Denník N

Veda nie sú len prírodné vedy alebo metódy prírodných vied

Nielen prezident Trump, ale každý z nás je na nerozoznanie od kromaňonca. Foto – tangl bertin/Flickr (CC BY 2.0)
Nielen prezident Trump, ale každý z nás je na nerozoznanie od kromaňonca. Foto – tangl bertin/Flickr (CC BY 2.0)

Pýcha a arogantnosť predchádza pád – to by si mohli zapísať za uši tí prírodní vedci, ktorí vedu stotožňujú výlučne s prírodnými vedami.

Obsah článku
  1. Chiméra „objektívnosti“ a posadnutosť „dokazovaním“
  2. Nádielka od Lujzy Slamenej
  3. Čo skrýva slovo „veda“
  4. Čo vlastne vieme?
  5. Čo je lakmusovým papierikom spoločenských vied?
  6. Variácia na Poppera
  7. Džentlmen z Atén

Keď sa úvodom spomínaní prírodní vedci cítia blahosklonne, vtedy sa – s nedobre skrývaným pohŕdaním – uráčia vpustiť do domény domnelej „čistej vedy“ aj (niektoré) vedy spoločenské, ak tie súhlasia s tým, že budú používať – a za legitímne uznávať jedine – metódy prírodných vied, respektíve im analogické.

Výsledkom je potom „mačkopes“ – spoločenská veda, ktorá silene imituje metódy známe z prírodných vied, akoby ju akékoľvek iné metódy diskreditovali. Mám na mysli najmä plané pokusy odpovedať na naivnú otázku: „Ako sa to dá dokázať?“ Akoby to, čo sa nedá „objektívne dokázať“ (filozofovi pri kombinácii týchto dvoch slov sarkastický úškľabok hneď skriví tvár), nemohlo byť vedeckým poznatkom.

1. Chiméra „objektívnosti“ a posadnutosť „dokazovaním“

No keď si vezmeme napríklad literárnu vedu, ako by niekto mohol „dokázať“, že Timravina novela Všetko za národ je kvalitná? Nedá sa to dokázať. Ide o subjektívny úsudok literárneho vedca. Aj keby mali rovnaký úsudok všetci literárni vedci, stokrát subjektívny úsudok nepremení subjektívny úsudok na objektívny. Ak budeme úprimní, dôslední a nekompromisní v štýle prírodných vedcov, museli by sme literárneho bádateľa označiť za pseudo-vedca na úrovni astrológa.

V „ére facebookovej“ sa čoraz viac zdôrazňuje potreba pestovať (najmä u mládeže) kritické myslenie, schopnosť oddeľovať v informačnom šume zrno od pliev. To sa nám však nepodarí tým, že z arény vedy a ľudského poznania vytlačíme spoločenské vedy. „Kritické myslenie“ sa vari nerovná klapkám na očiach, dogmatickej zaslepenosti a úzkoprsému nástojeniu na tom, že legitímnym poznatkom je len to, čo sa dá postihnúť a „objektívne dokázať“ prírodnými vedami, prípadne v oblasti spoločenských vied metódami analogickými metódam vied prírodných.

Priaznivci prírodných vied sa neraz výsmešne a s opovrhnutím vyjadrujú o priaznivcoch (napríklad) Biblie, že sú „zaslepení“, lebo „uznávajú len a len to, čo im potvrdzuje Biblia“. Nie sú však analogickou zaslepenosťou postihnutí oni sami vtedy, keď nástoja na tom, že „uznávajú len a len to, čo im potvrdzujú prírodné vedy (respektíve metódy analogické metódam používaným v prírodných vedách)“?

Raz a navždy sa treba zmieriť s tým, že filozofia a mnohé spoločenské vedy narábajú s poznatkami, ktoré sa „objektívne dokázať“ nedajú.

2. Nádielka od Lujzy Slamenej

Popri každodennom pochodovaní počúvam v tieto týždne (aj) každoročne novú stovku audio-podkástov od Lujzy Slamenej, totiž pardon, od Louise Hay, zverejňovaných pod hlavičkou monumentálneho online prednáškového podujatia Hay House World Summit (tohtoročná séria prvá, druhá, tretia, štvrtá). Jeho celkové filozofické smerovanie (ktorým je lahodné Nové myslenie, teda New Thought – za jeho krstného otca by sa dal označiť bard bardov Ralph Waldo Emerson) by nepochybne navodilo predinfarktový stav nejednému (prírodnému) vedátorovi.

