Denník N

Podcast so šéfredaktorom New York Times o tom, že odborníci na politiku nie sú odborníci

Šéfredaktor New York Times Dean Baquet. Foto – Ståle Grut/NRKbeta; Flickr (CC BY-SA 2.0)
Šéfredaktor New York Times Dean Baquet. Foto – Ståle Grut/NRKbeta; Flickr (CC BY-SA 2.0)

Každodenný podcast denníka New York Times The Daily s „nežným barbarom“ Michaelom Barbarom počúvam len príležitostne, lebo jeho témy sú na moje poslucháčske potreby príliš americky zamerané (prípadne sú svetové témy podávané z americkej perspektívy), ale minulotýždňové (z 31. januára 2020) špeciálne hodinové vydanie o tom, kde robili novinári chyby pri spravodajstve o amerických prezidentských voľbách v roku 2016, ktoré sa celé nieslo v tónine „mea culpa“, stálo za to.

Moderátor so šéfredaktorom New York Times Deanom Baquetom sa venovali trom hlavným mýtom, ktorým podľahli novinári spolu s politickými analytikmi pri spravodajstve o voľbách v USA v roku 2016.

Čo tvrdili odborníci na politiku (fatálny omyl č. 1): Hillary Clintonová je taká jednoznačná favoritka na nomináciu za Demokratickú stranu, že má nomináciu prakticky vo vrecku ešte pred začiatkom volieb. Všetci jej protikandidáti sú len formalita, štatisti. Čo…? Bernie Sanders…? Nejaký smiešny dedko – socialista zo severného mini-štátika Vermont na hraniciach s Kanadou? Nežartujte, prosím. Ako by ten čo i len náznakom mohol konkurovať svetoznámej Hillary?

Aká bola skutočnosť?

Hillary dokázala Sandersa poraziť len s najväčšou námahou. Tak ako tento týždeň v pondelok, ani v roku 2016 nedokázali v Iowe (v tradične prvom štáte USA, kde sa vždy konajú vnútrostranícke primárky, resp. volebné zhromaždenia) zrátať hlasy tak, aby nevznikli pochybnosti, a Hillary síce Sandersa v Iowe oficiálne porazila o 0,2 %, ale ktovie, ako to bolo naozaj. (Pozri nižšie o tohtotýždňovom chaose pri zratúvaní hlasov v Iowe.)

Očakávalo sa, že najneskôr v marci či apríli 2016 už bude všetko pre Hillary jasné a vybavené. Lenže Sanders sa nevzdával a bol pre Hillary zdatný súper až do leta. Hillary to Sandersovi dodnes neodpustila a ešte aj teraz, po štyroch rokoch, rozdáva (a práve v posledných dňoch a týždňoch) interview, v ktorých Sandersa obviňuje, že spoluzapríčinil jej porážku v hlavnom novembrovom súboji s Trumpom, pretože v primárkach Demokratickej strany príliš dôrazne poukazoval na (domnelé) nedostatky na strane Hillary.

Myslím si, že korene podpory Sandersa sú rovnaké ako korene podpory Trumpa – a ako korene podpory Matoviča, Kotlebu alebo Kollára na Slovensku. Je to znechutenie voličov zo štandardných politikov stredného prúdu, pre ktorých – tak to vnímajú voliči – je najdôležitejšie zachovanie statusu quo, ochrana establišmentu. Bežné každodenné starosti voličov sú na vedľajšej koľaji. Položartom by sme mohli Matoviča nazvať „slovenským Sandersom“ a Kotlebu „slovenským Trumpom“.

Čo tvrdili odborníci na politiku (fatálny omyl č. 2): Donald Trump sa uchádza o nomináciu Republikánskej strany? Chachacha… dobrý vtip! Ako by mohol mať čo i len najmenšiu šancu proti gigantovi establišmentu, akým je napríklad Jeb Bush, brat a syn bývalých prezidentov? Ale dobre, no… Trump je exot, ľudia ho poznajú z jeho reality show – aspoň bude v predvolebných diskusiách zábava! Sledovanosti debát v televízii jeho – donkichotská – účasť určite neuškodí, a aj čitatelia si budú viac klikať na články o predvolebnej kampani.

