednoduchú zásadu by skutočne dokázal pochopiť aj hojdací koník. Žiaľ, predseda vlády našej krajiny nás mentálne zaraďuje asi ešte niekam nižšie.

Prečítajte si

Marec, poberaj sa, rúško, alebo kam nechodí slnko, chodí lekár

Pri zavádzaní rúškománie na Slovensku Matovičovi výdatne pomáhal aj inak rozumný Sulík, čím si u mňa nijako nenapravil pošramotené renomé spred ôsmich rokov, keď zariadil zvrhnutie vlastnej (Radičovej) vlády. V posledných týždňoch sa občas zdá, akoby bol Sulík v Matovičovej vláde takmer jediným a osamelým hlasom zdravého rozumu (možno spolu s ministerkou spravodlivosti, „Kolíkovou v plote“). Sulík sa dokonca chvastal, že zavedenie rúškománie v jej drastickej podobe bol pôvodne jeho nápad, a s hrdosťou v hlase opakoval: „Sme asi najzarúškovanejší národ na svete.“ Podľa mňa je to skôr hanba než dôvod na hrdosť. Opakovane som čítal aj chválu televíznej moderátorky Zlatice Puškárovej, ktorá vraj v priamom prenose vyzvala politikov v štúdiu, aby sa zarúškovali. Nevidel som spomínaný okamih (a vzhľadom na rúškomániu, ktorá sa možno aj jeho zásluhou na Slovensku rozpútala, ho ani dodatočne nechcem vidieť), takže sa k nemu nemôžem akokoľvek relevantne vyjadriť, ale aj na margo tohto televízneho „highlightu“ sa mi žiada poznamenať, že pochvalu si zaslúžia najmä také slová, skutky a výzvy, ktoré pomáhajú ľuďom udržať si rozvahu a zostať pokojnými. V krízových chvíľach je podľa mňa najväčším umením zachovať rozvahu a chladnokrvnosť – dokázať sa aj v takých okamihoch správať čo najviac v súlade s bežným, štandardným, ľudským správaním, „akoby sa nechumelilo“. Ako znel britský churchillovský slogan počas 2. svetovej vojny: „Keep calm and carry on!“ („Zachovajte pokoj a pokračujte ako vždy!“) Pravda, pokus o skopírovanie tohto prístupu počas koronakrízy sa britskému premiérovi Johnsonovi vypomstil, no ten už zrejme svoju „bezstarostnosť“ prehnal do extrému. Iste mal najlepšie „churchillovské“ úmysly, ale umením (nesmierne ťažkým) je nájsť tú správnu rovnováhu a stred či kompromis medzi prehnanou opatrnosťou a prehnanou bezstarostnosťou. Kým Johnson (a zrejme aj Švédi, nehovoriac o Trumpovi a Bolsonarovi) to zrejme prehnal na strane bezstarostnosti, my na Slovensku sme sa podľa môjho úsudku vychýlili do opačného extrému a prehnali sme to s opatrnosťou – vzhľadom na veľmi nízke čísla nakazených v porovnaní s inými chorobami, ktoré Slovensko bežne každoročne sužujú, no nik pre ne v našej krajine nevyhlasuje „bläkaut“ a neposiela firmy i jednotlivcov do bankrotu. To sa nám môže vypomstiť v hospodárskych následkoch pre Slovensko, ktoré sa ešte len začnú prejavovať v najbližších mesiacoch. Naproti tomu sa mi zdá, že napríklad Nemecko pod vedením Merkelovej tú správnu vyváženosť medzi prehnanou bezstarostnosťou a prehnanou opatrnosťou nájsť dokázalo – aj bez rúškománie.

Uprostred najhorších týždňov pandémie a rúškománie bolo pre mňa veľkou útechou napríklad toto vydanie (zo 4. apríla 2020) diskusie Pod lampou s lekármi Petrom Celecom a Borisom Klempom (k dispozícii je aj podcastová audio-verzia):

Pamätám sa, že som tento podcast s dojatím počúval kráčajúc, vtedy ešte omotaný šálom, od Račianskej ulice smerom k lesom vedúcim na Kamzík, kde som už šál mohol zhodiť v nádeji, že sa nablízku nepohybujú denuncianti. Obaja odborníci (pričom Klempa bol aj členom krízového tímu spolupracujúceho s vládou) v podcaste jasne skonštatovali (a veľká vďaka Štefanovi Hríbovi, že s otázkami na túto tému nepoľavil, kým od oboch svojich hostí nedostal jednoznačnú odpoveď): opatrenia rúškománie v tej drastickej podobe, ako sa zaviedla na Slovensku, z vedeckého hľadiska nemali opodstatnenie. Potvrdil mi to aj súkromný čet s radšej nemenovaným odborníkom (jednak išlo o súkromnú konverzáciu, jednak ho nechcem blamovať), takisto blízkym vládnemu krízovému štábu: aj on súhlasil s tým, že rúškománia v tej drastickej podobe, v akej sa na Slovensku zaviedla, bola prehnaná. Potom je veľmi zvláštne, že sa zaviedla tak, ako sa zaviedla. Malo pri zavádzaní opatrení nakoniec Matovičovo a Sulíkovo slovo väčšiu váhu než umiernené stanoviská odborníkov na medicínu? Pre úplnosť dodám, že Peter Celec a Boris Klempa sa pod Hríbovu lampu vrátili aj koncom mája (video/audio), keď už bolo viac či menej „po funuse“, no májové vydanie relácie už na mňa nezapôsobilo natoľko ako to prelomové zo začiatku apríla.

Potešili ma aj marcové „začvirikania“ politického komentátora a „podkástmajstra“ Denníka N Bebeho Bezáka, ktorý sa takisto vyslovil proti rúškománii. Výrazne som ich podporil vlastným čvirikaním (1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9, 10, 11, 12, 13, 14).

Som rúškokaz.

Nosenie rúšok vonku pri dodržaní odstupu od ľudí má rovnaký význam ako nosenie odznaku: Smrť Covidu -19.
Nosenie takého odznaku by aspoň nepripravovalo o rúško niekoho, kto ho naozaj potrebuje.

— Braňo Bezák (@Brano_Bezak) March 21, 2020

Ako zodpovedný občan krajiny a sveta sa snažím udržiavať si aspoň základný prehľad o dianí doma i vo svete. Našťastie, zoznamujem sa s ním „automaticky“ pri vykonávaní práce pre niektorých svojich klientov. No neraz ide o prehľad útržkovitý a nesystematický.

Aby som ilustroval, ako môžem byť napriek snahe niekedy „mimo obrazu“: v jedno marcové ráno (asi to bol druhý marcový týždeň?) som si ako vždy šiel kúpiť bagetu na raňajky do „malého Tesca“ na rohu. Ako som si bagetu vyberal z regálu, zrazu na mňa zrúkol predavač: „Kde máte rúško?!“ Prekvapene som sa naňho pozrel: na tvári mal akúsi handričku. Z druhej strany na mňa vyziapla jeho kolegyňa predavačka: „Kde máte rúško?!“ Aj ona mala na tvári handričku. Zarazene som sa spýtal: „Prosím?!“ Vysvetlili mi (nepriateľským tónom, ako ho predavači na Slovensku ovládajú): „Od dneška sa pri vstupe do obchodu musia nosiť rúška! Máme to vylepené na vchode!“ – „Nevšimol som si,“ odpovedal som pravdivo. „Tak dnes ešte nakúpim normálne a…“ – „Nie, takto si nič nekúpite, musíte mať rúško!“ vyziapli na mňa obaja unisono. No nedal som sa – veď som už bol vnútri pri regáli, a tak som schmatol bagetu, cestou k samoobslužnej pokladni aj papriku (ako vždy v Tescu či v našich postkomunistických reťazcoch napoly zvädnutú a predraženú) a nakúpil som. Do dnešného dňa naposledy bez „rúška“. Platil som mobilom, počúvajúc nadávky personálu za svojím chrbtom, ale lepšie zniesť to než neraňajkovať. Pri odchode som sa presvedčil, že áno, naozaj od toho dňa pribudol na dvere predajne oznam o povinnosti pri vstupe sa zahaliť; jednoducho som sa s týmto nariadením (zrejme vydaným vládou v predošlý deň) „minul“ aj v spravodajstve, aj pri vkročení do predajne.

Keby Matovičova vláda nebola opatrenia proti šíreniu vírusu prehnala do šialeného extrému (povinné sebazahaľovanie, aj keď človek osamote kráčal v lese), možno by som ju dnes chválil. Keby bol Matovič postupoval rozumne, s rozvahou, pokojne ako kancelárka Merkelová alebo kancelár Kurz – všetko by bolo v poriadku. Nejako by som „prehltol“ nutnosť zahaľovať sa pri vstupe do (cudzích) interiérov – do obchodov, do MHD. Veď tu ide o časovo obmedzené úseky. Aj keby sa povedalo: „Ak si vonku, no nemáš od ostatných odstup dvoch (piatich…) metrov, musíš byť zahalený“ – aj to by sa ešte dalo zniesť. Vládne nariadenie o povinnosti zahaľovať sa aj pri sólopobyte v prírode som však považoval za priam debilné, ponižujúce, a nemohol som ho nijako prijať. Keby aspoň na tejto jednej do neba volajúcej hlúposti slovenská vláda nenástojila (a keď už takú hlúposť zaviedla, mohla si ju, ako márne apeloval MUDr. Kaščák, aspoň spätne uvedomiť a promptne ju odvolať – nie až po dvoch mesiacoch), asi by som necítil potrebu hovoriť o „rúškománii“, „korónahumbugu“ a používať iné dehonestujúce termíny. Takto však postupy slovenskej vlády v marci až máji 2020 musím aj zo spätného pohľadu hodnotiť kriticky.

Vzhľadom na to, že Matovičova vláda vydala prehnané, nerozumné, vedeckým poznatkom odporujúce nariadenia, vyvolalo to vo mne pocit vzbury a povedal som si, že ja si žiadne „rúško“ nikdy nezaobstarám, ani keby ma (ako moje alter ego Sama Hawkensa) naťahovali na škripec. Bol som kedysi držiteľom permanentky hokejového Slovana, keď ešte hral v KHL, a tam nám občas na sedadlá dávali darčeky – napríklad aj dva fanúšikovské šály Slovana. Tie mi prišli vhod v začiatkoch korónahumbugu. Chodieval som si bagety na raňajky do malého Tesca na rohu kupovať s hlavou omotanou slovanistickými šálmi – raz tmavomodrým, inokedy tým „pravým“ belasým.

