Čo sa deje o polnoci pred SND?

Kamarátka píše, že používa apku Noom, no zatiaľ (ak som správne čítal) neveľmi úspešne. Noom hrá cenovo inú ligu ako mnou včera ospevovaná apka Ate: platená verzia Noomu stojí aj stovky dolárov, kým pri Ate je to „len“ 32 € ročne (no dá sa rozumne používať aj zadarmo). Keď si Noom pýta také poplatky, musí ísť o niečo véééľmi prešpekulované.

No možno práve v tom je problém. Noom je očividne jedna z tých apiek, ktoré rátajú kalórie a analyzujú stravu. Na to som nikdy nemal čas či trpezlivosť, a hoci som celé roky poškuľoval po „stravovacích apkách“ (napríklad po všeobecne obľúbenom MyFitnessPale), rátanie kalórií a analýzy ma odrádzali a predošlé apky som si vždy nakoniec odinštaloval bez toho, aby som ich reálne začal používať.

Jedlo nepovažujem za až takú dôležitú súčasť života, aby som trávil čas jeho plánovaním a analýzou. Stačí mi, ak ma jedlo zasýti, aby som mal dosť síl na prácu (či na život ako taký). Ak jedlo popritom aj dobre chutí a je zdravé, tým lepšie, ale podrobne ho neskúmam. Môj najobľúbenejší autor Lev Tolstoj bol vegetarián, tak sa snažím konzumáciu mäsa obmedzovať na minimum, ale nerobím to dôsledne (pohodlnosť či nesvedomitosť?). Základným cieľom je neprežierať sa z frustrácie – na rozdiel od doterajších desaťročí.

Apka Ate ma okamžite nadchla: po prvých 2 týždňoch jej používania (v auguste) som zhodil posledné 2 neželané kilá (čo sa mi predtým nedarilo mesiace) a odvtedy si udržiavam optimálnu hmotnosť – nepochybne hlavne vďaka apke, lebo potenciálna hanba zo zverejňovaných fotografií je silný (anti-)motivátor.

Len percento tuku v tele je naďalej privysoké a pod vplyvom septembrových a októbrových stresov sa ešte zvýšilo. Hoci si udržiavam optimálnu hmotnosť, býva to za cenu životného rytmu „Dr. Jekyll – Mr. Hyde“: jeden deň sa z frustrácie prežeriem, potom ďalší deň to kompenzačne odhladujem (čo dokážem len vďaka apke Ate a hanbe z fotiek). To však nie je dlhodobé riešenie.

Ani včera fotografiou ilustrovaný „štandardný“ deň stravovania nebol až taký štandardný – predimenzované raňajky. Ale aspoň proporcie raňajky – obed – večera v ten augustový deň zhruba sedeli. Večera má byť podľa možnosti každý deň minimalistická: tá je najväčší zabíjač snáh o zhodenie nadbytočných kíl.

Ale aby človek „psychicky zvládol“ minimalistické večere, musí deň prežiť tak, aby s ním bol na záver aspoň ako-tak spokojný. Keď je človek nespokojný s tým, ako strávil deň; keď ho prežitý deň nenaplnil a frustroval – potom hľadá „náhradné potešenia“ (napríklad) v podobe prejedania sa na záver dňa. (Aspoň u mňa to tak, žiaľ, už desaťročia funguje.)

Vyhnúť sa tomu podľa mňa dá len životnou rovnováhou, a to každý deň. Nie „cez pracovné dni (len) pracovať“ a „cez víkendy (len) oddychovať“ – také dni (a týždne) „vychýlené z rovnováhy“ u mňa vedú jedine ak k neuróze. A väčšie peklo ako takzvanú „dovolenku“ si neviem predstaviť.

Podľa mňa treba pracovať i oddychovať každý deň v týždni. Aj biblický výrok o „siedmom dni oddychu“ som si podľa toho preinterpretoval ako metaforu stanovujúcu, že treba oddychovať sedminu dňa každý deň. Teda „vedome prežitého“ dňa: veď spánok je niečo ako „malá smrť“ (a smrť niečo ako „veľký spánok“, povedal by detektív Marlowe; Schopenhauer by to priklincoval konštatovaním, že celý život je len sen a smrť prebudením zo sna). Ak z 24 hodín odrátame 8 hodín na spánok, sedmina dňa potom vychádza na rozumné 2 hodiny a štvrť zaháľania každý deň. (A čo už je obsahom nášho oddychu či zaháľania, si určí každý sám. Človek sa v tom čase môže či skôr má venovať svojim blízkym, koníčku či dokonca sladkému ničnerobeniu.) Veď ani výrok o stvorení celého vesmíru za sedem dní (už) nechápeme doslovne, všakže?

Deprimuje ma rovnako to, ak celý deň strávim „prácou“, ako to, ak celý deň strávim „zábavou“, alebo aj celý deň „altruizmom“ či sebaobetou v prospech iných ľudí. Tie tri výrazy dávam do úvodzoviek, lebo hranice medzi nimi sú pre mňa nezreteľné. Na monitorovanie každodennej životnej rovnováhy používam švédske koláčové grafy – tu sú tie za včerajšiu sobotu:

Z hľadiska jedla sa ani včerajšia sobota veľmi nevydarila:

Došlo k „zrazeniu“ raňajok, obeda a večere do jediného (mega-)jedla okolo poludnia, čo nie je optimálne. (Brucho po pár hodinách zaprotestovalo a k slovu sa dostal žalúdočný čaj.)

A podobne ako piatok, aj sobotu sa mi podarilo „uzavrieť“ až v nedeľu ráno, dávno po svitaní, po prebdenej noci strávenej spracúvaním restov za štvormonitorovým počítačovým kokpitom.

S hodinkovým krokomerom som si to takisto zopakoval: keď udrela polnoc, tentoraz som práve pochodoval popred zatvorené dvere Slovenského národného divadla pri Eurovei. Treba skutočne urobiť polkruhový oblúčik priamo popred dvere divadla, nielen prejsť od dunajského nábrežia krížom cez námestie so Štefánikovou sochou („Kto éto – šachťor?“ spýtala sa naša ukrajinská známa) – inak by do želanej 10,5-kilometrovej pochodovej trasy (sprevádzanej podcastmi) na jej konci mohlo chýbať pár desiatok metrov. V okamihu polnoci sa podarilo urobiť 9985 krokov (poslednú tisícku či dve infarktovým tempom Mateja Tótha), ale škridlofón bol opätovne milosrdný a dodatočne údaj za sobotu upravil na 10 162.

To okolie si treba odfotiť, kým ho ešte nezdobí (?) ani električková trať, ani štvrť nových Manderlákov, ani prvý ozajstný slovenský mrakodrap:

Novembrová „krokomerová reťaz“ sa teda ani po druhom dni mesiaca nepretrhla (rovnako ani tá študijná a predovšetkým morálna) – hor sa do kovania tretích želiezok všetkých troch reťazí v dnešnú nedeľu!