Aká bola skutočnosť?

Trump všetkých v republikánskych primárkach porazil a svoj nominačný zjazd vystrojil s pompéznosťou, na akú by bol hrdý aj jeho kamarát Kim Čong-un alebo Leni Riefenstahl vo filmoch o Adolfovi.

Foto – General Halley/Twitter
Čo tvrdili odborníci na politiku (fatálny omyl č. 3): No dobre, no… Trump nejakým nevysvetliteľným zázrakom získal republikánsku nomináciu, ale v záverečnom novembrovom súboji proti Hillary je, samozrejme, bez najmenšej šance. Tým skôr, že len pár týždňov pred voľbami sa vynorila staršia nahrávka, na ktorej Trump pred účasťou v televíznej talk-show v zákulisí moderátorovi hovorí: „Keď si televízna hviezda, môžeš všetko. Aj chytiť hocijakú ženu za p**u, a ešte sa ti poďakuje.“ Takéhoto človeka že by za prezidenta zvolili prudérni Američania, pričom práve republikánski voliči aj politici celý čas zdôrazňujú, aké je pre nich dôležité náboženstvo, morálka, Boh? Vylúčené! Novembrové voľby sú už len formalita – ide už len o výšku debakla, ktorý od Hillary utŕži Trump.

Aká bola skutočnosť?

Ešte aj večer po uzavretí volebných miestností sa na všetkých televíznych kanáloch preberalo len to, nakoľko výrazné bude víťazstvo Hillary – prvej prezidentky v dejinách USA.

Aj samotný New York Times zverejnil v deň volieb na svojej webstránke krásny „barometer pravdepodobnosti“ víťaza volieb, na základe výpočtov od renomovaného prognostika Nata Silvera. Po uzavretí volebných miestností a ešte celé hodiny potom ukazoval barometer jasné víťazstvo Hillary s pravdepodobnosťou prevyšujúcou 80 %.

Zlom nastal – rovnako ako v slovenských parlamentných voľbách 2016 – o pol štvrtej v noci. Do pol štvrtej v noci sa nový slovenský premiér volal Richard Sulík – lenže o pol štvrtej v noci po zrátaní hlasov z väčších slovenských miest KDH vypadlo z parlamentu a staronovým slovenským premiérom sa stal Robert Fico. Podobne aj „barometer pravdepodobnosti“ na stránke New York Times sa o pol štvrtej v noci prvý raz „preklopil“ na stranu Trumpa – a ani nie o poldruha hodiny neskôr už indikoval pravdepodobnosť víťazstva Trumpa na úrovni vyše 95 %.

Šéfredaktor New York Times k tomu v podcaste rozpráva zábavnú historku. Pár dní pred rozhodujúcimi novembrovými voľbami sa konala redakčná porada, na ktorej redaktori predstavili šéfredaktorovi tri-štyri vopred pripravené koncepty titulnej stránky New York Times na tému víťazstva Hillary vo voľbách.

Tým by sa redakčná porada mohla skončiť, ale šéfredaktor Baquet predsa len ešte povedal aj: „Momentík… A máme pripravenú titulnú stránku aj pre prípad, že vyhrá Trump?“

Všetci podriadení sa naňho pozreli, akoby mu harašilo. Ale dobre, no… Keď už to chce šéfredaktor – tak mu teda vyhovieme: redaktori zosmolili, čisto formálne, maličký textík v rozsahu iba 500 slov na tému Trumpovho víťazstva. Jasné, že ho nebude treba použiť.