Bolo to však nepohodlné (šály pri každom druhom kroku z tváre padali) a so stúpajúcimi teplotami v priebehu apríla aj čoraz nepríjemnejšie. Nakoniec som podľahol a svoje rebelské predsavzatie som nedodržal: pri škridelnom surfovaní na internete som náhodou naďabil na reklamu cestovnej kancelárie, ktorá sa v krízovom období, keďže už nemala komu predávať zájazdy, premenila na krajčírsku dielňu šijúcu „rúška“ – alebo ako som si ich ja v zlosti nazval dehonestujúcim termínom, „ksichtonuce“. Táto podnikateľská vynaliezavosť mi bola sympatická, a tak som si hneď tri „ksichtonuce“ od firmy objednal. Zo všetkých dizajnov, ktoré ponúkajú, ma dokonca najviac oslovili tie „matovičovské“ so slovenským štátnym znakom – a tak ja, čo som každý deň preklínal Matoviča, som nakoniec skončil s rúškami s rovnakým dizajnom, aké nosí on. Objednal som si čierne, tmavomodré a tmavočervené – veď ak môže svoje „záclonky“ farebne so svojím oblečením zlaďovať prezidentka Čaputová, prečo nie aj ja?

O tom, čo som potajme robil na lesných chodníčkoch, keď ešte bolo „alles verboten“, som sa už vyššie zmienil. Prvý pozitívny prelom (žiaľ, až po mnohých týždňoch či zopár mesiacoch) prišiel vtedy, keď vláda zrušila povinnosť sebazahaľovania v prírode. Vtedy som to začal robiť tak, že namiesto môjho tradičného večerného či nočného pochodu – napríklad na obľúbenej trase cez obidva mosty (SNP i „novostarý“) a okolo Eurovey a tunela naspäť cez korzo do kancelárie pri Medickej záhrade (to je, prosím pekne, presne želaných 10,5 kilometra) – som sa zvykol z centra mesta odviezť trolejbusom na Železnú studničku a odpochodovať potrebných 3, 6, 7 ¾ či 10,5 kilometra práve tam. No bol to dosť problém – najmä pri dlhších trasách. Nič proti Železnej studničke ponorenej do tmy, ale o polnoci pôsobí na rozdiel od dobre vysvieteného centra Bratislavy trocha strašidelne. Navyše pri zastávke MHD (autobusu č. 43) Bukva sa už končí akékoľvek (nielen chabé) verejné osvetlenie, a ak práve nesvieti mesiac, začína sa tam tma ako v rohu – na každý ďalší krok by si bolo treba svietiť škridlofónom, a tak sa bolo treba zvrtnúť na päte a kráčať znova rovnakou cestou naspäť smerom k Patrónke, čím sa však ani len 7 ¾ kilometra zodpovedajúcich každodenným 10 000 krokom nazbierať nemohlo a bolo treba pochod neprirodzenými a nepríjemnými cestičkami predlžovať (už v dusivom sebazahalení!) až k nemocnici na Kramároch.

Až pred pár týždňami sa mi definitívne uľavilo, keď vláda konečne sebazahaľovacie nariadenia uvoľnila do podoby, ktorá podľa mňa mala platiť už od začiatku počas celého marca, apríla aj mája: sebazahaľovanie povinné iba v cudzích interiéroch; pod holým nebom len pri nedodržiavaní odstupu od iných ľudí. Konečne som mohol obnoviť pochodovanie (ranné, obedné, večerné i nočné) po tradičných staromestských, ružinovských i novomestských trasách. Prečo novomestský starosta v hysterickej reakcii na dva mesiace uzavrel areál Kuchajdy (okolo ktorej pravidelne krúžim popri svojich nákupoch v susednom Kauflande a najnovšie i Lidli), dodnes nechápem a nikdy nepochopím. Ak niečo občania, ľudia v takýchto krízových časoch potrebujú, tak práve pohyb a pobyt v prírode – v každom jej kúsku, ktorý sa nachádza aj uprostred džunglí komunistických panelákov a novodobých ranokapitalistických monštier. Lebo Bratislava je síce obklopená plnohodnotnou prírodou, no nie vždy nám časovo vyjde napríklad ani jazda trolejbusom k Železnej studničke na okraji mesta.

Moje negatívne vnímanie Matovičových eskapád sa ešte utvrdilo, keď som videl, ako sa ešte aj takmer celý jún 2020 snažil zneužiť korónahumbug na presadenie svojho politického či ideologického cieľa – zákazu nedeľného predaja. (Počas marca, apríla i mája 2020 som sa pravidelne stravoval najhoršie každú nedeľu, keďže si v ten deň už nebolo čo kde kúpiť – ani „obligátnu“ rannú bagetu; a nie, zoschnutú zo soboty si v nedeľu ráno neprosím.) Našťastie, aspoň tento zámer Sulík Matovičovi skazil, a treba veriť, že natrvalo. Dlhodobo tvrdím, že ako to býva aj pri iných témach, aj pri téme nedeľného (ba aj celonočného!) predaja by bolo najlepšie nie mantinelistické riešenie („buď všetko zakázať, alebo všetko otvoriť“), ale kompromisné: mohlo by to byť tak, že každú noc i každú nedeľu by v meste (aspoň vo veľkých mestách…) boli otvorené aspoň niektoré (nie nevyhnutne všetky) pekárne či obchody, pričom prevádzka v noci či v nedeľu by postupne „rotovala“ medzi jednotlivými pekárňami a obchodmi, aby si ju „neodskákal“ vždy ten istý personál. Kto by potom v noci či v nedeľu (ako ja) naozaj potreboval nakúpiť, zašiel by si aj do pekárne či obchodu vzdialenejšieho od svojho bydliska či pôsobiska.

5. Doktor Bukovský – ojedinelý hlas rozumu

Veľkou útechou počas mesiacov pandémie mi bol youtubový kanál MUDr. Igora Bukovského. Nie som vegetarián a ani zaslepený Bukovského fanúšik, no mám od neho zápočet z vysokoškolských čias. Áno, vtedy bola taká požiadavka, že študenti humanitných predmetov (v mojom prípade prekladateľstva – angličtiny a nemčiny) si museli vybrať aj jednu prednášku z ponuky inej fakulty, a tak som si zvolil už vtedy v 90. rokoch celebritného Bukovského. Jeho prednášky na lekárskej fakulte pri Medickej záhrade, kde dnes bývam i pracujem, na mňa hlboko zapôsobili. Až tak, že zhruba 5 rokov po ich vypočutí som nedokázal jesť horalky, chrumky či gumené medvedíky.

Je tragické, že slová zdravého rozumu i medicínskej odbornosti, aké počas mesiacov pandémie zaznievali z youtubového kanála Dr. Bukovského, zvykli nazbierať maximálne desaťtisícky prehraní – ale zato Matovičove paranoidné a v obyvateľstve strach šíriace facebookové statusy nepochybne zasahovali obecenstvo státisícov či možno až miliónov.

Áno, Bukovský občas vo svojich vyjadreniach emocionálne prestrelí (to má s Matovičom spoločné), no nemá problém ospravedlniť sa za to a uznať svoju chybu. Dr. Bukovský neváha povedať: „V tejto veci som oproti svojmu predošlému videu medzičasom zmenil názor.“ Tak je to prirodzené – len hlupák nikdy nemení svoje názory. Pôvodne sa napríklad Bukovský v „korónavideách“ odvolával aj na stanoviská kontroverznej českej lekárky Dr. Sone Pekovej, no v neskorších videách sa toho zriekol a vyjadril sa, že Dr. Pekovej už nedôveruje, aj na základe referencií od osôb – odborníkov, ktorým Dr. Bukovský prikladá väčšiu váhu.

Pokiaľ ide o mňa, nemám na Dr. Pekovú názor taký ani onaký, keďže v medicínskej problematike sa jednoducho nevyznám. A o veciach, v ktorých sa nevyznám, si nezvyknem vytvoriť pevnú mienku, ktorú by som vytruboval do sveta ako „jedinú správnu“ či jedinú rozumnú, prípustnú, serióznu. Áno, registrujem, že väčšina kolegýň a kolegov z fachu zrejme s Dr. Pekovou nesúhlasí, no to samo osebe nič nedokazuje. Ako hovorí (so zveličením) pekné úslovie: „Väčšina sa vždy mýli.“ Iste bol aj Einstein so svojou teóriou relativity v nejednom okamihu v zúfalej menšine oproti svojim kolegom z odboru.

Takže je síce pravdepodobné, že Dr. Peková sa mýli, no isté to nie je. Aspoň nie z pohľadu mňa ako človeka, ktorý o medicíne nevie nič. A cudzie mienky nezvyknem prijímať za svoje; solídnou zásadou, ktorú som sa naučil od svojich obľúbených filozofov (spomeňme za všetkých Schopenhauera či Tolstého), je neprijímať za pravdu nič, čo človek najprv nepreveril svojím vlastným rozumom a uvažovaním. A ja jednoducho nemám ako preveriť sporné teórie Dr. Pekovej, keďže môj mozog na to nemá kapacitu – nezameriava sa na túto oblasť ľudského poznania.

Apropo, chýbajúci dĺžeň v ó v slove koróna: ako človek živiaci sa slovenčinou som sklamaný, že tu jazykovedný ústav „zaspal“ a nezabezpečil, aby sa slová korónavírus a koróna v slovenských textoch (aspoň v tých vládnych oficiálnych) písali takto s dĺžňom nad druhým o, lebo dĺžeň tam v slovenskej verzii oboch slov (aj vo všetkých ďalších odvodených) nepochybne patrí. Podobne naši jazykovedci zaspali či pasívne prijímajú šírenie nového a už veľmi frekventovaného slova dron, o ktorom som presvedčený, že v slovenčine by malo znieť drón s dlhým ó.