Mám rád „prebehlíkov“ – teda vyštudovaných prírodných vedcov, nespochybniteľných odborníkov vo svojom fachu, ktorí neraz roky či desaťročia najprv úspešne pôsobili vo svojej oblasti prírodnej vedy (publikovali články, vyučovali na univerzitách…), ale potom sa im zrazu „niečo stalo“. Ako by sa vyjadrili ich kolegovia, ktorí zostali pochodovať v uniformných šíkoch konformnosti i komfortu (napríklad toho zaručujúceho doživotné miesto univerzitného pedagóga): týmto prebehlíkom zrazu „ruplo v debne“, teda sa vraj premenili z vedcov na šarlatánov – zrazu začali hlásať, že za tým, čo skúmajú prírodné vedy (teda za tým, čo je na našej planéte hmatateľné a viditeľné), môže byť ešte „niečo viac“, ktoré presahuje to, čo je viditeľné a hmatateľné. (Kráľ transcendentnosti Emerson aj so svojím duchovným otcom Platónom sa pousmiali.) Hlásajú dokonca, že to, čo je hmatateľné a viditeľné, môže byť ovládané tým, čo je nehmatateľné a neviditeľné. Za krstného otca takýchto prebehlíkov by sa iste dal označiť Einstein. Alebo dokonca už Pascal.

Dnes medzi nich patrí napríklad famózny biológ Bruce Lipton, neúnavný propagátor „epigenetiky“ (zastávajúcej názor, že človek svojím zmýšľaním môže ovplyvniť svoje gény a DNA – a teda aj svoje telesné zdravie). Alebo geológ Gregg Braden, ktorého podkást som si popri pochodovaní vypočul tento týždeň. Moderátorka, ktorá viedla interview, Nancy Levinová, už tradične bola otravne americky afektovaná, no napriek tomu bolo možné vychutnať si Bradenove myšlienky.

Braden sa rozhodol, že počas podkástu vedeckými (!) argumentmi zdemoluje evolučnú teóriu od Charlesa Darwina. No nie tým spôsobom, ako by to „tradičný prírodný vedec“ očakával – že sa Braden uchýli k „opačnému extrému“ (nadáva sa mu „kreacionizmus“) a bude tvrdiť, že človek sa zrodil doslova a dopísmena tak, ako je to opísané v Biblii. Nie: ako tvrdí Braden (a v podkáste sa odvoláva na zdroje z prírodnej vedy, citujúc konkrétne zväzky, články a strany odborných statí z najprestížnejších časopisov typu Nature, Science), okrem Darwina a Biblie je možné ešte „tretie“, takpovediac „kompromisné“ vysvetlenie, ktoré stojí medzi oboma extrémami.

Konkrétne Braden tvrdí, že najnovšie vedecké poznatky nepotvrdzujú, že by sa bol dnešný človek vyvinul z neandertálcov. Áno, DNA oboch živočíšnych druhov je z drvivej časti rovnaké, ale priamu vývojovú linku od neandertálcov k dnešnému človeku sa podľa Bradena vedecky preukázať nepodarilo a zrejme sa to ani nepodarí.

Naopak, Braden tvrdí, že dnešný človek je biologicky zhodný s kromaňoncami. Odkiaľ sa kromaňonci vzali, Braden nevie povedať; podľa Bradena však všetko nasvedčuje tomu, že sa kromaňonci „zrazu“ na zemeguli vyskytli bez toho, že by boli priamym vývinom pochádzali z ktoréhokoľvek z predošlých živočíšnych druhov. Braden teda tvrdí, že na základe vedeckých (!) zistení nesúhlasí ani s Darwinovou evolúciou, ani s tradične ponímaným biblickým stvorením – ale podľa Bradena je za vznik človeka zodpovedná nasmerovaná mutácia. Kým alebo čím, a prečo nasmerovaná – to podľa Bradena nie je jasné a vedec túto otázku nedokáže zodpovedať.

Kuriózna teória, však? Keďže sa osobne prírodnými vedami nezaoberám, netuším, či ide o číre sci-fi a výplod Bradenovej fantázie – alebo za tým niečo môže byť. Tak či onak, podkást sa počúval príjemne a kilometre pochodu vďaka nemu rýchlejšie ubiehali.

3. Čo skrýva slovo „veda“

Môže byť poučné pozrieť sa bližšie na slovo „veda“ z jazykového hľadiska. Je nesporné, že podstatné meno „veda“ a sloveso „vedieť, poznať“ majú – akokoľvek to znie neuveriteľne – rovnaký základ. („Neuveriteľne“, lebo podstatné meno „veda“ pochádza z ďalekého indického sanskritu, kde však znamená to isté, čo v slovenčine!) V tomto zmysle „veda je to, čo vieme“. Podobne v nemčine podstatné meno „Wissenschaft“ (veda) je odvodené od slovesa „wissen“ (vedieť).