Potom uprostred volebnej noci nastalo horúčkovité prerábanie titulnej stránky New York Times a aj prepisovanie článku o víťazovi volieb. Mini-textík v rozsahu 500 slov bolo treba napochytro rozšíriť na plnohodnotný článok v rozsahu 2200 slov.

Robilo sa to v takom chvate, že keď ráno vyšlo tlačené vydanie New York Times o Trumpovom víťazstve, omylom ako autori článku na titulnej stránke zostali uvedení pôvodní autori, ktorí napísali článok o víťazstve Hillary. Mená skutočných autorov článku sa do novín nedostali vôbec. Jedným z autorov bol práve moderátor podcastov Michael Barbaro, ale teraz, po štyroch rokoch, uistil svojho šéfredaktora, že sa neurazil a za vynechanie svojho mena z novín pri takom historickom článku nikoho neviní.

Takéto chaosy sa, prosím pekne, diali v najvýznamnejšom americkom denníku, kde pracujú najskúsenejší, ostrieľaní novinári.

Paralely k Slovensku?

V roku 2016 sa teda vo voľbách v USA udiali „tri nemysliteľné veci“. (Podobne neočakávanou pohromou bolo odsúhlasenie brexitu v lete toho istého roka.)

Čo by bolo takýmto „nemysliteľným výsledkom“ o tri týždne u nás na Slovensku? Jasná odpoveď: víťazstvo Kotlebu v parlamentných voľbách. Sme na to ako spoločnosť pripravení? A sú na to pripravení slovenskí novinári?

A ak sa to stane: koho budeme viniť? Kotlebu, že si dokázal voličov získať? Alebo „hlúpych voličov“, lebo sa ním nechali obalamutiť? Alebo sa – ako šéfredaktor New York Times – pozrieme na seba do zrkadla, na naše doterajšie postoje, správanie, prácu, nasypeme si popol na hlavu, zistíme a jasne pomenujeme, čo sme doteraz robili zle?

Šéfredaktor New York Times nenálepkuje

Zaujímavou pasážou v podcaste bolo, keď sa moderátor šéfredaktora spýtal, či New York Times nerobí chybu (lebo často od časti svojich čitateľov počúva túto výčitku), keď Trumpa jasne a opakovane nenazýva klamárom, rasistom, sexistom a podobne.

Šéfredaktor Baquet odpovedal, že podľa jeho názoru nie je úlohou žurnalistov nálepkovať. Šéfredaktor vraj pri svojej práci prioritne myslí na čitateľa, ktorý si ráno k raňajkám otvorí noviny a chce sa skrátka informovať, čo sa vo svete stalo. Podľa šéfredaktora Baqueta stačí podať presnú správu o tom, čo ten alebo onen politik povedal alebo urobil – a že je to klamstvo, že je to rasistické či sexistické, to si (taká je šéfredaktorova optimistická viera) inteligentný čitateľ domyslí aj sám. Netreba mu tieto nálepky neustále servírovať a pchať dolu gágorom.

Keď to hovorí šéfredaktor New York Times – černoch z New Orleansu! –, možno by sa ním mohli inšpirovať iné médiá? Napríklad CNN, ktorá má očividne inú predstavu o žurnalistike a nálepkami sa to v ich spravodajstve (?!) len tak hemží.

Chaos v Iowe pokračuje

Medzitým neutícha chaos okolo pondelkových primárok (presnejšie volebných zhromaždení) v Iowe, o ktorom som písal v predošlom blogočlánku.

Zdá sa, že po pár dňoch sa už všetci – organizátori volieb aj volební kandidáti – zmierili s tým, že presné výsledky volieb z Iowy sa jednoducho nedozvieme. Je to tentoraz ešte väčšie faux pas než v roku 2016, keď o víťazstve Hillary nad Sandersom o 0,2 % boli pochybnosti, kým v tomto roku už máme istotu, že ani kompletné výsledky presné nie sú.