Prečítajte si

Nefejsbukujme o drónoch, keď stačí začvirikať

Sotva sa dá preceniť dôležitosť každodenného pohybu, podľa možnosti za svetla (!) a pod holým nebom (!), pre zachovávanie telesnej i psychickej pohody človeka (i jeho pracovnej výkonnosti) – a tým aj pre udržiavanie a posilňovanie jeho imunity voči vírusom. Ako to v skvelom rozhovore pre Denník N (môj komentár) nedávno skonštatoval neurochirurg Tomáš Sloboda:

Môj otec si tento poznatok zhutnil do sloganov, ktoré okolo seba neustále šíril a najmä všetkým nám v rodine ich vtĺkal do hláv: „Kto sa nehýbe, zhynie!“ a „Behať, skákať, plávať!“ Žiaľ, sám sa ani len nedožil dôchodku.

Namiesto toho, aby slovenská vláda počas pandémie občanov povzbudila, že keď už nesmú chodiť do práce, nech sa aspoň (pri zachovávaní odstupu od cudzích ľudí!) každodenne chodia hýbať do prírody (áno, príroda je dostatočne priestranná na to, aby sme sa v nej na seba netlačili ako v električke či na dunajskej hrádzi; stačí len trocha pridať do kroku a vzdialiť sa od najvychytenejších „prírodných lokalít“) – vláda uvalila na občanov rúškomániu, čím im pohyb pod holým nebom mohla len a len znechutiť (mne určite). To sa sotva dá odpustiť.

Viaceré z Bukovského videí zverejnených počas pandémie sú pre mňa pamätné. Okrem toho úvodného (aj) o rúškománii, ktoré som prezentoval už vo svojom marcovom blogočlánku, je to napríklad skvelý rozhovor s prof. Janom Pirkom či (trochu kuriózne) Bukovského vášnivá obhajoba nedeľného predaja. Alebo (možno predovšetkým) tento dialóg dvoch lekárov:

https://youtu.be/5S6V7ravbDQ?t=635

Za všetky jeden citát z rozhovoru od MUDr. Rudolfa Straku:

Pri takom výroku – ak by mal racionálne opodstatnenie – by sa dalo skonštatovať, že dehonestujúci (a z mojej strany skôr ironický, hnev voči rúškománii vyjadrujúci) termín „korónahumbug“ možno ani nie je ďaleko od pravdy.

Asi hlavná myšlienka z rozhovoru Dr. Bukovského s Dr. Strakom: prečo sa práve koronavírusu venovala a venuje takáto enormná pozornosť zo strany politikov i médií, keď na Slovensku každoročne „smrtka kosí“ naše občianky a občanov v oveľa vyšších počtoch inými chorobami? Prečo v reakcii na všetky iné choroby, ktoré na Slovensku postihujú a aj usmrcujú oveľa viac ľudí, takisto nevyhlasujeme výnimočný stav a neruinujeme si hospodárstvo krajiny i rodinné rozpočty? Obom lekárom – Bukovskému i Strakovi – sa reakcia štátnych orgánov (nielen slovenských) zdá situácii (v kontexte všetkých chorôb, ktoré postihujú obyvateľstvo) neúmerná.

No nedostávame sa tu už na vratkú pôdu konšpiračných teórií, na ktorej sa každému správnemu intelektuálovi zježia všetky chlpy na tele? Neviem, či to MUDr. Straka myslel ironicky, no v interview neodmietol ani takú interpretáciu.

Zato MUDr. Bukovský áno, a jednoznačnými slovami: vraj ho o interview žiadali aj pochybné plátky či stoky typu Zem a vek či Slobodný vysielač, no odmietol ich, lebo so šíriteľmi konšpiračných teórií nechce mať nič spoločné – nepovažuje ich za médiá, s ktorými je vhodné akokoľvek spolupracovať.

Vo všeobecnosti pravda, ako vždy, nie je „čierna alebo biela“. Nie je to tak, že na jednej strane stoja „seriózni vedci a lekári zo stredného prúdu“ – a na opačnom brehu sú „šialení alternatívci a konšpirátori“, medzi ktorých spakruky do jedného vreca hodíme aj Dr. Bukovského, aj Dr. Pekovú, aj Dr. Straku, hoci vidno, že aj oni zastávajú rozličné názory, ba občas sa od seba navzájom dištancujú.

Také schematické, čierno-biele delenie na „seriózny mainstream“ a „šialenú alternatívu“ obľubujú mentálni lenivci – to sú tí, ktorí preferujú mentálne skratky, teda slepé preberanie cudzích názorov za svoje (väčšinou len preto, lebo majú podporu „stredného prúdu“ – a keď je človek súčasťou väčšiny či dokonca masy, hneď sa cíti veselšie a sebavedomejšie). Veď keby – ako to požadujú filozofi – každý cudzí preberaný poznatok mali najskôr preveriť vlastným rozumom a uvažovaním, kam by sa dostali? Život je (podľa nich) krátky a dni majú len 24 hodín. Jednoduchšie je stotožniť sa s väčšinou stredného prúdu a ostatné pohľady automaticky (a s opovrhnutím) odmietnuť.

Hlásim sa (aj) k americkej filozofickej škole New Thought (Nové myslenie), pôvodom z 19. storočia, medzi ktorej popredných raných predstaviteľov možno rátať géniov ako Ralph Waldo Emerson či James Allen (a keďže to je veľmi bežné meno, radšej hneď aj odkaz k správnemu Jamesovi Allenovi). V posledných desaťročiach však možno autorov či mysliteľov zo školy New Thought badať voľne zoskupených najmä okolo nakladateľstva Hay House založeného pozoruhodnou (podľa kritikov šialenou), pred pár rokmi vo veku 90 rokov zosnulou ženou, ktorú prezývam „Lujza Slamená“ – teda Louise Hay.

Prečítajte si

Veda nie sú len prírodné vedy alebo metódy prírodných vied

Do okruhu autorov spolupracujúcich s nakladateľstvom patria také spisovateľské hviezdy a moji obľúbenci ako (takisto nedávno zosnulý) Wayne Dyer, Abraham-Hicks, Neale Donald Walsch, Mike Dooley, Bruce Lipton či Gregg Braden. Do „slameného klubu“ patrí aj Marianne Williamson, ktorá v tomto roku dokonca kandidovala za prezidentku v amerických demokratických primárkach – a pri jej kandidatúre aj inak uštipačné a „zúfalo strednoprúdové“ CNN uznalo, že mala niečo do seba (hoci pri voličských preferenciách na úrovni 1 či 2 % a v konkurencii vyše dvadsiatky aj finančne silnejších konkurentov bola od prvej chvíle beznádejná) a že prítomnosť Marianne v televíznych predvolebných dueloch bola prínosná, lebo ich obohacovala o novú (nečakanú, vo svete politiky netradičnú) perspektívu.

Prečítajte si

Medové týždne Brucea Liptona

Lenže ako to býva (a to už odporuje schematickému „čierno-bielemu videniu“, akému holdujú mentálni lenivci), na každú dobrú vec sa nevyhnutne nalepí aj veľa šarlatánov. Len z toho, že mnohí z autorov z okruhu vydavateľstva Hay House sú mojimi idolmi, automaticky nevyplýva, že všetci autori spolupracujúci s týmto nakladateľstvom stoja za pozornosť. Že medzi nimi nebude žiadny bohapustý šarlatán. Bolo by naivné očakávať to.

Hay House vydáva množstvo podcastov, respektíve interview v audio-podobe (napríklad každoročný Hay House World Summit/You Can Heal Your Life Summit so stovkou nových interview), a keď niektoré z nich popri svojom pochodovaní po uliciach či v prírode počúvam, som nadšený – no pri iných persónach, čo sa v podcastoch občas objavia, sa chytám za hlavu a mám vážne problémy taký podcast vôbec dopočúvať. (Vtedy si pomôžem aspoň tým, že podcast nechám bežať rýchlosťou 150 % či ešte vyššou.) Rôzni astrológovia, vykladanie z kariet či komunikácia s anjelmi – to všetko mi je cudzie, ba bridí sa mi to.

No tak ako len preto, lebo Hay House vydáva mnohých autorov, ktorých považujem za svojich idolov, automaticky nehovorím, že všetko od Hay Housu je skvelé, nepostupujem ani naopak: len preto, lebo očividne viacerým autorom spolupracujúcim s nakladateľstvom straší vo veži, automaticky z toho neusudzujem, že všetko od Hay Housu je odpad.

Nie – existuje len jediná cesta, ako dospieť k poctivému úsudku o čomkoľvek. Tá vyššie spomenutá: všetko, s čím sa človek v živote stretne, preverovať vlastným rozumom a uvažovaním. Ak som niečo vlastným rozumom a uvažovaním nepreveril (z ľubovoľného dôvodu: nemám na to čas, chuť či schopnosti), tak si na to názor skrátka neutvorím a zostávam neutrálny; prípadne, ak mám „v skratke“ tendenciu inklinovať k niektorému z názorov na mnou neprebádanú problematiku, ešte vždy uznávam, že pravda môže byť opačná. (To, samozrejme, platí aj vtedy, ak nejakú otázku vlastným rozumom a uvažovaním najprv preveríme a až potom si na ňu vytvoríme názor – veď človek je tvor omylný a aj naše vlastné uvažovanie môže byť kedykoľvek chybné.)

Jedným z autorov, ktorí ma „vytočia“ vždy, keď sa objavia v podcaste Hay Housu, je istý Anthony William. Možno to ani neviem presne vysvetliť, ale tento človek mi bol vždy nesympatický a pri počúvaní podcastov s ním (no vyhýbam sa im, ako sa to len dá) zvyknem mať dojem, že trepe do vetra. Šarlatán ako vyšitý. Možno sa mýlim! (Veď v medicíne sa nevyznám.) No taký je môj dlhodobejší laický dojem z Anthonyho Williama.

Preto ma pobavilo, keď uprostred pandémie zrazu v jednom zo svojich videí MUDr. Bukovský medzi rečou spomenul, že podal trestné oznámenie na vydavateľov slovenského prekladu knižky Anthonyho Williama, lebo podľa Bukovského šíri knižka nezmysly, ktoré môžu poškodiť zdravie obyvateľstva.

Takže takáto je pravda (skutočná, nie schematicky čierno-biela) o „alternatívcoch“, čo nestoja v bezpečnom strednom prúde: nielen spolu neraz nesúhlasia a častujú sa nelichotivými výrazmi, no dokonca už na seba podávajú aj trestné oznámenia. (Pričom netuším, či Dr. Bukovský vôbec niekedy počul o nakladateľstve Hay House.)