Už inak je to – na prvý pohľad – v angličtine: podstatné meno „science“ (veda) nezodpovedá žiadnemu anglickému slovesu. Hm… žeby práve v tomto tkvela príčina, že sa v angličtine prírodným vedcom slovo „science“ podarilo „uniesť“ z bežného jazyka a zmonopolizovať si ho pre potreby prírodných vied? V dnešnej angličtine je termín „science“ (bez prídavného mena!) prakticky synonymný so slovenským slovným spojením „prírodná veda“ (teda už „veda“ bližšie vymedzená prídavným menom).

Žijeme v časoch, keď sa nekriticky preberá všetko, čo je americké a anglické. (Najhrôzostrašnejší príklad: hudobné rozhlasové i televízne kanály, chrliace prakticky nepretržitý tok angloamerickej populárnej hudby, len symbolicky a „aby sa nepovedalo“ – najnovšie dokonca vládnym nariadením vynútene – prerušovaný „domácou“ produkciou, ktorej hlavnou ambíciou však neraz býva to, aby podľa možnosti na nerozoznanie splynula s angloamerickou šablónou. Akoby hudobná produkcia v podaní interpretov zo všetkých ostatných krajín tejto planéty ani neexistovala!)

Pozorujeme podobný trend aj vo vedeckej oblasti: akoby sa nám do slovenčiny začala vkrádať interpretácia slova „veda“ výlučne v zmysle „prírodných vied“, ako je to už de facto štandard pri chápaní slova „science“ (bez prídavného mena) v angličtine. Frapantnejšiu ilustráciu „doslovného (mechanického, bezmyšlienkovitého) prekladu“ z cudzieho jazyka si sotva dokážeme predstaviť. Takýto „doslovný preklad“ má však ďalekosiahle následky, lebo v cieľovom jazyku (teda v slovenčine) mení predstavu o tom, čo dané slovo označuje.

Čo sa však stane, keď sa bližšie prizrieme anglickému slovu „science“? Uvidíme, že – ako to už býva s mnohými anglickými slovami – ide len o „latinskú škrupinku“, v ktorej sa skrýva to isté, čo v slovenskom či nemeckom slove „veda“, „Wissenschaft“. Anglické podstatné meno „science“ je odvodené z latinského podstatného mena „scientia“ (a to znamená „veda“!), ktoré je zas odvodené z latinského slovesa „scīre“ (a to znamená „vedieť“!).

Na jazykovom poli sme teda zistili, že všetky skúmané jazyky – slovenčina, nemčina, angličtina, latinčina – dospeli k termínu „veda“ rovnako. No zrejme najmä zásluhou toho, že je toto slovo v angličtine skryté „v latinskej škrupinke“, podarilo sa ho v angličtine prírodným vedcom takpovediac „uniesť“, „odcudziť“ a zmonopolizovať pre doménu prírodných vied.

Bolo by chybou, keby sme aj v tomto ohľade len slepo nasledovali angloamerickú šablónu a dopustili, aby slovo „veda“ v slovenčine postihol rovnaký osud.

4. Čo vlastne vieme?

Ak však platí, že „veda je to, čo vieme“, neotvára to brány vedy až príliš dokorán? Uveďme si príklady niektorých výrokov, ktoré nesporne vyjadrujú „to, čo vieme“, a posúďme, či ide o výroky aspoň potenciálne vedecké.

Zbožňujem špagety! Ak niekto o sebe vysloví takýto výrok, bude sa dať pochybovať o jeho správnosti? Zrejme nie – bude to výrok z pohľadu autora nespochybniteľný. Je to teda výrok vedecký? Potenciálne áno – no keďže sa týka triviálnej oblasti skutočnosti a navyše je subjektívne vymedzený na osobu hovoriaceho, vedecký potenciál takéhoto výroku bude minimálny.

Páči sa mi táto osoba a obšťastňuje ma pohľad na ňu! Tu už ide do tuhého. Znova: sotva niekto (hovoriaci či načúvajúci) spochybní „pravdivosť“ takéhoto výroku. Ide o súčasť životnej reality autora výroku – opisuje nie nepodstatnú, možno dokonca zásadnú súčasť jeho životnej skúsenosti, ktorá je už predsa len na vyššej úrovni než pochutnávanie si na špagetách. Môže takáto pôsobivá životná skúsenosť vyústiť dokonca až do sformovania životnej filozofie? Áno, jednoznačne môže. Preto – či chceme, či nie – musíme uznať „vedecký potenciál“ takéhoto výroku; pripustiť jeho používanie vo vedeckej argumentácii.