Oficiálne vyhral Pete Buttigieg o 0,1 % pred Berniem Sandersom, lenže za víťaza sa vyhlásili obidvaja. Šéf celoamerickej Demokratickej strany vyzval na prerátanie všetkých hlasov, ale iowská Demokratická strana sa vyjadrila – keď po kolapse volebnej apky konečne po troch dňoch (!) manuálne zrátala hlasy zo 100 % volebných okrskov –, že hlasy bude odznova preratúvať len vtedy, ak o to oficiálne požiada niektorý z kandidátov.

Buttigieg aj Sanders mávli rukou – reku nechajme to tak, Iowa je beznádejná, sústreďme sa už radšej na primárky v ďalších 49 štátoch USA. Ja však možné, že mega-malér, ktorý v tomto roku (zase raz) vyrobila Iowa, znamená, že tradícia sa zmení a v roku 2024 sa už prvé primárne prezidentské voľby v Iowe konať nebudú.

Absurdnosť amerického volebného systému (vyhrať nemusí ten, kto získa najviac hlasov – veď aj Hillary získala vo voľbách o takmer 3 milióny viac hlasov než Trump) sa prejavila aj na mikro-vzorke Iowy. Podľa organizátorov volieb vyhral o 0,1 % Buttigieg pred Sandersom – lenže to je len podľa virtuálneho kritéria „volebných delegátov“. V počte skutočne odovzdaných hlasov (a konali sa až dve kolá) jasne (o tisícky hlasov) vyhral Sanders, a preto rovnako ako Buttigieg usporiadal tlačovku, na ktorej sa vyhlásil za víťaza. Tu sú kompletné výsledky z Iowy, ako na dlani ilustrujúce celú absurdnosť:

Výsledky tohtotýždňových volieb v Iowe. Zdroj – CNN

Pričom si netreba myslieť, že aspoň počty hlasov v obidvoch kolách sedia (ak už možno došlo k omylom pri ultra-zložitej kalkulácii „virtuálnych delegátov“). Analýzy New York TimesCNN ukázali, že volebné komisie nedokázali presne zrátať ani len jednoduchý počet hlasov odovzdaných v oboch kolách. V druhom kole napríklad počet hlasov (logicky) nesmie byť vyšší než v prvom, lenže viaceré okrsky odovzdali výsledky, podľa ktorých v 2. kole hlasovalo viac voličov než v prvom. A dialo sa to aj v relatívne malých okrskoch, kde sa volieb nezúčastnilo ani 100 ľudí. Evidentne v strese môže byť problém narátať aj do 100!

Twitter zaplavili fotografie volebných výsledkov, ktoré tam z frustrácie posielali členovia jednotlivých volebných komisií, keď centrálna volebná komisia ani po dni, dvoch či troch nevedela všetky výsledky zarátať do celkových výsledkov za Iowu. Tu je ilustrácia výsledkového hárka z jedného volebného okrsku:

Foto – Jennifer Winn/Twitter

Ako vidno, voličov v okrsku menej než 100, ale chaos preveliký! Už pri jednoduchom zrátaní odovzdaných hlasov v oboch kolách – čo potom ešte konverzia na virtuálnych „volebných delegátov“ podľa šialeného matematického vzorca! V tomto okrsku získal Bernie Sanders „5,74468083806 delegáta“ (ako keby bolo možné živú bytosť delegáta rozkrájať na desatinky, stotinky, tisícinky…), zaokrúhlene teda 6 delegátov; Pete Buttigieg si zaknihoval „3,57446208510 delegáta“, čo sú zaokrúhlene (tesne!) 4 delegáti; kým Joe Biden získal len „2,2978723404 delegáta“, a tak sa počet jeho delegátov zaokrúhľuje smerom nadol a získal len dvoch.

Takýchto volebných okrskov bolo v Iowe 1681 – čuduje sa ešte niekto, že pri takomto komplikovanom volebnom systéme nie sú volebné orgány schopné dospieť k nespochybniteľnému konečnému výsledku volieb?