Pointa filozofickej školy Nového myslenia, ak ju uplatníme na pandémiu, je však inde. V tom, že podľa tejto školy sú kľúčovými v ľudskom živote myšlienky. Svet vôkol nás a to, čo sa s nami deje, je podľa tejto školy odrazom našich myšlienok. Náhody neexistujú. A kľúč k prekonaniu každého problému podľa nich tkvie v zmene myslenia, teda v náprave myslenia správnym smerom. (Pre mňa to znamená: smerom k univerzálnej filozofickej pravde.)

A práve preto sa domnievam, že Matovič na poste premiéra počas mesiacov pandémie zlyhal. Nejde len o extrémizmus rúškománie – to sa ešte stále hýbeme na úrovni „telesnosti“. Ešte väčšie škody však možno Matovičov prístup napáchal (alebo minimálne mal potenciál napáchať) v oblasti psychiky. Veď prvý krok pri prevencii akejkoľvek choroby, prípadne pri snahe vyzdravieť z choroby, je nepodľahnúť panike a strachu – zachovať si (do tej miery, ako nám to naše mentálne sily umožnia) pokojnú a jasnú myseľ. Asi nikto nepoprie, že Matovičov prístup počas mesiacov pandémie predstavoval opak takéhoto zdravého prístupu k „údržbe“ našich myšlienok.

6. Sklamanie z profesora „zastávam všetky protichodné názory naraz“ Krčméryho

Protipólom k Dr. Bukovskému a veľkým sklamaním počas mesiacov pandémie bol pre mňa prof. Vladimír Krčméry – napriek tomu, že aj on vystúpil v jednom z rozhovorov v youtubovom kanáli Dr. Bukovského a Dr. Bukovský sa o ňom úctivo vyjadroval.

No ukazuje sa mi, že neprestrelil ten, kto v ktorejsi internetovej debate poznamenal: „Profesor Krčméry vždy zdvorilo súhlasí s tým, kto si ho pozve do diskusie.“

Profesor Krčméry ešte koncom januára v .týždni prognózoval, že koronavírus sa zrejme v Európe neuchytí. Potom ešte v polovici marca Pod lampou u Štefana Hríba (v diskusii, ktorá ma pôvodne nadchla; v reakcii na ňu som skomponoval oslavný status, ktorý až dnes zverejním…) odhadoval, že s príchodom vyšších jarných a najmä letných teplôt sa vírus prirodzeným spôsobom sám vytratí. Nuž, možno v Európe sa niečo podobné udialo a deje, ale či je to zásluha (najmä) vyšších teplôt, je otázne, keď v týchto dňoch neskorého júna sledujeme správy o rapídnom šírení vírusu v lokalitách ako Brazília, Florida, Texas či Arizona.

Najmä však prof. Krčméry v tej istej marcovej diskusii hovoril, že s „rúškovaním“ to netreba preháňať – vraj si netreba rúška dávať ani pri vstupe do obchodu; bolo by to už príliš.

Lenže ľaľa! Prešlo iba pár týždňov, nový premiér Matovič vymenoval prof. Krčméryho za člena permanentného krízového štábu – a prof. Krčméry celkom zmenil kurz a začal presadzovať opak toho, čo len pár týždňov predtým tvrdil u Štefana Hríba. Podpísal sa (minimálne svojím mlčaním a pasivitou) aj pod najnezmyselnejšie nariadenie, ktoré ma najviac pobúrilo: povinnosť sebazahaľovania dokonca aj pri sólopobyte v prírode. Také názorové salto mortale za pár týždňov sa len tak ľahko nevidí.

Toto fiasko z môjho pohľadu vyvrcholilo televíznym interview, ktoré prof. Krčméry poskytol Markíze koncom apríla, v ktorom prezentuje sebazahaľovanie ako takú samozrejmosť, o ktorej ani netreba diskutovať. Že sám u Štefana Hríba len minulý mesiac tvrdil opak, už v Markíze taktne nespomenul.

Znepokojilo ma aj video-interview (približne z 20. marca, s nervóznou redaktorkou Mihočkovou na HNonline – link už akosi neviem nájsť!), v ktorom prof. Krčméry medzi rečou povedal aj skromnú vetu: „Ja síce nie som odborník, ale…“ Ak teda sám priznáva, že „nie je odborník“, prečo dostával taký obrovský priestor na vyjadrenia v médiách a prečo sa vôbec stal členom krízového štábu? Prvý sklamaný status o prof. Krčmérym som zrejme napísal 4. apríla, záverečný pobúrený 23. apríla v reakcii na interview v Markíze.

Treba kvitovať, že prof. Krčméry sa neskôr členstva v krízovom štábe vzdal, podobne ako sa Martin Smatana vzdal vedenia zdravotníckych prognostikov, ktorí sa blamovali zverejnením hororových prognóz pre Slovensko, z ktorých sa nenaplnil ani zlomok z nimi uvádzanej „najpriaznivejšej verzie vývoja“. Ako dôvody svojho odchodu jeden aj druhý pán uvádzajú niečo iné, ale to je pochopiteľné a je to v poriadku. Tak či onak, Slovensko nepotrebuje na exponovaných miestach vo vedení krajiny a jej vrcholných inštitúcií osoby, ktoré každých pár týždňov musia prevrátiť svoje predošlé vyjadrenia naruby – alebo, ako sa vulgárne hovorí, „na…. si do huby“. To platí aj pre premiéra Matoviča, ktorý plagiát vysokoškolskej práce u predsedu parlamentu Danka považoval za neospravedlniteľný prečin, ale keď (tento týždeň) vysvitlo, že rovnakého prečinu sa dopustil jeho koaličný partner a rovnako predseda parlamentu Kollár, už je to zrazu zanedbateľný „akademický“ delikt, asi ako keď vyučujúci mešká 15 minút na začiatok hodiny.

Apropo, keď už sme pri tejto téme, nevdojak som si musel spomenúť aj na afér(k)u spred dosť veľa rokov, keď na seba prvý raz negatívne upozornil profesor Krčméry. Išlo vtedy o plagiát na zdravotníckej vysokej škole riadenej prof. Krčmérym, vtedy v podaní iného politika, Jána Figeľa. Žiaľ, prof. Krčméry vtedy plagiát obhajoval či zľahčoval a nevyvodil z neho žiadne dôsledky pre Figeľa, pre seba ani pre školu.

Ako vieme, slovenské (prepytujem) „univerzity“ nesú v sebe silný nádych paródie či imitácie skutočných univerzít aj bez dodatočných škandálov. Predsedovia parlamentu – plagiátori sú v našej holubičej krajinke takpovediac samozrejmý štandard; nakoniec, aj sám ctihodný predseda vlády Matovič si vraj (aspoň niečo v tomto zmysle sám priznal!) nechal takzvanú (v našej krajinke len takzvanú) „diplomovku“ údajne „napísať na objednávku“ (vraj však podľa jeho precíznych inštrukcií – „a teraz nejakú ďalšiu na dobrú noc, stará mama!“) počas dovolenky na pláži; veď úspešný podnikateľ sa nebude zahadzovať a zdržiavať akademickými pofidérnosťami, hoci takzvanými „titulmi“ sa my Slováci vždy radi popýšime. Preto je smutné, že aj prof. Krčméry svojou troškou (zametaním Figeľovho škandálu pod koberec) prispel k žalostnému stavu univerzít na Slovensku.

7. Bankrot citrónovo-feferónkovej polievky

Bolo jasné, že pandémiu niektoré slovenské podniky a prevádzky (asi najmä tie drobnejšie) neprežijú. Z tohto pohľadu som najväčšie obavy hneď po uzavretí trhoviska na Miletičke mal o dve tamojšie prevádzky, ktoré som roky (iste aspoň 10) navštevoval: holičstvo a „vietnamské katakomby“, čiže bistro v útrobách nízkej budovy pri vchode na trhovisko (a v tej budove, prosím pekne, už pred rokmi aj bez pandémie skrachovala tradičná predajňa potravín).

V spomínanom bistre varili podľa môjho úsudku najlahodnejšiu „citrónovo-feferónkovú polievku“, ako prezývam tradičnú vietnamskú kuraciu phở gà. Táto polievka sa dá kúpiť iste na desiatkach rôznych miest v Bratislave (veď len na samotnej Miletičke ju ponúkajú aspoň tri či štyri iné konkurenčné vietnamské či čínske bistrá), ale nikde mi nechutila tak ako práve v „katakombách na Miletičke“. Bistro patrilo vľúdnemu vietnamskému kuchárovi a jeho slovenskej manželke; občas (najmä v sobotu) človek v prevádzke vídal aj ich dve deti.

Prečítajte si

Citrónovo-feferónkové zjavenie v Kauflande

Keď sa po mesiacoch Miletička znova otvorila, moje obavy sa, žiaľ, naplnili. Holičstvo (akýmsi „zázrakom“) krízu prežilo, ale namiesto bistra som vo „vietnamských katakombách“ našiel len zatvorené dvere, za nimi stavebný hluk a odpad. A vo vírení prachu siluety dvoch ázijských mužov s vŕtačkami. Evidentne sa tam nasťahuje nové ázijské bistro. Lenže dokáže variť takú lahodnú citrónovo-feferónkovú polievku? Silne o tom pochybujem.

Od pani holičky (keďže prevádzkovatelia tamojších obchodíkov sa navzájom poznali) som si vypýtal facebookový kontakt na pani manželku pôvodného vietnamského kuchára. Cez čet som sa jej spýtal: neplánujú otvoriť bistro zase niekde inde? Ak by to bolo aj v Jarovciach či Devínskej Novej Vsi, ja tam na ich lahodnú polievku budem chodiť naďalej! Žiaľ, odpovedala mi, že nie – pandémia im zasadila „smrtiaci úder“, ktorý v kombinácii s už beztak neustále rastúcimi nákladmi na podnikanie znamenal pre ich bistro definitívny koniec.

Keď už som vyššie kritizoval prof. Krčméryho za jeho nepresné januárové odhady vývinu (vtedy ešte „len“) epidémie, nasypem teraz popol na hlavu aj sám sebe. (Útechou mi je, že ja sa aspoň profesionálne nevenujem zdravotníckym témam.) Keď som niekedy asi začiatkom februára bol na obľúbenej polievke, pani manželka pána kuchára mi povedala: „Predstavte si, akí sú tí ľudia vyplašení! Ubúda nám zákazníkov len zato, že v Číne je nový vírus! Vraj už pošta nepreberá ani zásielky z Číny a ľudia sa ich boja dotýkať.“ V reakcii som s opovrhnutím vyprskol (dúfam, že nie aj polievku na stôl): „Ľudia sú šibnutí! Preboha, však to je len vírus v jednej čínskej provincii, v krajine s miliardou obyvateľov! Čo to má spoločné s nami, so Slovenskom?!“

Toľko k mojej vlastnej schopnosti predvídať budúci vývin.