Sebaobetavo pomáhať iným ľuďom prináša radosť! Od cestovín a ladných tvarov sa prenášame do oblasti etiky. Pri takto všeobecne formulovanom výroku sa hneď prebudí chuť protirečiť: „No, možno tebe to prináša radosť, ale mne nie! Hovor láskavo za seba a príliš nezovšeobecňuj!“ Čo však s tým, ak je autor výroku presvedčený, že výrok skutočne platí takto všeobecne? Evidentne ide o poznatok, ktorý sa autor výroku snaží vyjadriť. Či je to poznatok správny alebo mylný, je iná otázka – z perspektívy autora výroku však nesporne ide o poznatok. A ak ide o poznatok, treba – či chceme, či nie – uznať, že ide o súčasť vedy. Nemusíme s takto sformulovaným poznatkom súhlasiť, môžeme ho považovať za „mylnú vedu“ a môžeme vysloviť opačnú hypotézu – no je nesporné, že sa už pohybujeme na rovine vedeckej diskusie.

Veď na akej inej rovine by sme sa vlastne mohli pohybovať? Človek má pravú a ľavú nohu, pravú a ľavú stranu mozgu. A v oblasti ľudských nehmotných výtvorov takisto máme v podstate len dve domény: vedu a umenie. Tieto dve domény sa môžu niekedy na nerozoznanie prelínať, no domnievam sa, že každý ľudský nehmotný výtvor sa dá zaradiť len do jednej z týchto dvoch oblastí: buď je to veda, alebo umenie (prípadne zmes oboch). Možno veľmi zlá a pomýlená veda či veľmi zlé a nekvalitné umenie – ale buď je to jedno, alebo druhé. Tretia možnosť (okrem zmesi oboch) neexistuje.

5. Čo je lakmusovým papierikom spoločenských vied?

Ak sme vyššie uviedli, že vo filozofii a v mnohých spoločenských vedách je pochabé a raz a navždy nemožné požadovať „objektívne dôkazy“ v štýle prírodných vied, znamená to, že výroky z filozofie a spoločenských vied sa nedajú ničím overovať?

Podľa mňa nie a za lakmusový papierik overujúci oprávnenosť takých výrokov filozofie a spoločenských vied, ktoré sa nedajú objektívne dokázať, považujem životnú prax. Takáto metóda overovania sa zdá byť najprirodzenejšou práve v oblasti „kráľovnej vied“, teda filozofie. (Áno, nejednému prírodnému vedcovi pri tomto prívlastku vzkypí žlč, ale podobne rozčuľuje futbalistov, keď sa zdanlivo staromódna ľahká atletika označuje za „kráľovnú športu“.) Veď čo môže byť nespochybniteľnejším dôkazom (hoci aj „subjektívnym“ dôkazom) správnosti tej či onej filozofie ako to, keď sa osvedčuje v životnej praxi jednotlivca (ideálne: čo najväčšieho počtu jednotlivcov)?

Poznamenám, že z „overovania poznatkov životnou praxou“ nevyplýva, že „každý človek má inú životnú prax a skúsenosť“, a teda „každý má svoju pravdu“ a „objektívna pravda neexistuje“. Domnievam sa, že „objektívna pravda“ existuje – no zároveň, že je ako celok ľudským umom neuchopiteľná, a preto slovami ako celok nevypovedateľná. Aj v tých najpriaznivejších chvíľkach ju dokážeme nanajvýš neobratne naznačiť a nepriamo, veľmi čiastkovo, veľmi útržkovito opísať. Ak však nikto z nás nedokáže vystihnúť objektívnu pravdu v jej celistvosti – potom existujú len subjektívne pohľady na pravdu. (A len v tomto zmysle sa dá metaforicky – len metaforicky – povedať, že „objektívna pravda neexistuje“.)