V utorok to čaká štát New Hampshire

Volebný cirkus amerických prezidentských primárok sa teraz presunul do štátu New Hampshire, kde sa v utorok tradične konajú prvé „ozajstné“ americké primárky – teda už „štandardné“ tajné voľby, kde voliči hlasujú za plentou a nemusia svoju voľbu preferovaného kandidáta ohlasovať celej školskej telocvični ako v chaotických iowských volebných zhromaždeniach.

Volebná noc z utorka na stredu by mala byť napínavá – a hádam sa aj dozvieme spoľahlivé konečné výsledky už v priebehu noci, ako sme na to v 21. storočí zvyknutí.

Favoritom je aj v štáte New Hamphsire „strýko Bernie“ – tým skôr, že ide o severný štát susediaci s jeho domovským. No aj Budydžidž si po úspechu v Iowe brúsi zuby: veď komu by bol nesympatický človek, ktorý sa naučil po nórsky, aby mohol čítať nórske romány v origináli?

Myslím si, že všetkých päť vedúcich kandidátov v primárkach americkej Demokratickej strany – Sanders, Buttigieg, Elizabeth Warrenová, Joe Biden aj Amy Klobucharová – je výborných. Veľmi sa mi pozdávajú aj ďalší kandidáti, ktorí nedosiahli ani päťpercentnú voličskú podporu: Andrew Yang a Marianne Williamsonová (áno, to je tá „od Lujzy Slamenej“!). Kiežby sme aj my na Slovensku v našich voľbách o tri týždne mali na výber z takého množstva kvalitných kandidátov!

Otázka však neznie tak, ktorý z nich je najsympatickejší, ale ktorý z nich dokáže v hlavných novembrových voľbách odstaviť od moci oranžového odľuda. A obávam sa, že odpoveď môže znieť „nikto“. Sanders, Warrenová, Yang aj Williamsonová majú množstvo vášnivých fanúšikov „vo svojich táboroch“ (všetci štyria sú veľmi silní na internete, pričom, paradoxne, starec Sanders je hviezdou medzi najmladšími voličmi a Yang medzi počítačovými „geekmi“), ale na Trumpa to stačiť nemusí. Nad Buttigiegom, Klobucharovou a hlavne Joeom Bidenom (bývalým Obamovým viceprezidentom a pôvodným favoritom primárok) sa zasa vznáša „strednoprúdový opar“ ochrancov statusu quo a establišmentu.

O miliardároch typu Michael Bloomberg, ktorí sa na tradičnú poctivú predvolebnú kampaň vykašlali a priazeň voličov si kupujú tým, že sypú desiatky miliónov dolárov do (predovšetkým televíznych) volebných reklám (namiesto aby ich venovali trebárs na charitu), radšej pomlčme.

Je tu vysoké riziko, že v hlavných novembrových voľbách Trump s kandidátom demokratov, nech už sa ním stane ktokoľvek, vytrie (aj tentoraz najmä zásluhou starožitného volebného systému) podlahu podobne, ako v nedávnych decembrových britských voľbách zdecimoval Trumpov inteligentnejší klon Boris Johnson staromódneho radikálneho ľavičiara Jeremyho Corbyna. Medzi svojimi bol Corbyn nesmierne populárny – ale u celej populácie pohorel.

Teraz najčítanejšie

Alexander Avenarius

Prekladateľ, korektor, tlmočník, učiteľ jazykov, správca serverov. Milovník elektronickej literatúry a mobilných prístrojov (čiže digitálny knihomoľ), študent filozofie a filmov, polyglot, grafoman, hobby-recenzent. Tvorca alternatívneho rozloženia slovenskej klávesnice. Môj alternatívny blog je na adrese extempore.top. Svoje knižné, filmové a iné recenzie posielam – vzhľadom na prehlbujúcu sa nefunkčnosť portálov IMDb a Amazon – aj do blogu AveKritik.com.