8. Pôstapka

Ako som spomenul už úvodom a v súvislosti s „paradajkovými apkami“, „všetko zlé je na niečo dobré“: pandémii vďačím za to, že som začal používať („musel“ začať používať) paradajkové apky, čím sa mi – napriek celkovému nestíhaniu – zvýšila produktivita práce.

Ďalším pozitívnym ovocím pandémie je u mňa to, že som začal (hoci až od mája) používať pôstapku – teda apku na zaznamenávanie prerušovaného pôstu.

O koncepcii prerušovaného pôstu som – podobne ako o paradajkových apkách – počul už pred veľa rokmi, ale až pandémia ma „dokopla“ k tomu, aby som prerušovaný pôst začal praktizovať aj vo svojom živote.

Prečo? Lebo – naznačil som to už vyššie – z depresie spôsobenej pandémiou som sa začal počas troch mesiacov jej trvania prežierať ešte častejšie než obvykle; už aj fotodokumentácie v „pažravej apke, takmer čabajke“ začali strácať svoj zastrašujúci účinok; a moja bežná nadváha dvoch či troch kíl sa zvýšila na 5 až 6 kíl.

Musel som zatiahnuť záchrannú brzdu – a tou je pôstapka. Koncepcia každodenného prerušovaného pôstu spočíva v tom, že človek aspoň 12 hodín z 24 hodín každého dňa vôbec nič neje. Ba čo viac (a to bolo pre mňa revolučné zistenie): počas tých istých (minimálne) 12 hodín nesmie ani piť nič okrem vody, minerálky, nesladeného čaju či kávy.

(V teórii sú povolené aj nápoje s „nulou kalórií“, ako Coca-Cola Zero, no tie môžu mať nepriaznivé zdravotné účinky iného rázu; možno aj demenciu, ktorú zreteľne vidno napríklad na Trumpovi, ktorý vraj do seba každý deň hrkne šesť-sedem plechoviek tohto „chemického jedu“. No dobre, nie je to jed – keď sa to s ním nepreháňa.)

Nepoznám lahodnejší nápoj než kvalitný anglický či indický čierny čaj. Edícia plechoviek Twinnings (hoci riadne drahá) patrila medzi moje najobľúbenejšie. Žiaľ, pitie čierneho čaju som zo svojho života už pred veľa rokmi musel celkom vylúčiť, keďže už desaťročia mám narušený spánok: pravidelne sa mi nedarí zaspať v noci a, naopak, zaspávam v nevhodných časoch za denného svetla. (Keď ťukám tieto riadky, budík ukazuje 3:57 nadránom.)

Z čajov teda zostávam odkázaný len na bylinkové a ovocné. (Ani zelený čaj sa pri problémoch so spánkom neodporúča.) Pri nich som ani – na rozdiel od čierneho čaju, do ktorého som si pridával trstinový cukor – nikdy necítil potrebu sladenia, takže je to v poriadku. Káva sa mi – podobne ako alkohol, cigarety či drogy (no nie iné radšej nemenované neduhy vrátane prežierania, aby som sa nevydával za svätého) – odjakživa bridila, takže počas (minimálne) 12-hodinového každodenného okna prerušovaného pôstu mojimi jedinými možnosťami nápojov sú čistá voda, minerálka alebo bylinkové či ovocné čaje. Ale to je v poriadku – aj v rámci nich je paleta ponuky pestrá. V tejto chvíli mám v kuchynskom kredenci iste aj (bez preháňania!) 25 či 30 rôznych druhov bylinkových a ovocných čajov. Tie drahšie z popradskej edície sú prekvapujúco lahodné.

Revolučné však bolo pre mňa zistenie, že pôst sa vylučuje s pitím nápojov ako mlieko, kefír (ani len fľaštička Actimelu nie je povolená!), sirup či džús. Že tieto nápoje sa počas pôstu piť nesmú, som sa dozvedel až z návodov na používanie pôstapiek.

Podľa odborníkov má každodenný prerušovaný pôst priaznivé účinky na celkový zdravotný stav človeka. A viac-menej to už môžem potvrdiť aj zo svojej vlastnej skúsenosti: mám dojem (a vari nejde o seba-ilúziu či placebo), že sa celkovo (napriek pokračujúcej nadváhe) cítim zdravotne lepšie, odkedy som začal používať pôstapku. To bolo pred 39 dňami, pričom aspoň 12-hodinový pôst sa mi podarilo dodržať počas 37 dní. (Dva dni som „explodoval“ a zase raz som sa z depresie/frustrácie prejedol.)

Zatiaľ najdlhší pôst, aký sa mi (no neúmyselne, mimovoľne: spôsobila ho záľaha práce) – odhliadnuc od toho z predvčerajška na dnes – podaril, trval 25 hodín a 44 minút (zo štvrtka 4. júna na piatok 5. júna 2020). No mojou úlohou nie je „zbierať rekordy“ a každý deň prekonávať dĺžkou pôstu seba samého: ak sa mi každý deň podarí minimum 12 hodín pôstu, to celkom stačí.

(Predvčerom v stredu 24. júna, keďže som vedel, že už konečne musím dopísať tento mega-blogočlánok, som sa zo stresu zase raz neudržal a hanebne som sa nielen prejedol, ale – treba to tak popravde napísať – prežral; fotograficky som to zaznamenal v „pažravej apke, takmer čabajke“, ale to nestačí: „za trest“ som si zaumienil, že si popri práci, pochodovaní a dopisovaní tohto blogočlánku dám výnimočne až 33-hodinový pôst, teda od ôsmej v stredu večer do piatej v piatok ráno, čím by som stanovil nový rekord. Podarilo sa. Ale dnes som sa v rámci jojo-efektu už zase prejedol.)

Už horšie to je u mňa – zatiaľ – s účinkom používania pôstapky na redukciu hmotnosti, teda aktuálnej nadváhy 5-6 kíl. Účinok je zatiaľ nulový: ako som mal 5-6 kíl nadváhy pred začiatkom používania pôstapky, tak ich mám aj teraz. Je to spôsobené „každodennými jojo-efektmi“: síce sa mi prakticky každodenne darí dodržiavať aspoň 12-hodinový pôst (typicky od piatej večer do piatej ráno, prípadne od siedmej večer do siedmej ráno), a to vrátane spomenutých prísnych obmedzení druhov nápojov, ale potom počas druhého 12-hodinového okna, keď už je dovolené jesť a piť čokoľvek, sa väčšinou nezdržím a zjem aj vypijem toho viac, než by bolo treba. (A koľko by som bol zjedol a vypil, keby sa žiadne prerušené pôsty nekonali.)

Verím, že toto je len dočasný jav a nakoniec sa používanie pôstapky pozitívne prejaví aj v redukcii nadváhy. Veď pôstapku používam zatiaľ „len“ 39 dní. Nezvykne sa v „príručkách svojpomoci“ písať, že na vybudovanie nového návyku treba aspoň 60 dní?

Kto sa však úplne nechal zmiasť novým „každodenným postením“, je môj „elektrický sádlomer“, ako prezývam digitálnu váhu Withings Cardio. Zobrazuje nielen hmotnosť, ale aj iné telesné parametre, medzi nimi ten možno kľúčový: percentuálny pomer tuku v tele. (Na vyjasnenie: tuk v tele nie je BMI; BMI je v podstate nezmyselný a neužitočný, „statický“ údaj, ktorý nevypovie o nič viac ako samotná hmotnosť, keďže BMI závisí od telesnej výšky človeka, ktorá sa – na rozdiel od objemu tuku v tele – nemení zo dňa na deň či z týždňa na týždeň, z mesiaca na mesiac a z roka na rok.) Mojím dlhoročným cieľom je dosiahnuť pomer tuku v tele 17 % (čo sa označuje za úroveň „fit“), a párkrát sa mi k tejto hranici už priblížiť podarilo, no väčšinou, žiaľ, oscilujem okolo hranice 20 %, počas pandémie aj zreteľne nad ňou. Odkedy som však začal používať pôstapku, „elektrický sádlomer“ sa z toho „zbláznil“ a ukazuje mi každé ráno, keď sa na váhu postavím, hodnoty tuku v tele, akoby som chcel konkurovať Cristianovi Ronaldovi – napríklad 9 % alebo 12 %. Evidentne prístroj zatiaľ nevie vyhodnotiť, čo sa to zrazu s osobou, ktorá ho už 10 rokov používa, začalo diať. Ale aj v tomto prípade verím, že softvér spracúvajúci údaje z váhy sa len musí nanovo „nakalibrovať“, aby mi znova začal, aj pri dodržiavaní každodenného prerušovaného pôstu, zobrazovať realistické hodnoty tuku v tele. Istý pomocný prepočet som si v hlave zostrojil aj sám a podľa neho šípim, že v skutočnosti je moja hodnota tuku v tele po mesiacoch nehybnosti a prejedania spôsobených pandémiou zreteľne nad 20 % – možno atakujem aj hranicu „obéznosti“ či aspoň zreteľnej „nadváhy“ (ani odborníci sa nevedia celkom zhodnúť na nálepkách), ktorou je 25 %.

Pravdaže, tak ako mobilné obchody ponúkajú obrovské množstvo paradajkových apiek, nájdeme v nich aj desiatky či stovky pôstapiek. Zapotil som sa, kým som nakoniec našiel tú správnu. Ako prvú som začal používať nemeckú pôstapku Fastic, no tá mala problém pri synchronizácii údajov medzi mojimi androidnými a jablčnými mobilnými zariadeniami – dochádzalo dokonca k strate údajov. A tak som musel hľadať ďalej, a postupne som si nainštaloval (a po zbežnom vyskúšaní zavrhol a znova odinštaloval) všetky tieto pôstapky (uvádzam androidné, keďže mám androidný škridlofón a jablčná platforma je u mňa len sekundárna na troch iPadoch všetkých troch veľkostí): Fasting App; Fasting Hours Tracker; iFasting; Intervallfasten; BodyFast Intermittent Fasting; Clear – Intermittent Fasting; LIFE Fasting Tracker; Window – Intermittent fasting tracker; Fastient; FastHabit; Zero – Fasting Tracker (to je iná než tá nižšie!); DoFasting; MyFast.