Ako hovorieva Mike Dooley (parafrázujem ho a rozvádzam ďalej): existujú tisícky rôznych ciest do Ríma a pre jednu z nich sa musíme subjektívne rozhodnúť, ak sa chceme dostať do Ríma, no z toho nevyplýva, že samotný Rím neexistuje alebo je pre každého cestovateľa iný. Iná je cesta do Ríma, vnímanie Ríma, no nie samotný Rím – hoci sa k nemu súčasne z rôznych strán blížia rôzni pútnici, on je nemenný. Niekto si vyberie cestu priamu, iný zas cestu kľukatú, ale podstatný je výsledok: či sa dostane do Ríma. No ani to, že sa niekto dostane do Ríma, nezaručí, že spozná Rím v celistvosti – také niečo je pre každého cestovateľa navždy nemožné. Keďže ani on sám nedokáže Rím spoznať v celistvosti, tým menej ho môže v celistvosti opísať a sprostredkovať iným ľuďom. Môže len opísať svoju vlastnú cestu do Ríma, svoje vlastné videnie Ríma – a inšpirovať tým ostatných, ktorí sú zatiaľ ešte len na ceste do Ríma. Na základe toho, ako nám tie poznatky filozofie a spoločenských vied, ktoré sa nedajú objektívne dokázať, pomáhajú napredovať na životnej ceste, môžeme overovať ich oprávnenosť.

6. Variácia na Poppera

Ako rozlíšime vedecký od nevedeckého výroku? Jednu metódu preslávil Karl Popper: podľa neho vedecká teória musí byť „falzifikovateľná“. Ja by som si to troška upravil a za vedecký výrok by som označil taký, ktorý je „(v budúcnosti potenciálne) modifikovateľný“. Overme si teda, či sú v predošlej časti uvedené tri výroky skutočne vedecké:

Zbožňujem špagety? Dnes to tak vidím, ale v budúcnosti sa môže ukázať, že je to inak.

Páči sa mi táto osoba a obšťastňuje ma pohľad na ňu? Dnes to tak vidím, ale v budúcnosti sa môže ukázať, že je to inak.

Sebaobetavo pomáhať iným ľuďom prináša radosť? Dnes to tak vidím, ale v budúcnosti sa môže ukázať, že je to inak.

Za vedecký výrok by som teda označil len taký, ku ktorému je možné pripojiť dodatok: Dnes to tak vidím(e), ale v budúcnosti sa môže ukázať, že je to inak. Naopak, ak niekto o akomkoľvek výroku (kedykoľvek povedanom či napísanom) tvrdí, že „toto je navždy tak, nedá sa to spochybniť a nikdy sa to nemôže zmeniť“ – vtedy ide o výrok nevedecký či antivedecký.

7. Džentlmen z Atén

K takémuto definovaniu vedeckého výroku ma priviedol možno základný výrok celej filozofie od autora, ktorého môžeme označiť za krstného otca všetkých filozofov. Mám na mysli Sokratovo „Viem, že nič neviem“. Iste sa všetci zhodneme na tom, že prvým krokom k vedeckému poznaniu je uvedomenie si vlastnej nevedomosti.

Ak sa teda (nielen) mládež na školách snažíme naučiť kritickému mysleniu, možno by sa mala v prvom rade naučiť recitovať tento Sokratov výrok. Lebo akokoľvek dôležité je kritické myslenie, vari ešte dôležitejšie je myslenie sebakritické. Kritizovať iných dokáže hocikto – ale na fundovanú kritiku seba samého už treba vyšší stupeň ostroumu a sebauvedomenia.

Pre potreby (nielen) mládeže na školách by sa však Sokratov aforizmus dal predsa len trochu rozviesť, aby bol zrozumiteľnejší dnešnému človeku: „Viem, že toho viem len máličko, pričom ani tým máličkom, čo viem, si nemôžem byť istý. Do konca môjho života sa to už nezmení – hoci sa iste môžem snažiť, napriek neodstrániteľným obmedzeniam svojho umu, to máličko postupom času zveľaďovať, čo najviac spresňovať a rozširovať.“

Recitovanie takejto sebakritickej mantry by pomohlo nielen mládeži na školách či konšpirátorom, ktorí sa v internetovej ére namnožili ako huby po daždi, ale aj tým prírodným vedcom, ktorí sú si nateraz takí (seba)istí, že prírodné vedy dokážu postihnúť najpodstatnejšie črty ľudskej skutočnosti.

Teraz najčítanejšie

Alexander Avenarius

Prekladateľ, korektor, tlmočník, učiteľ jazykov, správca serverov. Milovník elektronickej literatúry a mobilných prístrojov (čiže digitálny knihomoľ), študent filozofie a filmov, polyglot, grafoman, hobby-recenzent. Tvorca alternatívneho rozloženia slovenskej klávesnice. Môj alternatívny blog je na adrese extempore.top. Svoje knižné, filmové a iné recenzie posielam – vzhľadom na prehlbujúcu sa nefunkčnosť portálov IMDb a Amazon – aj do blogu AveKritik.com.