Pôstapka, ktorá ma nakoniec presvedčila najviac a pri ktorej som zostal, je Zero Calories fasting tracker, známa aj ako Zero Calories Fasting či ZCF (web – Android – Apple). Táto apka funguje aj na androidných, aj na jablčných mobilných zariadeniach, pričom je možná synchronizácia medzi všetkými platformami. „Všetkými“, lebo k dispozícii je dokonca aj webový portál, teda bežná webstránka, a tak sa používateľ k svojim údajom môže dostať aj na tradičnom počítači (Windows, Macintosh, Linux). Apka sa dá používať aj zadarmo, ale potom každú chvíľu otravujú reklamy. Predplatné sa dá kúpiť mesačné, ročné alebo celoživotné jednorazovou platbou. Rozhodol som sa pre poslednú možnosť a za apku som zaplatil 34 € v jablčnom mobilnom obchode. (Spýtal som sa zákazníckej podpory, či preferujú kúpu cez jablčný alebo androidný obchod, a odporučili jablčný.)

Na emaily zaslané na podporu zákazníkov odpovedá akýsi vľúdny Boris, ktovie akej národnosti. Má slušnú angličtinu, no šípim, že o americký softvér tu asi nejde. (Niekedy majú hroznú angličtinu a gramatiku americkí či britskí vývojári, tak ako mávajú hroznú slovenčinu slovenskí vývojári…) Mám podozrenie, či celá apka nakoniec nie je výtvorom jediného človeka – Borisa. Vždy síce o sebe hovorí „v kráľovskom pluráli“ („we…“), ale to už tak vývojári softvéru – samotári zvyknú robiť. Boja sa, že keby pred používateľmi apky otvorene priznali, že ide o výtvor jedného človeka, potenciálni zákazníci by mohli zdupkať k inej apke.

A skutočne aj táto pôstapka ZCF je všetko iné, len nie dokonalá. Nesynchronizujú sa medzi platformami všetky ukazovatele, ktoré by sa synchronizovať mali alebo mohli, prípadne sa synchronizujú len čiastočne. K strate údajov však, na rozdiel od apky Fastic, zrejme nedochádza – zato k ich zneprehľadneniu (najmä na webovom portáli) občas áno. Na všetky mnou nahlasované chyby a nedostatky zatiaľ Boris promptne a ústretovo reaguje, sľubuje nápravu. Tak uvidím(e), či sa jej dočkám(e) – a koľko rokov mi bude slúžiť tento „celoživotný“ nákup.

Najviac mi prekáža, že sa nesynchronizuje čas aktuálne prebiehajúceho pôstu zo zariadenia, na ktorom bol pôst spustený. Toto som Borisovi vyčítal najviac a sľúbil čo najskoršiu nápravu. V praxi to znamená, že začiatok pôstu treba vždy spustiť na mobilnom telefóne – na všetkých ostatných zariadeniach však to, že práve prebieha pôst, nevidno; ostatné prístroje zobrazia len archív ukončených pôstov a ich štatistiky. Našťastie mám okrem škridlofónu od Samsungu aj hodinky rovnakej značky: a keďže je v apke ZCF možné nastaviť permanentnú notifikáciu, potom aj aktuálny údaj o práve prebiehajúcom pôste (teda koľko hodín a minút ešte zostáva do ukončenia pôstu) vidím celý čas aj pri pohľade na hodinky.

A to je skvelá vec! Pre mňa zásadnej dôležitosti, lebo je motivujúca. Jedna vec je dať si predsavzatie: „Nebudem jesť do zajtra rána do piatej!“ Koľkokrát som si také predsavzatie dal – a nakoniec som ho nedodržal a začal som znova jesť ešte večer alebo uprostred noci, keď sa nepodarilo zaspať. No teraz, vďaka prehľadnému a motivujúcemu „count-down timeru“ (teda časomiere v tvare kruhového koláča, z ktorého neustále ubúda) v pôstapke ZCF, podľa ktorého kedykoľvek vidím, že do konca pôstu zostáva už len (trebárs) 5 hodín a 24 minút (a sekundičky neustále ubúdajú), zisťujem, že sa mi predsavzatie dodržať pôst darí napĺňať oveľa častejšie; a už to ani nevnímam ako utrpenie či odriekanie, ale ako zábavnú hru. To je najväčšia výhra pôstapky ZCF. Čísla hovoria jasnou rečou: z 39 dní používania pôstapky 37 dní dodržaný (polo)pôst – s tým treba byť spokojný.

9. Tenisová apka z Brazílie

Keď už je reč o hre: posledné dva úseky tohto monumentálneho blogočlánku (verím, že taký dlhý už nikdy v živote nebudem „musieť“ napísať) venujem práve hrám.

Čo môže byť lepšou útechou človeku v časoch beznádeje, do akých nás uvrhla pandémia, než hry? Pokiaľ ide o hry virtuálne či počítačové (veď tie „ozajstné“ pod holým nebom nám boli zakázané), pred pandémiou som zvykol stres odbúravať hraním dvoch mobilných hier – šachu a golfu. (O nich v záverečnej časti tohto blogočlánku.)

Na mobilnú hru mám jednu základnú požiadavku: aby sa partia dala ukončiť v priebehu pár minút. Viac času na hranie hier jednoducho nemám. No (pripomína to princíp paradajkových apiek!) ak si človek pomedzi splnenie dvoch dlhších (trebárs hodinových) povinností môže vložiť odreagovanie sa v podobe párminútovej mobilnej hry, môže to byť blahodarné pre psychickú hygienu človeka a dokonca aj pre jeho pracovnú produktivitu.

Preto hrávam mobilný golf len na 3 jamky, prípadne na jedinú jamku (nie na 9 jamiek, nehovoriac o všetkých 18) – lebo taká partička je záležitosť len zopár minút a hneď po nej sa dá pokračovať v práci. Podobne šach hrávam len vo formáte „guľka/projektil“ (bullet), čiže 2+1 – to je ešte rýchlejší než bleskový šach, lebo na všetky ťahy v partii má hráč k dispozícii súhrnne len 2 minúty (plus bonus jednej sekundy za každý urobený ťah). To zaručuje, že celá partia sa ukončí najneskôr po približne piatich minútach, no typicky ešte skôr. A práve to mi vyhovuje. V takomto zrýchlenom golfe i šachu dosahujem len priemerné výsledky (nepatrím medzi najslabších hráčov, ale ani medzi nadpriemerných) – ale niet divu: keď sa človek niečomu nevenuje plnohodnotne, ale praktizuje to len príležitostne na odreagovanie, výsledky iné ako priemerné byť nemôžu.

Kým golf som v reálnom živote zatiaľ nikdy nehral (peňaženka filozofa-amatéra také niečo neunesie), šach áno – dokonca som bol reprezentantom svojej základnej školy v tímových šachových súťažiach (hoci na „poslednej“, teda najslabšej šachovnici). Od strednej školy som sa však šachu venoval len sporadicky, a tak som dnes slabým hráčom aj v tradičnom, teda „pomalom“ šachu. Šach je vážna vec: kto v ňom chce čo i len trošku vyniknúť, musí ho seriózne študovať, a vzhľadom na to, že deň má len 24 hodín, usúdil som, že šach už popri svojich hlavných životných prioritách (ktorými sú štúdium filozofie, literatúry a filmu podľa „koláčových grafov“ a v ideálnom prípade nemenného každodenného rozvrhu hodín inšpirovaného neflexibilným denným režimom fiktívneho detektíva Nera Wolfa) jednoducho nestíham.

Veľmi rád som v reálnom živote, najmä ako školák, hrával aj tenis; skúšal som to vtedy aj s tréningmi na dvorcoch Slovana, ale až na klubovú úroveň som dostatočne dobrý predsa len nebol. Ešte aj začiatkom tohto tisícročia som podnikol zúfalý pokus vrátiť sa k aktívnemu hraniu tenisu, ale nakoniec táto snaha stroskotala a musel som sa tenisu vzdať podobne ako pitia čiernych čajov. Dôvody sú príbuzné: neraz som nútený prepracovať celú noc, a potom nemá zmysel siliť sa v priebehu dňa do tenisu, ani keď si človek vopred dohodne stretnutie na kurte s partnerom či partnerkou. Keď sa človek na kurte hýbe ako mátoha, lebo v tej chvíli by si skôr potreboval pospať, lepšie je nehrať vôbec. Ani nehovoriac, že ide o neúctu voči protihráčovi na opačnej strane dvorca: veď ten si chce zahrať poriadny tenis, nie mátožný a spomalený. Keby som bol aristokrat so služobníctvom, jedného (resp. viacerých) zo svojich sluhov by som „nainštaloval“ na tenisový kurt, aby tam bol pre mňa 24 hodín denne k dispozícii ako potenciálny protihráč, keby sa mi uprostred plnenia pracovných povinností počas dňa (alebo noci!) nečakane naskytla chvíľka odbehnúť si na 20 či 30 minút zahrať si tenis. Vopred to však plánovať nedokážem, respektíve ani nechcem. A ani aristokrat nie som a sluhov nemám žiadnych – takto to v reálnom živote skrátka nefunguje.

Niekedy pred 15 rokmi som sa teda zmieril s tým, že tenis si už zrejme v živote nezahrám nikdy a nijako.

O to príjemnejší objav som urobil počas pandémie: skutočný tenis to síce nie je, ale zato virtuálny (na mobilnom telefóne či tablete). A na akej vysokej úrovni! Pravdaže, za celých 10 rokov od vynálezu iPadu som kontroloval obchody s mobilnými apkami, či sa v nich nenájde šikovná mobilná simulácia tenisu. Áno, nejaké sa našli, ale vždy sa mi zdali viac či menej ťarbavé, v konečnom dôsledku ma nezaujali a na rozdiel od mobilného golfu a šachu som ich nehrával.

Teraz sa to zmenilo vďaka novej tenisovej mobilnej apke, ktorá sa narodila už minulú jeseň 2019, ale nevedel som o nej. Na apku som naďabil čistou (šťastnou) náhodou vďaka reklame až počas pandémie.

Reč je o hre Tennis Clash (Android – Apple) od brazílskych (!) vývojárov. Pozor, vyvinúť kvalitnú mobilnú tenisovú hru nie je žiadna taľafatka – to nie je ako (zrejme) solitér Boris so svojou pôstapkou. Ako prezradili brazílski vývojári, v prípravnej fáze pre tím pracovalo 54 (!) softvérových vývojárov na plný úväzok, ktorí sa venovali výlučne tenisovej apke, nehovoriac o všetkých zamestnancoch na čiastočný úväzok a dohodároch.

Pravda, apka má aj v dnešnej podobe veľa nedostatkov (a mnohí hráči na ňu nevyberane nadávajú) a nejde o celkom vernú simuláciu skutočného tenisu (hra napríklad neponúka žiadne ekvivalenty tenisových úderov typu topspin alebo slice), ale je to najvydarenejšia počítačová napodobnenina tenisu, s akou som sa doteraz stretol.

Tennis Clash je počítačová hra z klasického žánru f2p & p2w, čiže free to play, pay to win – to znamená, že sa dá hrať celkom zadarmo, no ak v nej hráč chce byť ako-tak úspešný (alebo rýchlejšie úspešný), potrebuje si k hre dokupovať rôzne doplnky (špeciálne virtuálne rakety, výplety či tenisky). A tie sú v hre Tennis Clash všetko iné, len nie lacné (preto aj toľko nadávok od množstva frustrovaných hráčov): v hre bežne lietajú cenové ponuky na virtuálne doplnky vo výške desiatok eur (ba vídam aj ponuky za vyše 100 €). Chápem hnev hráčov na cenovú výšku ponúk, ale chápem aj brazílskych vývojárov (hoci v Brazílii sa vraj dá slušne vyžiť za značne menej peňazí než v Európskej únii) – počiatočnú veľkú investíciu do vývoja hry potrebujú dostať od hráčov naspäť.

Aj mne počas pandémie viackrát praskli nervy, neudržal som sa a zakúpil som si ten či onen virtuálny doplnok, no za nižšie sumy, a celkovo som sa snažil svoje výdavky v hre držať pod kontrolou. Nepredpokladám, že po počiatočných výdavkoch si ešte niekedy nejaký virtuálny doplnok pre Tennis Clash kúpim; stačí mi úroveň, na ktorú som sa už dostal. Podobne ako pri šachu a golfe je to znova o tom, že viac času tejto hre jednoducho ani nie som ochotný obetovať – slúži mi len na občasné odreagovanie. A ako vieme, čas sú peniaze a peniaze sú čas – prísne si strážim výdavky v jednom aj druhom („prasacia apka“ PocketMoney mi stráži finančné výdavky, kým „koláčové grafy“ v apke ATracker mi zasa strážia „výdavky“ časové).

Podstatné je – a brazílski vývojári priznali, že s týmto cieľom koncepciu hry navrhli –, že jedna partia v Tennis Clashi typicky trvá len 3 minúty, občas ešte menej. O to ide: o rýchle, krátke a jednoduché odreagovanie; tvorcovia hry správne vytušili, že po tomto svet prahne, a tak nečudo, že hra zaznamenala taký úspech; nainštalovali si ju milióny ľudí na celom svete a v mobilnom obchode s apkami získala oficiálnu visačku odporúčania od Applu aj Googlu. Aby sa celá tenisová partia v Tennis Clashi zmestila do 3 minút, nehrá sa klasickým spôsobom na gemy a fiftíny, ale hrajú sa výlučne tajbrejky: kto prvý získa 7 loptičiek, vyhral celý zápas. Ak má človek voľné ďalšie 3 minúty, môže si dať ďalší zápas – ak nie, môže pokračovať v práci. Osviežený!

Pokiaľ ide o moje výsledky v Tennis Clashi, prepracoval som sa (priznávam, aj pomocou dokúpených virtuálnych doplnkov) do „5. svetovej ligy“ (celkovo existuje 13 poschodí svetovej ligy) a na lichotivé približne 38-tisíce miesto v svetovom rebríčku. Lichotivé, lebo v svetovom rebríčku je minimálne milión hráčov, čo viem, keďže som začínal od najnižších poschodí. Myslím si, že 5. liga bude môj strop. Postup ešte vyššie by si už vyžadoval viac kapitálu (časového aj finančného), než som tejto (alebo akejkoľvek) hre ochotný obetovať. Myslím si, že keby som Tennis Clashu potrebný kapitál z oboch „rubrík“ venoval, dokázal by som konkurovať najlepším – ale to sa asi dá povedať o každej životnej činnosti!

A tak som zmierený s tým, že v Tennis Clashi som a navždy zostanem priemerný. Treba sa vedieť zmieriť s tým, že v niektorých veciach v živote – nielen v hrách, ale aj v práci – sme a navždy zostaneme (pod)priemerní, hoci by sme v nich aj chceli a možno „mali“ vynikať. Tak som sa napríklad zmieril s tým, že navždy zostanem len priemerným učiteľom (najmä v prostredí klasickej školy) alebo priemerným tlmočníkom (hoci som tlmočníctvo vyštudoval). Primárny dôvod priemernosti je (pevne tomu verím) nie v nedostatku schopností, ale v neochote venovať daným činnostiam toľko času, koľko treba nato, aby sa človek vypracoval a mohol byť špičkovým učiteľom, tlmočníkom, hráčom (skutočného či virtuálneho) tenisu, šachu, golfu. Zato dúfam, že som špičkový korektor, špičkový prekladateľ a (hlavne) špičkový ešte niečo ďalšie, čo tu skromne nevyslovím – na tieto posledné tri oblasti som sa zameral a v nich chcem vynikať. Treba si vedieť v živote vybrať oblasť či oblasti, ktorým sa chce človek primárne venovať, a do nich vrhnúť a sústrediť čo najviac energie.

10. Chorvátsky kráľ šachových youtuberov

Na záver k poslednému objavu, ktorý mi priniesla pandémia. Desiatou sekciou budem môcť tento mega-blogočlánok (môj dosiaľ – a verím, že doživotne – najdlhší) konečne uzavrieť; netreba asi rozvádzať, že s prestávkami spôsobenými prácou som ho písal vyše týždňa. Vo finiši tohto mega-článku sa vôbec necítim komfortne; nie je ľahké podrobiť sa zverejnením svojho denníka „duševnému striptízu“, keďže názory tu vyjadrené nepochybne môžu vzbudiť prekvapenie, nevôľu, znechutenie, hnev či výsmech u cudzích ľudí i u mojich rodinných príslušníkov, priateľov, známych, kolegov či klientov – bez ohľadu na to, koľko z nich si ma na sociálnych sieťach „škrtne“ alebo nie. Treba dúfať, že si tento traktát nakoniec všimne len málokto. Mám chuť všetko doteraz napísané vymazať a nezverejniť nič – lenže kam by sa potom podel „verejný záväzok a verejná kontrola“, na ktoré zverejnením korónadenníka cielim? Takže poďme ďalej a dokončime to – nech sa deje, čo sa deje alebo diať má, a nech už budú „medziľudské následky“ akékoľvek.

Posledným „objavom pandémie“ bol pre mňa šachový youtubový kanál chorvátskeho mladíka (vystupujúceho v angličtine) s prezývkou Agadmator, za ktorou sa skrýva chorvátsky šachista Antonio Radić. Nadpriemerný šachista (ELO vyše 2000), ale žiadna špička.

Kde sa celkom prekvapujúco (iste aj pre neho samého) stal svetovou jednotkou, je – medzi šachovými youtubermi. Ešte pred niekoľkými rokmi mal vo svojom šachovom kanáli „len“ desaťtisícky odberateľov, kým dnes ich je už 688-tisíc. A to je celosvetovo najväčší šachový kanál na YouTube. Aby sa nejaký chorvátsky mladík dokázal zo svojej obývačky prepracovať až na svetového lídra – klobúk dolu! Vďaka vyše pol miliónu odberateľov vynáša Antoniovi jeho youtubový kanál také tantiémy, že mohol podať výpoveď vo svojej práci a dnes sa uživí už len nahrávaním videí pre svoj šachový kanál.

Pozorovať taký nečakaný úspech človeka, ktorý „prišiel odnikiaľ“, je vždy inšpirujúce. Dokazuje to, že môže stačiť kombinácia enormnej zanietenosti pre svoju vec a enormnej odbornosti – a úspech sa takmer zákonite dostaví. Sám mám určité úmysly v multimediálnej oblasti (hoci nie určené masovému publiku, a tak na rozdiel od Agadmatora sotva môžem ašpirovať na to, že ma raz uživia moje záľuby) a je pekné a povzbudzujúce vidieť, že to môže fungovať.

Ako každý správny youtuber či vôbec mediálna hviezda, aj Agadmator má svoje vlastné, preňho typické „hlášky“ či „šplechy“, ktoré z neho (už) robia „legendu“. A som si istý, že ani tieto hlášky či osobitosti neboli Antoniom vopred plánované – hovorieval ich (pôvodne) spontánne, a práve preto sa podarili a uchytili sa, takže odberatelia kanála (ktorých Agadmator nazýva excellent subscribers – slovné spojenie, ktoré sa samo osebe stalo jednou z jeho hlášok) so zatajeným dychom čakajú, v ktorej sekunde nového videa (typicky zhruba 10-minútového, analyzujúceho zaujímavú šachovú partiu z aktuálnych dní alebo z dávnej histórie šachu) sa znova vynorí jedna či druhá „legendárna hláška“. Začína sa to už pozdravom, ktorým Agadmator štartuje každé svoje video: „Hello everyone!“ Lenže so zreteľným chorvátskym prízvukom, takže to znie ako: „Chelou evriuan!“ (Pri Agadmatorovom pozdrave si zvyknem spomenúť na svojich srbských a ruských študentov z minulosti: Rusi a „Juhoslovania“ skutočne majú problém vysloviť hlásku H; nedarí sa im to, ani keď sa veľmi snažia a sústredia, a väčšinou im z úst vykĺzne CH.) Keď Agadmator náhodou niektorý zo svojich tisícok videoklipov neotvorí svojím „Chelou evriuan!“, znepokojení odberatelia sa v komentároch pod videom hneď začnú vypytovať, či sa Agadmatorovi niečo nestalo a či neochorel. Desiatky komentárov mu pod každým videom začínajú nabiehať už pár minút po jeho zverejnení – tak to chodieva, keď má niekto vyše pol milióna odberateľov. Výber z repertoára ďalších Agadmatorových „klasických hlášok“: Sorry about that! (typicky v 15. alebo 25. sekunde každého videa, keď Agadmator na svojich reproduktoroch zníži hlasitosť zvuku vydávaného figúrkami pri posune na šachovnici; zrejme to už teraz, keď sa z hlášky stal „hit“, robieva úmyselne); your friends at the bar or the library; captures, captures; I’ll give you a couple of seconds to think about that; and it was at this point that White/Black resigned the game.

Agadmator prezentuje svoje videá na šachovnici z chess.com, kde hrávam svoje „projektilové partie“ (2+1) aj ja, hoci v mobilných apkách (Android – Apple). Zatiaľ najvyššie simulované ELO, aké som dosiahol v „projektilovom“ šachu na chess.com, je 1145, čo je percentil zhruba na úrovni 60 %. Priemernosť, ktorá mi je súdená vo veciach, ktorým sa nevenujem naplno. Hovorí sa, že k svojmu skóre v „projektilovom“ šachu si je možné prirátať zhruba 300 bodov, aby zodpovedalo približnému skóre v „normálnom“ šachu, a naozaj: v „normálnych“ partiách, ktoré som však pre nedostatok času prestal hrať v roku 2014, som na chess.com dosiahol najvyššie simulované ELO 1397, takže zhruba to zodpovedá.

S chess.com mám aj „osobnú históriu“. Keď som (ako som vyššie opísal) koncom nultých rokov prišiel o svojho hlavného klienta (respektíve som ho pre nevýnosnosť sám bol nútený opustiť), musel som hľadať nových klientov. A na chess.com mi padol do oka inzerát, že hľadajú nového moderátora a člena podporného tímu pre návštevníkov svojich šachových stránok. Keďže podobné práce som vykonával aj v minulosti (a už takmer 20 rokov vykonávam pre školu, na ktorej som kedysi učil), do konkurzu som sa prihlásil. Ponúkaný plat bol na slovenské pomery kráľovský – bol to štandardný americký plat a zasielaný by bol cez PayPal. Práca by, pravdaže, prebiehala na diaľku z domácej kancelárie, čo by mi vyhovovalo ideálne. Do konkurzu sa prihlásili desiatky uchádzačov z celého sveta, a pozrime sa – dostal som sa do finálovej štvorky, s ktorou robil (video-)pohovor cez Skype osobne zakladateľ a majiteľ stránok chess.com. (Ten raz v ktoromsi blogu napísal, že svoje takmer celoživotné úspory investoval do kúpy domény chess.com – bola šialene drahá. Zdá sa však, že investícia sa mu nakoniec oplatila: chess.com sú dnes asi najväčšie šachové stránky na svete a občas sa na nich mihne a partiu odohrá aj majster sveta v „naozajstnom“ šachu Magnus Carlsen, ako aj jeho potenciálni vyzývatelia v boji o titul. Neskôr si majiteľ to isté zopakoval s kúpou ďalšej prestížnej domény – exercise.com.)

Video-pohovor prebiehal celkom harmonicky, keď zrazu šéf utrúsil, vo veľmi vľúdnom tóne a so širokým úsmevom, poznámku (v angličtine neexistuje vykanie/tykanie, a tak ju reprodukujem s tykaním) približne v znení: „Takže ty si fanúšik hier, každý deň sa ich hráš, a preto sa u nás uchádzaš o prácu, však?“ Keby šlo o záležitosť života a smrti, bol by som zaluhal: „Of course!“ Takáto formulácia otázky od šéfa ma však zaskočila – neočakával som ju, a tak som v strese odpovedal úprimne. Síce som sa odpoveď snažil podať diplomaticky, ale v podstate som vyšiel s farbou von: za „fanúšika hier“ či náruživého hráča šachu sa (pri všetkej mojej úcte k šachu a mojom záujme oň) sotva môžem označiť; hry hrám skôr vo voľných chvíľkach na odreagovanie sa popri práci. Táto odpoveď pre zmenu očividne zaskočila šéfa – a pre mňa bola iste klincom do rakvy. Na druhý deň prišiel od šéfa email, že ďakujú za záujem, ale nakoniec si vybrali niekoho iného. Lenže darmo sa budem pretvarovať: pravda je taká, že možno si o šachu ešte radšej čítam, než ho hrám (na základnej a strednej škole to boli najmä české šachové učebnice od Jiřího Veselého, ktoré boli – nomen omen – skutočne veselé a vtipné), tak ako ma neraz viac baví počúvať popri pochodovaní mestom analýzy hokejových zápasov v podcaste než zápasy v apke NHL.tv pozerať, lebo na pozeranie čohokoľvek mám na rozdiel od počúvania málo času. Televízor zapínam približne dvakrát za rok, typicky pri vrcholných športových podujatiach (ale pandémia v tomto roku zrušila aj tie). A tak sa chess.com mojím klientom (či zamestnávateľom) popri škole nestal; musel som si hľadať iného. Našiel som si nakoniec niečo, na čo som bol v porovnaní s podporou šachistov iste lepšie kvalifikovaný: preklady a korektúry pre Európsky parlament. Lenže aj tam po niekoľkých rokoch udrela finančná sekera a desiatky slovenských prekladateľov a korektorov zo dňa na deň stratili prácu, ktorú pre Európsky parlament roky na diaľku vykonávali – ten ju údajne v rámci šetrenia presunul na svoje interné kádre v Bruseli a Luxemburgu. Hľadanie klientov sa muselo začať odznova. Musím povedať, že ma tento cyklus hľadania a strácania klientov, čím som starší, tým menej baví a čoraz viac unavuje.

Pokiaľ ide o golf, situácia s počítačovými simuláciami bola oproti tenisu odlišná: špičková golfová počítačová hra existovala už pred vynálezom iPadu. Je ňou World Golf Tour (web – Android – Apple). Hrával som ju už koncom nultých rokov na tradičnom počítači – s veľkým monitorom a myšou. Po vynáleze iPadu sa mi zdalo sci-fi, že by hra WGT niekedy mohla fungovať aj na tablete (a dokonca na mobilnom telefóne) – kým dnes v roku 2020 je to už samozrejmosť a hrávam ju už len v jej „škridelnom“ variante. Veď chrbticu si treba šetriť a na kancelárskej stoličke za klasickým počítačom sa človek aj bez hier nasedí viac, ako je zdravé. Stevovi Jobsovi musím s vďakou uznať, že hoci odsudzujem jeho primitivizmus v oblasti softvéru, vyliečil ma z chronických bolestí krížov, ktoré ma kvárili až do leta 2010, teda do vynálezu iPadu. Len čo som všetko, čo sa dalo (najmä čítanie elektronických kníh), presunul z tradičného počítača na „škridlu“ (tablet), teda do kresla či do postele, bolestiam krížov spôsobeným celodenným/celonočným vysedávaním na kancelárskej stoličke odzvonilo. Objektívne treba skonštatovať, že mobilná verzia golfovej hry WGT ešte stále nie je v každom ohľade úplne na úrovni verzie na klasickom počítači, ale malý kvalitatívny rozdiel medzi oboma verziami mi už za vysedávanie na kancelárskej stoličke nestojí.

Špecifikom golfovej hry WGT je, že na rozdiel od všetkých ostatných počítačových golfových hier sa v nej nehrá na golfových ihriskách, ktoré si v štúdiu vymysleli (prípadne podľa skutočných ihrísk nakreslili) tvorcovia hry. Nie – tvorcovia WGT navštívili reálne slávne golfové areály v rôznych lokalitách sveta a poctivo (napríklad aj s použitím helikoptér) ich nafotografovali vo vysokom rozlíšení, takže pri hraní WGT na mobile, tablete či počítači máte pocit, akoby ste stáli na reálnom slávnom golfovom ihrisku, odkiaľ môžeme v televízii sledovať prenosy z golfových turnajov. Bujná zeleň golfových ihrísk pôsobí aj z fotografií na obrazovke počítača či mobilného zariadenia upokojujúco a relaxujúco! (Myslím, že sa na tú tému robil i psychologický výskum: vraj pacienti v nemocnici, ktorí sa pozerali na obrázky krásnej prírody na displejoch svojich mobilných zariadení, vďaka tomu relaxovali takmer či celkom rovnako efektívne ako pacienti, ktorí sa z nemocničného okna pozerali na reálne stromy a nádherné záhrady. Ľudský mozog a jeho asociatívna predstavivosť dokážu divy!)

Keďže som k hre WGT „prikvitol“ relatívne skoro po jej uvedení na trh (2008) a prispieval som do jej webového diskusného fóra (ako je to u mňa bez môjho úmyslu bežné – kontroverzne), všimli si ma aj tvorcovia hry a za podnety k zlepšovaniu hry a príspevky do fóra ma (napriek diskusným „ohňostrojom“, ktoré občas vyvolávali) odmenili členstvom v špeciálnom „Klube WGT“ pre prominentných hráčov, na ktoré som len na základe svojich výsledkov v golfe nemal nárok; zároveň mi v hráčskej hierarchii prisúdili rang „Master“ (Majster), čo podľa mojich herných výsledkov takisto nebolo oprávnené. Dodnes mám z toho výčitky svedomia, keď hrám mini-partiu na 3 jamky či 1 jamku proti hráčovi, ktorý nemá rang „Master“, ale iba „Pro“, no, pravdaže, hrá lepšie než ja. Vtedy sa cítim ako „kapitán“ a „doktor“ Danko.

Tieto pocty a rangy, ku ktorým som prišiel nie na základe svojich hráčskych schopností, za ktoré sa štandardne udeľujú, mi pripomínajú komunistickú základnú školu, kde mi bol udelený „Strieborný odznak zdatnosti“ (čiže nie iba tuctový bronzový). Nie však za atletické výkony! (Hoci v šprinte som zvykol patriť medzi najrýchlejších.) Odznak mi bol udelený za (parafrázujem) „dlhoročnú pomoc pri organizácii školských športových podujatí“. Na výročnej školskej slávnosti vyvolali moje meno, vystúpil som na pódium, komunistická súdružka riaditeľka (skutočne zanietene komunistická) mi potriasla rukou a odovzdala mi okrem strieborného odznaku knižný dar – americkú detektívku (aj s ručne vpísaným venovaním). Nejako sa jej muselo dostať do uší, že obľubujem tento žáner zobrazujúci prehnitosť kapitalistickej spoločnosti.